“Čo nové je u vás za posledné dva týždne?”, pýta sa ma priateľ zo zahraničia. Nuž, odpovedám, jeden z ministrov bol obvinený z korupcie. No čo, povie priateľ, to nie je nič mimoriadne, také sa stalo aj u nás. Ako na to reagovala vláda? Vyjadrila mu morálnu podporu, odpovedám. Správne, povie priateľ, vláda musí predpokladať, že kým nie je dokázané, či minister naozaj spáchal trestný čin, zostáva slušným človekom, inak by predsa nemohol byť vo vláde. Ale povedz mi, pokračuje priateľ, ako sa ten minister zachoval. Odpovedám, že z dôvodu, aby mohol voľne obhajovať svoju česť a nekompromitoval vládu, tento minister podal demisiu. Priateľ podotkne, že minister je teda nepochybne človek, ktorý si zaslúži úctu. Takto sa to robí v civilizovaných krajinách.
To je pravda, hovorím, ale potom sa stala taká čudná vec. Ten minister, ktorý evidentne vedie ostrý spor s inštitúciou, čo vzniesla proti nemu obvinenie, vyhlásil, že keď sa vláda v polemike nepridá na jeho stranu, odvedie jej hlasy skupiny, ktorá ho zvolila, a tým spôsobí jej pád. Priateľ podotkne, že toto už znie ako vydieranie: ak minister podal demisiu, aby sa mohol slobodne obhajovať a nezaťahovať do toho vládu, prečo ju tam teda zaťahuje? Aspoň mi to tak pripadá, hovorí, aj keď chápem, že vaša vláda sa opiera o vonkajšiu podporu čiastkových dohôd rozličných skupín, medzi inými aj tej, ktorá volila spomínaného ministra.
Nie, opravujem ho, vláda reprezentuje “úniu” strán, ktoré sa zúčastnili vo voľbách pod jednou zástavou, lebo sa všetky zhodli na niektorých posvätných princípoch a zároveň na tom, že to, čo doteraz bolo pri moci, je zlovláda. Priateľ sa ma pýta: vrátane skupiny spomínaného ministra? Isteže, odpovedám. Tak teda, pýta sa priateľ, minister, o ktorom hovoríme, sa k tejto únii pridal pre jej ideály a bol, hoci v metaforickom zmysle slova, ochotný bojovať do poslednej kvapky krvi za víťazstvo týchto ideálov? Akoby nie, poviem. Tak ako je možné, nechápe priateľ, že vo chvíli, keď ministra obvinia, prestane veriť svojim princípom a hrozí, že spôsobí pád tej vlády, v ktorej doteraz sedel a mal ju podporovať?
Neviem, čo na to povedať, preto priateľa prosím, aby zmenil tému. Pýta sa teda, ako je možné, že keď taliansky politik, vrátane členov vlády, cestuje niekam do cudziny a poskytuje tam rozhovor namiesto toho, aby obhajoval záujmy svojej krajiny v hostiteľskej krajine odpovedaním na otázky miestnej tlače, odpovedá iba na otázky talianskych novinárov, ktorí z neznámych dôvodov absolvovali drahú a namáhavú cestu len preto, aby sa politika spýtali niečo, čo sa ho rovnako dobre mohli spýtať aj zadarmo doma. A v odpovediach na tie otázky politik hovorí o vnútorných záležitostiach svojej krajiny a jeho reč je plná odkazov často výhražného charakteru nielen pre jeho protivníkov, ale aj pre vlastných kolegov zo strany či vlády. Priateľ mi hovorí, že vo zvyšku civilizovaného sveta je to tak: ak vládny činiteľ musí urobiť dôležité vyhlásenie, zdrží sa turistiky, zostane doma a zvolá tlačovú konferenciu alebo adresuje svoje posolstvo priamo národu, ako to často robieva prezident Bush, prípadne prehovorí v parlamente, ktorý je miestom vyhradeným na vyhlásenia týkajúce sa politiky štátu. Vidíš, vysvetľujem mu, ak náš politik hovorí na tlačovej konferencii alebo v parlamente, jeho vystúpenie je zaznamenané slovo za slovom a neskôr nemôže tvrdiť, že niečo také nepovedal. No keď sa rozhovorí v zahraničí, jeho hlas prichádza do vlasti prostredníctvom reportérov a vždy môže neskôr tvrdiť, že ho nesprávne pochopili. “Lenže prečo politik chce, aby ho nesprávne pochopili?”, pýta sa priateľ. Priznávam sa, že ani v tejto otázke nemám uspokojivú odpoveď. Pre každý prípad ho upozorním na to, aké je dôležité, aby naši politici vydávali vyhlásenia v zahraničí, keďže sme iba provincia a to, čo sa povie v Ríme, nemá takú váhu ako to, čo sa povie v Mombase. Preto naši politici tak často cestujú do cudziny, a to aj s rodinou – súdržnosť rodiny nadovšetko!
Takže vaša krajina sa zdá iná ako ostatné, povie priateľ. Napríklad prečo to od prvého dňa po voľbách vyzerá, že koniec vlády opozície vo vašej krajine spôsobí pád vlády, keďže sa ho dožaduje a deklaruje to každý deň? Ako to, pýtam sa, koniec vlády opozície nespôsobí vždy pád súčasnej vlády? Ani zďaleka, aspoň teda u nás nie, odpovie priateľ. V demokracii koniec vlády opozície značí iné: keďže vláda bola zvolená, treba ju sledovať každučký deň a komentovať jej kroky preto, aby vylepšovala zákony a nemohla ich zneužívať. Ak opozícia dennodenne stráca čas vymýšľaním plánov na zvrhnutie vlády, nemá čas študovať alternatívne projekty, ktoré by jej mala predkladať, či podrobne a ustavične podrobovať kritike jej činnosť, aby ju zlepšovala.
Musím priznať, že priateľ má pravdu, a to aj preto, lebo u nás na pád vlády nie je nevyhnutne treba opozíciu, na to stačí väčšina.
V tejto chvíli musím priznať, že sa skutočne môžeme javiť ako krajina celkom iná než ostatné.