Sedemnásty február bol historický deň nielen pre Kosovo: Kosovčania konečne vyhlásili nezávislosť.
Foto: Gilles Peress / Magnum Photos
Dlhý proces oddeľovania od Srbska, ktorý sa ťahal vyše dvadsať rokov, bol de facto ukončený. Zároveň však akoby bola nalomená nová epocha cudzej vlády v Kosove, aj keď to bola vláda EÚ, OSN, USA, Medzinárodného menové fondu či inej, ďalšej moci. To, že Kosovo by sa odrazu mohlo stať nezávislým štátom, bola iba ilúzia, veď ako by mohlo – bez hospodárskej sily a fungujúcich inštitúcií? Pomyslite na Bosnu, ktorá ani dnes, trinásť rokov po konci vojny, ešte stále nezávislá nie je.
“Ach, ako tie historické dni nenávidím,” povedala moja dcéra, keď sme sa dívali na priamy prenos z parlamentu v Prištine – “zatiaľ nám vždy priniesli iba nešťastie.”
Má pravdu, pretože sa ešte presne pamätá na tie ďalšie historické dni roku 1991, keď Slovinsko, Chorvátsko a Bosna vyhlásili nezávislosť a na hroznú vojnu, ktorá nasledovala po nich. Aj dnes je tu otázka, čo prinesie budúcnosť.
Sedemnásty február – čím podrobnejšie tú slávnostnú udalosť sledujem, tým neslávnostnejšie mi pripadá. Prejavy prezidenta a premiéra boli pridlhé, samá prázdna fráza a všetko sa v nich opakovalo. To mi smutne pripomenulo nekonečné zasadnutia Ústredného výboru Komunistickej strany Juhoslávie pred tridsiatimi rokmi. Žiadny oheň, žiadna poézia ani inšpirácia tam neboli. Pritom by ste čakali, že národ, čo tak dlho trpel, napíše svoje vyhlásenie nezávislosti krvou vlastného srdca.
Ten národ totiž trpel skutočne: nikdy sa nebude dať zabudnúť na tie prúdy utečencov, státisíce ľudí, ktorí sa z Kosova tlačili do susedného Albánska a Macedónska. Bol to exodus biblických rozmerov. Albánci, tá 2,2-miliónová menšina v Srbsku, padli za obeť brutalite svojich srbských susedov, brutalite Slobodana Miloševiča, jeho polície a jeho armády, nasadenej na etnické čistky. To im dáva morálne právo na vlastný štát, na slobodu a nezávislosť.
No akokoľvek je tento nárok oprávnený a legitímny, je ťažké preniesť ho do pozitívneho práva – tu sa začínajú problémy, nielen pre Kosovčanov – dokonca pre nich najmenej – ale pre ostatných. Prvá otázka totiž znie, ktoré štáty, predovšetkým štáty Európskej únie, nezávislosť Kosova uznajú. Európa sa okamžite rozštiepi na dve strany: ako sa má zachovať napríklad vzhľadom na Baskov, ktorí by najradšej Kosovčanov napodobnili? Alebo Rumunsko, kde sa maďarská menšina už nezávislosti dožadovala? Ani nehovoriac o Cypre.
Politici budú neúnavne opakovať, že Kosovo je “špeciálny prípad” – ale nikto nevysvetlí, prečo by to vlastne malo byť tak alebo ako by niekto mohol taký status zaručiť. Už len fakt, že Európska únia sa rozdelila na 17 štátov ochotných Kosovo uznať a 10, ktoré to urobiť nechcú – zjavne preto, lebo majú doma podobné problémy – ukazuje, že únia nie je dosť upevnená na to, aby mohla robiť spoločnú politiku. Toto rozštiepenie vytvára pocit neistoty, najmä preto, že je do toho zaangažované na jednej strane tak Rusko, ako na druhej strane Spojené štáty.
A čo bude so samotným exjuhoslovanským regiónom a hlasmi, ktoré hovoria, že len nezávislosť Kosova ukončí konflikt, ktorý sa začal práve tam? Aj keď odhliadneme od srbskej frustrácie zo straty Kosova (ktorú v celkovom pohľade nemôžeme zanedbať), zdá sa, že v regióne znovu udrela “hodina nula”: Srbi v Srbskej republike, Chorváti v Bosne a Hercegovine, Albánci v Macedónsku – a Srbi v Chorvátskej republike… Prečo by všetci nemali urobiť to isté? A kto im potom vysvetlí, že oni nie sú takýto “špeciálny prípad”?
To sú nové semená strachu a smutný dôsledok jedného vyhlásenia nezávislosti, ktoré je inak len zaslúžené a spravodlivé. Prinajmenšom je to pocit, ktorý sa ma zmocnil v deň, keď som v televízii sledovala oslavy. Len som tam sedela so zmiešanými pocitmi, na jednej strane rada, že spravodlivosť zvíťazila, na druhej v strachu, čo môže priniesť budúcnosť, ktorá sa mi práve otvára pred očami. Čo iné by som v ten deň – ten ďalší historický deň – aj mohla robiť?
Text vyšiel v španielskom preklade v denníku El País.