V poslednom čase sa objavili spomienky – oslavy – chválospevy – démonizácia šesťdesiateho ôsmeho roku. Máme sa na čo tešiť. Pre začiatok, minulú nedeľu som vo významnom mienkotvornom denníku čítal vetu, ktorú údajne povedal poslanec Casini: “Šesťdesiaty ôsmy rok nám zanechal ako dedičstvo slogan Ani so štátom, ani s Červenými brigádami.” Nikdy celkom nedôverujem tomu, čo čítam v novinách, no aj keby Casini tú vetu nikdy nebol vyslovil, napísal ju novinár, ktorý mu ju prisúdil, aby ju zjednotil so svojím vlastným názorom, pretože on sám ju pokladá za zmysluplnú.
Takže keď chceme reflektovať rok ’68, správajme sa ako historici, a nie ako babky na trhu. Takúto vetu nemohol v šesťdesiatom ôsmom povedať nikto, pretože jednak vtedy ešte Červené brigády neexistovali, a potom preto, že ju vyslovil spisovateľ Leonardo Sciascia (ktorý rozhodne nebol osemašesťdesiatnik) v časoch aféry Alda Mora – teda o desať rokov neskôr.
Ak si tento slogan teraz dáte do vyhľadávača na internete, zistíte, že niektorí ho pripisujú ľavicovému robotníckemu združeniu Ustavičný boj (Lotta continua), iní dokonca Albertovi Moraviovi, a dozviete sa, že Sciascia sa neskôr pokúšal vysvetliť, v akom zmysle ho treba chápať. Že v tých časoch sa okolo tejto vety strhla široká polemika, a ak už teda budeme reflektovať, tak nielen rok ’68, ale aj celú nasledujúcu dekádu: čakajú nás spomienky typu “dedko, kedy ste sa posledný raz s babkou…?” A dedko nostalgicky zavyje: “Uhúúúú!”
Po tejto hlbokej reflexii, z mojej strany poslednej o tomto dávno minulom roku, prejdime k smutnejším záležitostiam, ktoré však možno okrajovo súvisia s neslávnym šesťdesiatym ôsmym – a tým myslím protesty a vetá a zákazy, ktoré sa nakopili okolo pozvania izraelských spisovateľov na tohtoročný turínsky knižný veľtrh Salón knihy, a predovšetkým spisovateľov protivojnových a pacifistických, ako sú Amos Oz, David Grossman či Abraham Yehoshua.
Možno ste sa už niekde dočítali, že turínsky Salón knihy, ktorý za roky svojho pôsobenia hostil spisovateľov z mnohých krajín sveta, by nemal pozývať izraelských spisovateľov, pretože izraelská vláda si za svoju politiku zaslúži množstvo kritických výčitiek – a niektoré sú ochotní pripustiť aj izraelskí spisovatelia.
Teraz si možno niektorí čitatelia spomenú na to, ako som v januári 2003 oznámil rozhodnutie váženej vedkyne Mony Barkerovej, odborníčky na translatológiu a šéfredaktorky časopisu Translation Studies Abstracts, ktorá, majúc vážne výhrady voči politike izraelskej vlády, vyzvala dvoch izraelských vedcov z redakčnej rady svojho časopisu (a pozor, o ktorých vedela, že už niekoľko ráz vyslovili kritické súdy na adresu svojej vlády), aby odstúpili, čím by dali najavo “výzvu na bojkot izraelských vedeckých inštitúcií”.
Rozhodnutie pani Mony Bakerovej bolo tak mierne nacistické a tiež šialené, lebo vyzeralo, akoby sa v štyridsiatych rokoch správny antinacistický demokrat rozhodol verejne spáliť diela Thomasa Manna a možno aj Goetheho.
Ale vráťme sa k polemike okolo Salóna knihy. Keby ju boli viedli iba fundamentalisti – priatelia bin Ládina, nemožno nič namietať, sú to fanatici, ktorí nerobia nič iné, iba opakujú, že keby bolo na nich, tak by na Izrael hodili atómovú bombu, ale od osvieteného intelektuála takéto správanie predsa očakávať nemožno. Ibaže protesty proti konaniu Salóna knihy prišli aj od predstaviteľov talianskej ľavice, ktorí akoby sa vôbec neboli poučili z nacistických hraníc, na ktorých sa pálili umelecké diela. A akoby ich nenaučili ani stáročia humanistickej kultúry, že jedna vec je politika nejakej vlády a iná vec je literatúra či veda v podaní poddaných tejto vlády.
Chápem chorú argumentáciu istých priateľov extrémnej ľavice (ktorí sa už otočili o tristošesťdesiat stupňov a nebezpečne sa priblížili k extrémnej pravici): keďže treba upriamiť pozornosť občanov na zhubnú politiku izraelskej vlády, vyvoláme škandál, ktorý sa dostane na titulné strany všetkých novín. Viem, v politike a v reklame sa robí aj toto – Silvio Berlusconi je v tom majster – no to, čo sa deje na Salóne knihy v Turíne, vyzerá trochu, ako keby chcela linka dôvery upozorniť na týranie detí tak, že by ich niekoľko dala zbičovať rovno na námestí.
Nevidí sa mi to správne, dve krivdy spolu predsa nedávajú jednu pravdu.
Vidí sa mi, akoby sme strácali zásady mravnosti, teda synderézu, ktorú slovník definuje – v stredovekej filozofii – ako prirodzenú schopnosť ľudskej bytosti okamžite rozlišovať dobro od zla, vnímať zásady mravnosti a v širšom zmysle schopnosť úsudku a rozlišovania, a preto strata synderézy značí stratu kompasu a rozumného uvažovania.
© L’Espresso / The New York Times Syndicate