Náš vzťah k Spojeným štátom je neurotický. Ako výrastkovia na vyvaľujeme oči na otcovskú superveľmoc. Je najvyšší čas, aby sme my Európania dospeli a považovali sa za rovnocenných partnerov.
Foto: Martin Parr / Magnum Photos
Zvolenie Baracka Obamu za prezidenta Spojených štátov oživilo myšlienku, ktorú väčšina ľudí za posledných osem rokov pochovala: myšlienku, že Amerika je miestom nádeje, kde sú možné veci, o ktorých sa ľuďom v iných krajinách môže len snívať. Doteraz by sme si v Európe sotva vedeli predstaviť, že by tu zvolili do najvyššieho úradu muža, ktorý mal čierneho otca. Americký prezident je však viac než politik. Každé štyri roky sa v Amerike koná pomazanie nového kráľa, a teraz to bol odpoly africký kráľ.
Prirodzene, táto udalosť sa nadšene oslavovala v Afrike a medzi čiernymi prisťahovalcami v Európe, nemenej sa však oslavovala medzi bielymi Európanmi, ktorí už v podstate americký sen odpísali. Niektorí sledovali rôzne katastrofy americkej zahraničnej a hospodárskej politiky so škodoradosťou, iní s ľútosťou, starosťami, obavami. Čo len so zvyškom zraneného sveta bez moci a mravnej autority najväčšej západnej demokracie bude? A boli by tí, čo sa tak tešia z nešikovnosti giganta, naozaj radšej, keby ich komandovali iné veľmoci, napríklad Čína alebo Rusko?
Nemyslím si to. Preto bol Barack Obama prijatý s takou úľavou, ba viac ako úľavou, zbožňujúco. Ako keby Obama nebol iba politik, nie iba americký monarcha, ale čosi ako spasiteľ.
To je zároveň znepokojujúce. Na mladých pleciach novozvoleného prezidenta leží priveľa očakávaní. Prejavuje sa to aj neurotickou povahou našej závislosti od americkej veľmoci. To, čo tých, ktorí vkladajú do Ameriky priveľa nádejí, spája s jej nepriateľmi, je viera v to, že Amerika je všemocná. Nepriatelia Ameriky vidia za každou udalosťou svetovej politiky najradšej temné machinácie CIA. Podľa nich sme všetci len figúrky, ktorými posúvajú temní veľmajstri v Arlingtone, štát Virginia na gigantickej šachovnici.
Skutočnosť je však omnoho banálnejšia. Politiku v Spojených štátoch do veľkej miery určujú protirečivé vnútropolitické záujmy, generované profesionálnymi lobistami, provinčnými politikmi a nepružnými byrokratmi, ktorí majú – do veľkej miery – veľmi vágne predstavy o vonkajšom svete. Európska závislosť od Spojených štátov je však neurotická z iných dôvodov. Po štyridsiatom piatom snívali Európania svoj vlastný o lepšom svete, v ktorom nebude mocenská politika, ale zato neobmedzená diplomacia a rozumné riešenia nerozumných konfliktov. A tento sen priniesol na európskej pôde svoje plody: v západnej Európe už neboli vojny, množstvo štátov bolo prijatých do EU a tak ďalej.
Naozaj krásny sen, ibaže sme si ho mohli dovoliť, len kým našu, európsku bezpečnosť garantovala americká vojenská moc. Snívali sme sladký sen o budúcnosti pod atómovým ochranným štítom strýka Sama.
A keď násilné konflikty, ktoré sa nám odohrávali pred nosom – napríklad v Srbsku – rušili náš povojnový spánok, vyčkali sme, kým neprišli Američania riešiť naše problémy so svojou drvivou vojenskou mocou.
Čo je na tomto vzťahu neurotické? To, že ako výrastkovia sme odkázaní na otcovskú moc, ktorú zároveň neznášame. Ten odpor za vlády Georgea W. Busha zosilnel až tak, že niektorí Európania už začali premýšľať o alternatívnych riešeniach, ktoré by si vyžadovali od nášho kontinentu väčšiu nezávislosť. Obamovo zvolenie teraz oživilo spomienky na berlínsky vzdušný most a Johna F. Kennedyho – a tým nás odkazuje na mäkký spánok.
Táto predstava nie je nebezpečná preto, že by sa Európa mala so zväzku so Spojenými štátmi odstrihnúť. To tým nechcem povedať. Na zásadné rozštiepenie západného sveta som neveril ani v rokoch vlády Georgea W. Busha. Napriek spoločenským a kultúrnym rozdielom spája Európu a Ameriku ešte stále spoločná civilizácia a spoločné politické ideály.
Nie, predstavu, že by sme sa mohli znovu ocitnúť v starých časoch, považujem za nebezpečnú preto, lebo éra Georgea Marshalla, generála Luciusa Claya a Kennedyho Camelota sa raz a navždy skončila. A aj vtedy, ak Spojené štáty považujeme silu dobra, musíme vidieť, že americké vojská nebudú schopné odpratať zo sveta všetky hroziace nebezpečenstvá. Bolo jednoduché zbaviť sa Slobodana Miloševiča precíznymi strelami a raketami. Ťažšie je bojovať s globálnou sieťou voľne pospájaných, často nezávisle operujúcich teroristov. Keby sa zločinecké režimy, diktátori Tretieho sveta či revoluční džihádisti dostali k atómovým zbraniam, bezpečnosť nám nedokáže zaručiť ani americká vojenská moc, ani európska diplomacia.
Tak Európa ako Spojené štáty budú – tým viac teraz, v čase ekonomickej krízy – budú musieť celú svoju váhu položiť na tú istú stranu váh, ale ako rovnocenní partneri. Práve Barack Obama na to upozornil vo svojom berlínskom prejave v júli minulého roka. Desaťtisíce ho oslavovali ako rockovú hviezdu či Mesiáša (čo môže vyzerať úplne tak isto). Jedinou časťou jeho prejavu, ktorá dav neuviedla do okamžitej extázy, bola výzva, aby sa Európania predsa len vážnejšie zamysleli nad spoločnými hrozbami v Európe aj mimo nej. Keď povedal, že afgánsky ľud potrebuje „naše jednotky a vaše jednotky“; našu pomoc a vašu pomoc v boji proti Talibanu a al-Káid, rozjasaný dav zarazene zmĺkol.
Určite môžeme diskutovať o tom, či má zmysel posielať do Afganistanu viac jednotiek. Ale Barack Obama právom poznamenal, že Spojené štáty tam nemôžu stáť samy (Bush to skúsil a bola to katastrofa). Zvolenie Obamu vytvára priaznivé podmienky pre angažovanú Európu, ktorá menej káže a viac prispieva k riešeniu globálnych kríz a konfliktov. Zriekať sa Spojených štátov z resentimentu či podráždenia z nepopulárnej politiky by tieto nebezpečenstvá len zväčšilo. Prvým krokom k ich zmierneniu by bolo nezávislejšie vystupovanie v priateľskom zväzku s obľúbeným lídrom.
Text vyšiel v nemeckom preklade v týždenníku Die Zeit.