Ktoré dejiny sú tie pravé? Tie naše, ktoré sme my autenticky prežili, alebo tie, o ktorých hovoria politici? Tie, o ktorých nám rozprávajú rodičia, alebo tie, ktoré poznáme z dokumentov historikov? Pretože ak platí len a len osobná skúsenosť, tak farská republika doktora Tisa mohla byť rozprávkovým slnečným štátom s pečenými holubmi, kde rozhlas vyhrával pôvabné slovenské tangá. Podľa tohto istého pravidla to však mohla byť vtelená hrôza špinavého dobytčieho vagóna, kde sa navždy stratila celá rodina.
Ktorú pravdu si vybrať?
A ktoré Československo je to pravé?
To, ktoré som zažila ja, alebo to, o ktorom slovenskí politici hovoria? To moje Československo nebolo ani tak spoločenským zriadením, ale skôr značkou, symbolom. Úspech na svetovej výstave v Montreale, neuveriteľná solidarita po auguste ’68, víťazstvo našich hokejistov nad Rusmi, geniálny Obchod na korze, Formanove a Menzlove filmy. Kde domov můj a hneď za tým Nad Tatrou sa blýska. To bolo to moje Československo, moja, prepytujem, vlasť. Ak v nej niečo nefungovalo, mohli za to komunisti, ktorí, tiež prepytujem, nemali národnosť, veď boli internacionálne hermafroditní.
Chodila som na vysokú do Prahy a ak sme niekedy viedli horúce diskusie, nikdy neboli o zmysle ČSR, vždy iba o nezmysle ČSSR.
A potom prešlo čosi viac ako desať rokov, prešiel november ‘89 a k slovu sa dostávali ľudia, pre ktorých Československo nebolo vlasťou, ba ani tou značkou. Mali úplne inú osobnú skúsenosť. Hovorili o ekonomickom útlaku, o nerovných šanciach, o preferovaní Čiech na úkor Slovenska. Tam, kde som ja videla svoju vlasť, oni čiernu dieru bezprávia.
Takže ešte raz: ktoré dejiny sú tie pravé? A ktoré máme odovzdávať ďalej?
Čo sa mňa týka, kým bude stáť osobná skúsenosť proti osobnej skúsenosti, dovolím si ponechať tú svoju. Pokiaľ mi historici nepredložia dokumenty, ktoré ma presvedčia o opaku.
Text vyšiel v mimoriadnom vydaní časopisu Mosty s názvom Česko-slovenský fenomén, ktoré ako samostatnú prílohu v denníku SME vydalo občianske združenie česko-slovenské Mosty.