Foto: Bar Am Collection
V Poľsku týchto dní sa otvorila nová kapitola emocionálnej debaty o poľskom antisemitizme. Príležitosťou sa stalo poľské vydanie novej knihy princetonského historika poľského pôvodu Jana Tomasza Grossa. Kniha s duniacim titulom Strach (Fear. Anti-Semitism in Poland after Auschwitz, New York 2006), je vedená jedinou otázkou: “Ako mohol existovať poľský antisemitizmus po Osvienčime?” Podľa autorom citovaných správ ľudí, čo prežili holokaust, ich v ich domovoch po vojne namiesto otvorených náručí často čakala cynická otázka: “To ešte žiješ?!”
Obete holokaustu boli konfrontované s viac-menej zreteľným nepriateľstvom poľského obyvateľstva, ktoré následne vyústilo do pogromov, a tri z nich podrobne opisuje Grossova kniha: pogromy v Rzeszówe (1945), Krakove (1945) a najpovestnejší pogrom v Kielcach (1946), pri ktorom bolo zavraždených 37 Židov.
Ani údajne mohutná účasť poľských Židov na komunistickom režime, ktorý sa v tomto čase sa postupne upevňoval, ani kolujúce hororové správy o rituálnych vraždách kresťanských detí neboli skutočnými príčinami týchto udalostí, tvrdí Gross. Za všetkým tým podľa neho stál v konečnom dôsledku ekonomicko-materiálny záujem: keďže mnohí Poliaci si židovské vlastníctvo neprisvojili okamžite a ani po úteku Nemcov, návrat Židov, ktorí prežili holokaust, pociťovali ako reálne nebezpečenstvo. Bez ohľadu na to, aké mohli mať pogromy zámienky, Gross píše: “vždy šlo o to, zbaviť sa nepohodlných obetí.”
Mnohí Poliaci za vojny svojim židovským spoluobčanom hrdinsky pomáhali a skrývali ich a s nasadením vlastného života. Ale väčšina sa ľahostajne, občas dokonca so zadosťučinením nemeckým zločinom prizerala. Výčitky svedomia môžu byť veľmi účinné, a to aj v deštruktívnom zmysle, najmä, ak sa za činmi skrýva jasný záujem.
Mimoriadne tvrdý súd vynáša Gross nad katolíckou cirkvou v Poľsku, ktorá podľa neho s výnimkou biskupa z Czestochowej nepodnikla nič na ochranu Židov, ktorí prežili holokaust, ale dokonca sa snažila útoky viac alebo menej explicitne ospravedlňovať. Dodajme však, že kontroverzná Grossova kniha vyšla v poľštine v prestížnom katolíckom vydavateľstve.
Nie je to po prvý raz, čo Gross rozbúril hladinu poľskej verejnosti – urobil to už svojou knihou Susedia, ktorá vyšla roku 2001, o tom, ako bolo do holokaustu zapletené poľské obyvateľstvo. Témou bolo vyvraždenie židovských obyvateľov mestečka Jedwabne (na východe Poľska) roku 1941. Za komunistického režimu sa tento zločin desaťročia pripisoval nemeckým okupačným jednotkám. Až Grossovo tvrdenie, že ten zločin v skutočnosti spáchali poľskí susedia obetí, vyprovokovalo nové preskúmanie prípadu poľským Ústavom národnej pamäti (IPN), ktorý vo svojej správe potvrdil priamu vinu Poliakov (rola nemeckých okupantov zostala otvorená). Ešte pred tým, než bola publikovaná záverečná správa, sa vtedajší prezident Alexander Kwasniewski – “v mene Poliakov, ktorých svedomím otriasol tento zločin” – za vraždenie v Jedwabnom oficiálne ospravedlnil.
Toto ospravedlnenie mu mnohí nikdy neodpustili. Väčšina stromov v Yad-Vašem (venovaných Spravodlivým medzi národmi) má poľské mená: A Poľsko bolo jedinou obsadenou krajinou, v ktorej za pomoc židovským občanom hrozil trest smrti. Podzemná poľská armáda Armia Krajowa vytvorila za okupácie štruktúru jedinečnú v celej Európe (menom Zegota), ktorá ponúkala Židom (aj vojenskú) pomoc.
Keďže Poliaci tak dôsledne kládli odpor agresii nacistického Nemecka a sami sa stali obeťami jeho vražednej politiky, mnohí videli poľský národ výhradne v úlohe obetí tejto vojny. Preto každé tvrdenie, prezentujúce Poliakov ako páchateľov, pociťujú ako nehanebnosť, ak nie rovno ako cielený útok na poľský národ. V tomto zmysle považujú mnohí historici aj udalosti po Druhej svetovej vojne, zvlášť pogrom v Kielcach, za provokáciu (poľskej či dokonca sovietskej) tajnej služby, ktorá chce poškodiť poľský imidž v západnej Európe a zaistiť, aby krajina zostala v ruskej sfére vplyvu.
Takže nečudo, že Jan Tomasz Gross sa v poľskej verejnosti stal neobyčajne kontroverznou postavou, hoci on sám nikdy nespochybnil poľské zásluhy a poľskú statočnosť v boji proti fašizmu. Dalo sa teda predpokladať, že jeho nová kniha vyvolá vlnu pobúrenia ešte skôr, ako vyjde v poľštine. Už po tom, čo vyšiel anglický originál, niekoľko poľských senátorov zalarmovalo poľské štátne zastupiteľstvo s podozrením, že kniha by mohla uraziť poľský ľud a dopúšťa sa národnostného štvania. Tento podnet momentálne skúma štátne zastupiteľstvo.
Radikálna katolícka Liga poľských rodín sa obrátila s oficiálnou žiadosťou na poľské ministerstvo zahraničných vecí, aby netolerovalo Grossovu prítomnosť na poľskej pôde. Mnohí komentátori hovoria o tom, že Grossova kniha neopisuje fakty, o ktorých by sa doteraz nevedelo, že nevnáša do debaty nič nového a že je to skôr akási esej s “predpokladanou tézou”, než skutočne historická štúdia. Riaditeľ Inštitútu národnej pamäti Janusz Kurtyka autorovi dokonca upiera kompetenciu historika a vytýka mu nanajvýš jednostranné spracovanie historických prameňov.
Kritické hlasy však prichádzajú aj od ľudí, považovaných za umiernených, napríklad, od blízkeho spolupracovníka pápeža Jána Pavla II. Stanislawa Dziwisza či legendárneho vodcu Solidarnošči Lecha Walesu, ktorý sa vyjadril, že Grossova kniha budí nebezpečných démonov a štiepi namiesto, aby zmierovala. Že poľsko-židovský dialóg musí pokračovať nasmerovaný dopredu, nie dozadu. Len máloktorí – napríklad Konstanty Gebert, šéfredaktor časopisu Midrasz, ktorý sa venuje židovským témam – obhajujú autora, čo sa podujal na ťažkú úlohu: oznámiť nepohodlné historické fakty a zlikvidovať slepé škvrny v poľských dejinách.
Podráždenosť poľskej verejnosti však vysvetľuje aj to, že mnohí v tom vidia portrét Poľska, ktorý už nezodpovedá skutočnosti. Mnohí si myslia, že stará mantra o poľskom antisemitizme je nepatričná, pretože od deväťdesiatych rokov sa na tomto poli mnohé zmenilo. Politika zmierovania a dialógu medzi Poliakmi a Židmi, s ktorou začal prezident Walesa, jeho nástupca Kwasniewski v nej dôsledne pokračoval a úspešne ju praktizuje aj terajší prezident Lech Kaczynski, prináša ovocie: v Poľsku znovu ožil poľský život, a enormne vzrástol záujem o židovskú kultúru, dejiny a náboženstvo, hlavne medzi mladými Poliakmi, znovu a znovu sa otvárajú výstavy a uvádzajú divadelné predstavenia s židovskými témasmi. Práve pred pár týždňami sa odborové združenie poštových doručovateľov spontánne a úspešne vzoprelo proti distribuovaniu antisemitských brožúriek jedného pravicovo-radikálneho politika. Jan Tomasz Gross však nechce poprieť, že dnešné Poľsko sa v tomto veľmi zmenilo. Len hovorí, že o nepohodlných témach minulosti sa musí hovoriť. Autori sa vraj vždy tešia, keď sa okolo ich knihy rozhorí spor. Jediné, čo by Gross pociťoval ako škandál, by bolo pokračovanie tejto diskusie v súdnej sieni.
Keď zvážime vývoj demokratickej verejnosti v Poľsku od päťdesiatych rokov, musíme vychádzať skôr z toho, že táto debata, čo ako rozbúrená, bude predsa len pokračovať na fórach, ktoré sa na to hodia lepšie. A je veľmi pravdepodobné, že povedie k ešte kritickejšiemu odstupu od vlastných dejín. To, že kniha a diskusia by mohli židovsko-poľskému dialógu uškodiť, je navzdory obavám dosť nepravdepodobné.
Text vyšiel v nemeckom preklade v denníku Frankfurter Rundchau, v anglickom preklade ju nájdete na stránkach Signandsight.com.