Milan Nič sa rád predstavuje. Ja som Nič, hovorí nič netušiacim ľuďom, ktorí si myslia, že zle počuli, ale, pochopiteľne, hanbia sa znovu pýtať. Je vlastne živou antitézou k svojmu priezvisku. Slovo nič je vyabstrahovaná negácia všetkého, a Milan Nič stelesňuje jej opak. Je to, ako keby mu nič iné nezostávalo. Mohlo sa mu to stať aj takto: Milan Nič je z najmladšej generácie tých, čo boli v osemdesiatom deviatom roku už dospelí ľudia. Na rozdiel od väčšiny svojich rovesníkov, pokiaľ šlo o charakter reálneho socializmu, z jablka poznania dobrého a zlého odhryzol dávno pred veľkými demonštráciami. Vedel, čo je samizdat, ba sám ho vyrábal. Musela v tom byť tá istá veselá chuť robiť správne veci, zvedavosť a podnikavosť, s akou potom z pozície mimovládnej organizácie pootočil zahraničnú politiku Slovenska smerom k ľudským právam, minimálne vo vzťahu ku Kube. V deväťdesiatych rokoch bol známym novinárom Slobodnej Európy, ale po čase si vymyslel občiansku diplomaciu, ktorá je koniec-koncov logickým pokračovaním nepolitickej politiky inými prostriedkami. Je autorom množstva rozhovorov s najrôznejšími ľuďmi, ktorých sa snažil predstaviť Slovensku. A toto je prvý z rozhovorov o ňom.
Môže byť diplomacia občianska? Ako ste na to prišli?
Ten pojem nejako vyplynul z našich rozhovorov – s Marekom Kapustom a Balázsom Jarábikom. Keď som v roku 2002 prišiel do Nadácie Pontis, rozmýšľali sme o tom, že ich jednotlivé iniciatívy na pomoc srbskému študentskému hnutiu v Srbsku na konci Miloševičovho režimu alebo mladým aktivistom v Bielorusku pod Lukašenkom by mali dostať spoločný koncept. Z viacerých pojmov sa nám zdal tento najvýstižnejší pretože má v sebe občiansky étos a aj medzinárodný charakter toho, čo sme robili. v tom, aké krajiny, partnerov a donorov sme si vyberali, sme boli nezávislí od oficiálnej diplomacie. Podporou občianskych aktivistov v utláčateľských krajinách sme sa chtiac-nechtiac stávali súčasťou zahraničných vzťahov Slovenska s vonkajším svetom. Pre oficiálnu diplomaciu v Bratislave sme boli v niektorých reláciách vítaným prínosom – napríklad Balkán. V iných reláciách nás dlho ignorovali, prípadne vyjadrovali nevôľu, že im narúšame priateľské vzťahy s diktátorským režimom. Tak to bolo aj okolo Kuby, zlomilo sa to až v januári 2005.
Kedy ste sa začali zaoberať Kubou?
Raz mi zavolal Tomáš Pojar z najznámejšej českej mimovládky Člověk v tíni. Už pomáhali disidentom na Kube, ale krátko po zadržaní dvojice Pilip – Bubeník tam váhali poslať ďalších ľudí s českým pasom. V kubánskej televízii sa vtedy každý deň útočilo na Čechov ako špiónov. Pýtal sa ma, či nepoznám niekoho zo slovenským pasom, kto by bol ochotný zaskočiť. Štvalo ma, ako sa minister Kukan chválil, že dobré vzťahy s kubánskym režimom umožnili Slovensku v tejto kríze robiť sprostredkovateľa medzi Prahou a Havanou. Toto má byť naša rola v medzinárodných vzťahoch? Tak som sa sám ponúkol. Vždy sa chodí vo dvojici, mojím spolucestovateľom a tlmočníkom bol novinár zo SME Juraj Tomaga, ktorý mimochodom neskôr robil ministrovi Kukanovi hovorcu, keďže v takejto práci nikdy nie je núdza o paradoxy. Keď sme prišli do Havany, rýchlo sme zistili, že bežní Kubánci veľmi nerozlišujú medzi Čechmi a Slovákmi, v ich hlavách ešte stále existovalo Československo. Museli sme si dávať o to väčší pozor.
Čo znamenalo dávať si pozor?
Napríklad nehovoriť, že sme so Slovenska.
A prečo sa práve z Kuby stal taký dôležitý bod slovenskej občianskej diplomacie?
Stretnutia s tamojšími disidentmi zmenili môj život. Pre mňa to bolo déja vu disidentskej Bratislavy spred novembra 1989, ale v podmienkach oveľa tvrdšieho politického útlaku a propagandy akoby z našich päťdesiatych rokov. Odchádzal som s intenzívnym pocitom, že ich odolávanie Castrovmu režimu a zápas za slobodu je aj našou vecou.
Keď ste sa vrátili domov, koľko ľudí tomu pocitu rozumelo? A ako sa zmenila rola Slovenska ako „prostredníka“ medzi kubánskym režimom a Čechmi?
Časom dosť veľa, bolo treba o tom hovoriť. Na začiatku nás výrazne podporil poslanec za SMK Laci Nagy, ktorý sa vtedy verejne ozval aj proti onomu Kukanovmu výroku. Rola Slovenska sa zmenila aj samotným faktom, že kubánskym disidentom začala od nás prúdiť pomoc. Fidel Castro si v polovici roku 2005 údajne predvolal na koberec vtedajšiu kubánsku veľvyslankyňu v Bratislave a kričal na ňu, prečo sa tí dobrí Slováci odrazu správajú podobne ako Česi. Z Havany dostala neskôr pokyn na ostrejšie gesto. Výsledkom bol urážlivý list predsedovi NR SR Hrušovskému.
Je slovenská „občianska diplomacia“ – vzhľadom na iné krajiny podobných rozmerov – úspešná?
Myslím, že na päťmiliónovú krajinu bola veľmi úspešná. V susednom Maďarsku sa nič podobné neujalo. Dnes, keď sú v EÚ, im to veľmi chýba. Snaží sa to snaží vlastnými aktivitami suplovať ministerka Kinga Goncz a niektorí maďarskí veľvyslanci. Alebo to zoberme z opačnej strany. Karel Kovanda, teraz sekčný šéf na direktoriáte Európske komisie pre vonkajšie vzťahy, pred rokom na jednej konferencii v Bratislave sa s uznaním vyjadril, že Slovensko dokáže v niečom spoluvytvárať zahraničnú politiku Európskej únie. Na otázku v čom, bez váhania označil Čiernu Horu a Bielorusko. V prvom prípade šlo najmä o diplomatickú misiu Miroslava Lajčáka, v druhom vyšla iniciatíva zo slovenských mimovládok.
Ktorých?
Ak mám uviesť jedno kľúčové meno, bol to môj kolega Balázs Jarábik, sieť jeho kontaktov v nezávislých štruktúrach v Minsku a v tejto veci veľmi pružná spolupráca s naším ministerstvom zahraničia. Teraz sa to už môžem povedať, lebo ho teraz aj tak do Bieloruska už nepustia. Ale všimli ste si, že v Bielorusku po občianskych protestoch a prezidentských voľbách v marci 2006 nedošlo k obávanému masovému zatýkaniu oponentov režimu? To aj preto, že táto agenda sa dostala do centra európskej politiky voči Lukašenkovi. A keďže medzi členmi EÚ nemá na rozdiel od Fidela Castra silných zástancov, podarilo sa to spojiť s hrozbou obchodných sankcií.
Akú zásluhu malo na tom Slovensko?
Predložilo kľúčové návrhy a argumenty, ktoré presvedčili ostatných partnerov. Česi, Poliaci a dokonca aj Litovci, vždy aktívni v tejto relácii, vtedy trochu zaspali.
Nikdy ste nenarazili na výhradu, že sme príliš malá krajina, aby sme si mohli myslieť, že môžeme zmeniť to, čo nemôžu zmeniť tí veľkí?
Alebo že by sme to tým veľkým mali prenechať?
Často. Príliš dlho sme boli provinciou väčších štátov, mohli sme sa tváriť, že nás to netýka. Aj sme v dejinách na to veľa razy aj poriadne doplatili. Dnes je to inak – tí veľkí sa pýtajú Bratislavy, či sa v niečom vyznáme a vieme pomôcť. Sme členmi EÚ a NATO, čo je zásadná geopolitická a mentálne zmena v slovenskej politike. Ale dodnes nemáme jasno v tom, čo chceme priniesť na európsky stôl. Tvrdím, že historická skúsenosť z pád komunizmu a budovaním trhového, demokratického prostredia nám dáva jedinečnú príležitosť obohatiť európsku politiku v našom susedstve, aj inde vo svete.
A prečo má Fidel Castro silných zástancov?
Ideologická spriaznenosť. A záujem na netransparentnom biznise s jeho režimom.
Máte dojem, že kubánska opozícia môže byť Slovákom v niečom blízka?
Áno, aj oni sami nám to hovoria. Mnohí z nich majú aj osobné väzby na Slovensko. Hectór Palacios bol v kaviarni na moste SNP, Miriam Leiva z hnutia Žien v bielom študovala veterinu v Košiciach, jej manžel Oscar Espinoza Chepe mal v sedemdesiatych tých rokoch na starosti ekonomické vzťahy Kuby s Československom. Poznajú nás tak ako intelektuáli v žiadnej inej krajine Latinskej Ameriky. Slovensko je dnes v kruhoch kubánskych disidentov známe ako osobitná veličina. V porovnaní s Čechmi sme im bližší temperamentom, srdečnejší. Najvýznamnejšou zložkou opozície so sieťou kontaktov po celom ostrove sú skupiny kresťanských, zväčša katolíckych aktivistov, tak ako u nás pred rokom 89. Túto prirodzenú blízkosť postojov treba kultivovať. Je to investícia do budúcnosti, keď bude Kuba slobodná.
Ako to myslíte investícia do budúcnosti? Ekonomicky?
Áno, aj.
Stalo sa vám počas tých rokoch niečo, s čím ste nepočítali?
Viacero vecí. Úplne na začiatku sme nepočítali s tým, že Fidel Castro pustí Oswalda Payú vycestovať z krajiny na pozvanie Európskeho parlamentu a že bude môcť prísť aj do Bratislavy. A po posledných slovenských voľbách sme nepočítali s tým, že oficiálna slovenská diplomacia bude pokračovať v ľudsko-právnej línii na Kube. Napriek výčinom premiéra Fica v tom menej viditeľným spôsobom pokračuje, a to je príjemné prekvapenie. V mnohom sme oveľa ďalej, ako sme si mysleli. Veľa v tom robí naše členstvo v EÚ, ale aj domáce mimovládne organizácie.
Čo znamená menej viditeľným spôsobom? Spolupracujete s ministerstvom zahraničia rovnako ako za predchádzajúcej vlády?
Zastupiteľské úrady v niektorých ťažkých krajinách sú naďalej v pravidelnom kontakte s disidentmi, v rámci možností sa snažia v niečom pomôcť. Nedávno sme oficiálne poďakovali MZV SR za intervenciu vo veci politického väzňa, ktorého prípad už roky sledujeme. V auguste bol prepustený na slobodu. Okrem iných sa išiel poďakovať aj na slovenské veľvyslanectvo. Na takéto správy sme hrdí aj ako občania tohto štátu. Ale stanú sa bežnou vecou, len keď ich od svojej vlády a diplomacie budú vytrvalo požadovať ako samozrejmosť nielen mimovládky, ale aj voliči a médiá. Chvalabohu, v tomto ideme dobrým smerom.
Ktorý z kubánskych disidentov sa vám stal svojím zmýšľaním najbližší?
Najbližší sú mi nezávislí intelektuáli, ktorí sa nikdy nezaplietli s režimom. Napríklad Dagoberto Valdés z Pinar del Rio, kde donedávna vydával pod ochranou diecézneho biskupa politicko-náboženský časopis Vitral. Má jasno v tom, že ak nastanú slobodné pomery, nechce ísť do politiky. Možno sa pokúsi rozbehnúť nový denník.
Čo sa musí stať, aby sa Kuba zmenila? Stačí, aby umrel Fidel Castro?
Nie, to je len začiatok. Tak ako keď v Moskve zomrel Stalin alebo v Číne Mao. Režim bude musieť prehodiť výhybku. Snaží sa ísť čínskou cestou, to znamená otvoriť ekonomiku a držať pritom spoločnosť na uzde. Neverím, že sa im to podarí. Je to kotol pred výbuchom, v ľuďoch je nahromadená obrovská frustrácia a agresivita. Problém Kuby je v tom, že v dejinách nemala núdzu o diktátorov, ale ani o krvavé zvraty. Keď sa ľudia prestanú báť alebo im dôjde trpezlivosť, vypukne násilie na uliciach. Raúl alebo jeho následník budú musieť použiť armádu. V tom momente bude Kuba potrebovať nejakú morálnu autoritu, schopnú upokojiť situáciu… Aj preto je v záujme Európu podporovať na Kube demokratickú alternatívu, občiansku spoločnosť a prirodzených lídrov komunít po celom ostrove.
Raúl Rivero v jednom rozhovore povedal, že keď Fidel Castro zomrie, nebude to šanca na zmenu pretože na Kube je všetko naplánované, aj to, že niekto o 10.00 ráno zastrelí medveďa. Všetko je dané a medveď je pripravený. Je to tak?
V určitom zmysle áno, je to policajný štát. Bezpečnostné zložky sú jeho najspoľahlivejšou zložkou a radi o sebe pestujú túto predstavu. Na infiltráciu disidentského hnutia a sledovanie ľudí ako je Raúl Rivero vydávajú milióny dolárov, hoci veľká časť obyvateľstva žije z ruky do úst. V týchto veciach v ničom nešetria, aj pri tom strieľaní medveďa, najmä keď sa potrebujú predviesť pred nejakou zahraničnou návštevou. Na druhej strane sa im veľa dôležitých vecí úplne vymyká spod kontroly. V Havane sa rozpadávajú domy, po celom ostrove sú výpadky elektriny, prekvitá obrovská korupcia a čierny trh. Zajtra toho medveďa nebudú mať ako zastreliť, lebo niekto načierno predá náboje.
Ako vlastne vyzerá krajina, ktorá tak dlho čaká, kým sa niečo stane?
Akoby zaseknutá v inom čase. Pod povrchom cítite nehybnosť, hlboký marazmus. A čas nehrá úlohu. Pri poslednej návšteve Kuby som sa prechádzal po kedysi honosnej havanskej štvrti Miramar, v okolí známeho hudobného klubu. Za štyri roky sa tam nič sa tam nezmenilo, len všetko bolo ošarpanejšie a zdraželo vstupné (pre zahraničných turistov).
Akí sú kubánski disidenti – sú iní, než boli východoeurópski?
Sú kubánski. Žoviálnejší, ale aj rozhádanejší medzi sebou.
Zdá sa vám, že je možný nejaký medzikultúrny prenos skúseností s transformáciou komunistickej diktatúry na demokraciu?
Samozrejme, niektoré procesy sú podobné, najmä v ekonomike. V občianskej spoločnosti a politických inštitúciách je to zložitejšie, ale takisto platia niektoré modely. U nás pre to máme väčší cit, veď sme to budovali od základov, sme pre nich inšpiratívnejší ako učebnicové príklady zo západných krajín.
Osvaldo Payá sa v Bratislave snažil vysvetliť to, že keď Castrov režim padne, nemala by sa Kuba okamžite meniť na americký obraz. Vidíte to podobne?
Áno.
Nečaká Payu a jeho priateľov veľmi rýchlo osud východonemeckých disidentov, ktorých väčšina rýchlo prestane počúvať?
Sú pripravení založiť politické strany, v slobodných voľbách by sa dostali do parlamentu. Nemajú západné Nemecko, ktoré ich pohltí hospodársky aj politicky. Ale významným faktorom bude bohatý exil z USA. Jeho radikálna časť, vrátane dvoch vplyvných kongresmanov, má už dnes dosť napäté vzťahy s Payom. Najhorší scenár po zmene je účelové spojenectvo kubánskej generality a potomkov starej gardy z Miami. Veľa bude záležať na celkovom charaktere zmeny. A čo sa Kubáncom ponúkne ako alternatíva k dnešnej represii a chudobe.
A ako to vidia Spojené štáty?
Majú pripravený vyše štyridstostránkový program na pomoc pri zmenách, ale viac sa obávajú humanitárnej krízy, ľudského exodu cez more. Stačí, keď sa len časť z 11 miliónov Kubáncov bude odrazu chcieť slobodne preplaviť na Floridu, kde majú rodiny. Inak osobne si myslím, že americká politika voči Kube je veľmi skostnatelá a nešikovná. Mimochodom, Oswaldo Payá hneď na začiatku veľmi ostro odsúdil vojenské väzenie na Guantanáme s odkazom, že ľudské práva na území ostrova platia pre všetkých. Je smutné, že dnes mnohí pre vášnivé protesty proti Guantanámu rovnako vášnivo ignorujú stovky politických väzňoch na samotnej Kube.
A je možné, že Fidela Castra niekto na Kube ešte naozaj miluje?
Áno, prívrženci režimu v ňom stále vidia charizmatického vodcu, nie diktátora. A celé zástupy nadšených obdivovateľov má aj mimo Kuby, aj medzi intelektuálmi.
Ako posledný charizmatický despota v zelenej košeli? Alebo preto, že to lahodí protiamerickým náladám? Prečo vlastne?
Asi z podobných príčin ako Stalin a Mao – kvôli ideálom a vonkajšej fasáde ich režimov. A tiež z prízemnej ignorancie skutočnej situácie v krajine a štátnych zločinov, na ktorých bolo založené ich vládnutie. Počkajme si, ako bude Fidel hodnotený o 10 – 20 rokov.
Čo vám pripadá na kubánskom režime zvrátené?
Dve veci. Vášnivá, až démonická systematickosť a tvrdosť ich psychického teroru, zabehaných mechanizmov zastrašovania, vyhrážok a ponižovania ľudí iného názoru. Niečo z toho zachytával film o básnikovi Reinaldovi Arenasovi Pred zotmením. Predstavte si kombináciu štýlu východonemeckej Stasi s tradíciou vojenských režimov Latinskej Ameriky, prikrytú obrovskou charizmou a kultom Fidela ako vodcu revolúcie, otca národa. A po druhé, štátna propaganda a manipulácia, informačná clona, v ktorej držia celý ostrov a jeho 11 miliónov obyvateľov. Fakt, že si do tejto situácie dovolia ročne púšťať 2 milióny zahraničných turistov, je aj naše zlyhanie – myslím, nás všetkých Európanov s občianskym povedomím.
Čo vlastne môžu urobiť slovenskí občania, ak chcú dať najavo, že sú proti porušovaniu ľudských práv na Kube?
Môžu prispieť do verejnej zbierky na pomoc rodinám politických väzňov, alebo im poslať podpornú pohľadnicu, podpísať petíciu za ich prepustenie. Informácie o týchto projektoch sú na webstránke Nadácie Pontis. Škála možností pomôcť je širšia, keď tam niekto cestuje a je ochotný si okrem liekov, zubných kefiek a iného nedostatkového tovaru na rozdávanie hodiť do kufra aj iné veci. Napríklad pár strán najnovších necenzurovaných správ z ostrova zo serveru cubanet.org, ku ktorým je na Kube zablokovaný prístup. Ale stále platí, že oveľa väčšie možnosti má EÚ a jej veľvyslanectvá. Preto sa bude treba občiansky ozvať, keď sa naša vláda odkloní od doterajšej podpory ľudských práv na Kube, aj v diskusiách s partermi v Bruseli. Myslím, že v ďalšom období takéto verejné prejavy budeme potrebovať.
A ktoré medzinárodno-politické kroky sa vám doteraz zdali najúčinnejšie?
Tak ako všetky totalitné režimy vo svete, aj Havana rešpektuje len silu a vlastný záujem. Najúčinnejšie boli také opatrenia, ktoré tlačili režim vo vlastnom záujme do ústupkov, napríklad do prepúšťania politických väzňov. Za zrušenie diplomatických sankcií z roku 2003 sa dostalo na slobodu 14 zo 75 odsúdených aktivistov. Keby bola súčasná španielska vláda vo svojich iniciatívach dôslednejšia, mohlo ich byť ešte viac. Veľmi účinným opatrením by bol aj „visa ban“ pre predstaviteľov režimu, aký platí voči Bielorusku. Ale Madrid, Paríž a ďalší sa obývajú kubánskej reakcie a dopadu na svoje ekonomické záujmy.
Ktoré demokratické krajiny sa najviac kamarátia s kubánskym režimom?
Dnes sú to najmä vlády Španielska a Talianska, predtým Francúzska, Belgicka, Mexika a Kanady.
Z ekonomických dôvodov?
Samozrejme.
Máte obavy z rozmachu ľavicového populizmu v Latinskej Amerike vôbec?
Hlavná vlna už opadáva. Chavezove petrodoláre aj naďalej financujú rôzne radikálne hnutia po celom kontinente, ale on sám je čoraz izolovanejší. Kľúčový význam mali prezidentské vlani voľby v Mexiku. Bolo to tesné, ale kandidát ľavicových populistov utrpel porážku.
Kto podporuje občiansku diplomaciu v Nadácii Pontis na Slovensku? A vo svete?
To sa líši projekt od projektu. V celkovom portfóliu je to Európska komisia, rôzni americkí a britskí donori, zatiaľ aj rozvojový program slovenského Ministerstva zahraničných vecí.
Keď vám Ministerstvo kultúry poskytne grant na tento nezávislý časopis, odmietnete?
Pokiaľ si nebudú klásť podmienky ohľadom obsahu, asi nie. Demokratizačné projekty si pripravujeme sami, ak sa to dá, aj v konzultácii aj s partnermi v cieľovej krajine. Sme nezisková organizácia, na ich realizáciou získavame prostriedky v grantových kolách rôznych medzinárodných nadácii, rozvojových agentúr alebo Európskej komisie. Ešte sa nám nestalo, že by bol nejaký projekt podporený s podmienkou, že tú jeho politicky ožehavejšiu časť z neho musíme vypustiť. Väčšinou sa rozhodujú v tom, či chcú podporiť celkový záber aktivít, a či sú pritom ochotní ísť ako donori aj do určitého rizika. Ale postupne sa osmeľujú, aj Európska komisia.
A americké zdroje?
Momentálne sú v kríze. Bushova administratíva v niečom urobila medvediu službu demokratizácii ako dlhodobému, autentickému úsiliu.
Na ktoré krajiny sa zameriavate okrem Kuby? Aký je kľúč výberu?
Na Balkán a Bielorusko. Kritérium výberu nebolo prvé začiatočné písmeno. Vždy išlo o kombináciu faktorov – miestnu situáciu a partnerov, prístup do krajiny, potenciál malých projektov a našej skúsenosti so zmenami, znalosť miestnych reálií a jazyka, širší význam pre Európu a Slovensko. Tradične sme sa vedeli lepšie orientovať skôr v menších krajinách, preto dnes napríklad nie sme na Ukrajine.
Váš program v Nadácii Pontis preberajú noví mladí ľudia?
Ako sa hovorí, je čas prepriahať. Je tam mladý, dynamický tím. Všetko ľudia ešte o 5-10 rokov mladší odo mňa. Je to už iná generácia, vychovaná v slobodných pomeroch. Nepamätajú si život bez internetu, majú iné vnímanie sveta, lepšie organizačné a komunikačné zručnosti. Ja zostávam v pozícií externého konzultanta.
Na sklonku starého režimu v Československu ste patrili k najmladším výhonkom katolíckeho disentu. Ako ste si predstavovali svoju budúcnosť?
Myslel som si, že budem historikom. Po roku 89 som pochopil, že na to nemám povahu, chýbala mi trpezlivosť. A takisto lepší pedagógovia. Tunajšia historiografia bola odstrihnutá od moderných trendov v sociálnych vedách na Západe. Dnes si hovorím, že som mal šťastie – prichádzali nové výzvy, slovenská spoločnosť bola nastavená pozerať sa dopredu, nie dozadu. Hoci ani tomu celkom neunikneme.
Neunikneme? Veď sme už neunikli, nie?
Áno, a nielen my, vlastne celá stredná Európa. Ale máte dojem, že by sa popri tom u nás zvyšoval aj záujem pochopiť, čo máme ako Slováci v sebe historicky zakódované? Možno len v náznakoch, pozvoľna. Historici sú u nás stále veľmi zaznávaná profesia.
Kam odchádzate? Bude z vás znovu novinár?
Do Sarajeva. Idem pracovať do poradného tímu Miroslava Lajčáka, ktorý z poverenia medzinárodného spoločenstva fakticky spravuje rozvrátenú, nefungujúcu krajinu 12 rokov po strašnej vojne. Bosna je od nás nejakých 500 km na juh, ale mentálne je to ďaleko viac. Občas sa tvárime, ako keby bol Balkán na inej planéte, samozrejme okrem chorvátskych pláží. Pritom je to veľmi rozmanitý, nám kultúrne i historicky celkom blízky región malých štátov, smerujúcich do Európskej únie. A Bosna okrem toho aj miesto historického stretávania sa Európy s islamom. V nám zrozumiteľnom jazyku.
Šli by ste na úžasnú dovolenku s cestovnou kanceláriou na Kubu?
Nešiel. Nemôžem sa cítiť úžasne v chudobnej a neslobodnej krajine, ktorá je jedným veľkým väzením. Bez ohľadu na to, ako sa tam leží na pláži. Kuba nie sú len rozprávkové pláže, tanec a cigary, ale aj veľká bieda, korupcia, rozpad morálnych základov spoločnosti. Keď tam už cestujem, radšej aktívne. Okrem toho mám dojem, že cestovné kancelárie spájajú svoj osud s týmto režimom. Je pre nich zárukou bezpečnosti, môžu sa deliť o zisky, predávať Kubu ako skanzen, a pritom ignorovať odvrátenú tvár reality, vnútorné pnutia v spoločnosti. Ale tým, ktorí si tam idú poležať, radím čo najväčší kontakt s bežnými ľuďmi mimo zóny štátnych hotelov, kde pracujú len tí preverení. Hovorte im o živote u nás po roku 1989, zbavujte ich strachu pred domácimi zmenami. Mimochodom, viete, kto budú najohrozenejší ľudia na Kube po páde režimu? Dve skupiny – režimom platení informátori a zahraniční turisti.
Myslíte tým, že ich tam okradnú, alebo hneď aj podrežú?
Veľmi záleží na tom, kedy a ako dôjde k zmenám. Všetci, čo milujeme Kubu, máme záujem, aby to prebehlo pokojne. Ale režim sa aj pod Raulom bude starať v prvom rade o svoje vlastné prežitie, a nie o budúcnosť krajiny.
Milan Nič (1972) študoval medzinárodné vzťahy, históriu a politológiu v Prahe, Budapešti a v Boloni. V rokoch 1995 – 2002 pracoval ako zahranično-politický komentátor v Rádiu Slobodná Európa v Prahe, neskôr v Bratislave ako programový riaditeľ Nadácie Pontis pre občianske a demokratizačné projekty v zahraničí – zameriaval sa na Balkán, Bielorusko a Kubu. Od októbra 2007 pracuje v Sarajeve ako externý konzultant v poradnom zbore Vysokého predstaviteľa medzinárodného spoločenstva Miroslava Lajčáka v Bosne a Hercegovine.
Rozhovor vznikol koncom minulého roka pre časopis OS.