Jucu v Sedmohradsku je malý fliačik na mape Európy. Až taký malý, že ho bez lupy či monokla neobjavíte ani na mape Rumunska. Jucu leží 20 kilometrov od mesta Kluž. Krajské mesto Kluž, ako predpovedá britský časopis Monocle, bude patriť k piatim mestám sveta, ktoré roku 2008 budú na titulných stranách. Pretože má tak blízko k Jucu. Dedina Jucu de Sus má hlavnú a niekoľko bočných ulíc, 581 domov, dvoch lekárov, jedného zubára, jedného zverolekára s asistentom, päť škôl a jednu knižnicu s približne 10 000 knihami. Asi 2,5 na hlavu, zvykne žartovať starosta. Jucu je malý fliačik na mape. […]

V Poľsku týchto dní sa otvorila nová kapitola emocionálnej debaty o poľskom antisemitizme. Príležitosťou sa stalo poľské vydanie novej knihy princetonského historika poľského pôvodu Jana Tomasza Grossa. Kniha s duniacim titulom Strach (Fear. Anti-Semitism in Poland after Auschwitz, New York 2006), je vedená jedinou otázkou: “Ako mohol existovať poľský antisemitizmus po Osvienčime?” Podľa autorom citovaných správ ľudí, čo prežili holokaust, ich v ich domovoch po vojne namiesto otvorených náručí často čakala cynická otázka: “To ešte žiješ?!” Obete holokaustu boli konfrontované s viac-menej zreteľným nepriateľstvom poľského obyvateľstva, ktoré následne vyústilo do pogromov, a tri z nich podrobne opisuje Grossova kniha: pogromy v Rzeszówe […]

Sedemnásty február bol historický deň nielen pre Kosovo: Kosovčania konečne vyhlásili nezávislosť. Dlhý proces oddeľovania od Srbska, ktorý sa ťahal vyše dvadsať rokov, bol de facto ukončený. Zároveň však akoby bola nalomená nová epocha cudzej vlády v Kosove, aj keď to bola vláda EÚ, OSN, USA, Medzinárodného menové fondu či inej, ďalšej moci. To, že Kosovo by sa odrazu mohlo stať nezávislým štátom, bola iba ilúzia, veď ako by mohlo – bez hospodárskej sily a fungujúcich inštitúcií? Pomyslite na Bosnu, ktorá ani dnes, trinásť rokov po konci vojny, ešte stále nezávislá nie je. “Ach, ako tie historické dni nenávidím,” povedala […]

Open Democracy (Veľká Británia), 06.02.2008 Bývalý korešpondent Le Mondu Patrice de Beer skúma postoj francúzskeho prezidenta k náboženstvu. (Nicolas) “Sarkozy dlho hlásal, že náboženské sily by v štáte a spoločnosti dostať viac miesta. Táto myšlienka zasiahla citlivý nerv sekulárnej spoločnosti, ktorá je spätá s myšlienkami Osvietenstva a Voltaira až po Victora Huga a Jeana-Paula Sartra. (…) Sarkozyho náboženská koncepcia je navyše v rozpore s jeho súkromným životom. Je to muž, ktorý sa dvakrát rozviedol a nie je to žiadny verný farník ani ovečka, ktorý by sa pridržiavala tradičnej morálky. Takže nečudo, že mnohých Sarkozyho model kvázi-filozofického, takmer štrukturálneho partnerstva medzi […]

O Slovensku vyšly tento týden dvě zajímavé zprávy. Týdeník The Economist na své webové stránce věnoval Slovensku analýzu jeho ekonomického úspěchu a udivujícího růstu (v posledním kvartálu v roce 2007 přes 14 procent) a pasuje ho za reformní hvězdu středovýchodní Evropy. Makroekonomické údaje potvrzují, že Slovensko je na dobré cestě a v nejbližší době nehrozí ani přehřátí ekonomiky. Mnohem podrobnější analýza však ukazuje na úplně jiná rizika ve vývoji u našich sousedů. Mimovládní think tank Institut pro veřejné otázky (IVO) už přes deset let publikuje rok co rok výroční zprávu o stavu Slovenska (ta za rok 2007 má 700 stran) […]

Máme sklon predstavovať si samovražedných atentátnikov ako krvilačných a bezcitných zabijakov. Pritom väčšina týchto ľudí vôbec nemá také násilnícke sklony, ako si myslíme. V skutočnosti sú najlepšími ľudskými bombami tichí, krotkí príslušníci strednej triedy. A preto sa tento zvláštny druh zbrane hromadného ničenia dá tak ťažko zastaviť. Existuje jednoduchý dôvod, prečo svet od osemdesiatych rokoch už videl toľko samovražedných atentátov: je to najúčinnejšia forma násilia zblízka. Rozšírením tejto zdanlivo perfektnej techniky sa politické násilie stalo omnoho potentnejším – verbovaním strednej triedy, netradičného kádrového zdroja páchateľov. Skutočnosť, že väčšina samovražedných atentátnikov sú usporiadaní občania, vyzerá na prvý pohľad ako rozpor. Stredná […]

Už je toho dost. Britský stát se nám svou sledovací mánií vymkl z rukou. Kráříme jako náměsíční do náruče špehounské společnosti a musíme se vzbudit. Když jsem před třiceti lety pobýval ve východním Německu a byl intenzivně sledován Stasi, předpokládal jsem, že jako občan Velké Británie přicházím z jedné z nejsvobodnějších zemí světa do státu, který patří k těm nejméně svobodným. Nemyslím, že jsem tehdy mýlil, ale určitě bych se mýlil dnes. Dnešní občané bývalého východního Německa jsou špehováni podstatně méně než občané britští. Organizace pro lidská práva Privacy International dala Británii nálepku endemicky kontrolovaná společnost a zařadila ji po bok Číny a Ruska. Kam se hrabe Stasi […]

Málokterým výrořím časem roste jejich význam, ale toto je jedno z nich. Před 60 lety se totiž stalo něco výjimečného: v Československu se jako v jediném evropském státě dostali komunisté k moci bez přímého použití násilí a česká společnost – spíše dobrovolně než s odporem – přijala otroctví v sovětském systému. Pro Západ byl tento pokus o národní sebevraždu natolik šokující, že si poprvé do hloubky uvědomil nebezpečí komunismu a už o rok později založil NATO. Západní socialisty český příklad probudil z levicových snů o spojení s komunisty ve vlastních zemích a jali se po boku pravice bránit demokracii. S trpkou ironií tedy lze říci, že Češi významně přispěli ke svobodě Západu. To […]

V poslednom čase prišlo do módy obzerať sa za päťdesiatymi rokmi, za tou nemožnou, nejasnou, skoro fantastickou minulosťou. Bolo to desaťročie, v ktorom bola Európa odrazu postavená na hlavu a ako lopatou rozhádzaná na dve obrovské kopy, jednu východnú a jednu západnú. Ako keby si nejaký šialený záhradník bohvieprečo celú svoju niekdajšiu záhradu rozkopal. Ľudia, ktorí boli vtedy ešte úplne mladí, takmer ešte deti, radi nariekajú, aká bola vtedy doba zlá. Ale po každej vojne je zlá doba, núdza je všeobecná, život sa len nesmelo znovu prediera na povrch. A napriek tomu mali tie dni mnoho malebnosti, artistnosti, pretože rozkvitala […]

“Čo nové je u vás za posledné dva týždne?”, pýta sa ma priateľ zo zahraničia. Nuž, odpovedám, jeden z ministrov bol obvinený z korupcie. No čo, povie priateľ, to nie je nič mimoriadne, také sa stalo aj u nás. Ako na to reagovala vláda? Vyjadrila mu morálnu podporu, odpovedám. Správne, povie priateľ, vláda musí predpokladať, že kým nie je dokázané, či minister naozaj spáchal trestný čin, zostáva slušným človekom, inak by predsa nemohol byť vo vláde. Ale povedz mi, pokračuje priateľ, ako sa ten minister zachoval. Odpovedám, že z dôvodu, aby mohol voľne obhajovať svoju česť a nekompromitoval vládu, tento […]