Je demokracia v Rusku možná? Nie dnes, a ani nie zajtra, ale vôbec.
Foto: Reuters
Čo treba urobiť pre demokraciu v Rusku, všetci dávno vieme: prekonať monopol štátnej moci, uvoľniť priestor súkromným, politickým, ekonomickým a kultúrnym iniciatívam. Už sme to vlastne raz aj začali robiť. Výsledkom bol štát bez moci, anarchia. Došlo nielen k privatizácii štátneho vlastníctva, ale aj k privatizácii moci, zavládli gangsterské klany, ktoré začali medzi sebou bojovať. Bola nevyhnutná reakcia v tom najjednoduchšom a najzrozumiteľnejšom zmysle – ako protiopatrenie štátu proti zločineckému “feudalizmu”, ako “vertikála moci”. To, že zmizla demokracia vo svojej najzrozumiteľnejšej funkcii volenej moci, sa nikoho až tak nedotklo. Demos, čiže predpokladaný nositeľ suverenity, ani brvou nepohol.
Existuje teória, podľa ktorej despocia (vo svojej hraničnej podobe až po totalitarizmus) moci, hypertrofia štátu, v Rusku súvisí s obrovským územím krajiny, na ktorom nebolo možné mierumilovnou cestou organizovať permanentne rozptýlené a ďalej sa rozptyľujúce obyvateľstvo. Utláčaný človek mal vždy kam odísť: zem nemala hranice, a ľudia utekali “na kraj”, usídľovali sa na okrajoch, v “ukrajine”. “Ukrajina” je obraz ruskej slobody. Ale tí, čo sa vymkli spod kontroly moci, “tulácke Rusko”, sa ľahko stávali zdrojmi anarchického zbíjania. Terajší potomkovia kozákov Stenku Razina sú hlboko národní, tradiční.
A to, čo za nášho života robil Vladimir Putin, robila ruská moc vždy. Ruská zem rodí dostredivé sily, je to skoro ako kozmický zákon. Inak nebolo možné tie divoké priestranstvá zorganizovať. Niekedy sa za východisko považovala decentralizácia krajiny, federalizmus (to nehovoríme o sovietskom papierovom federalizme): zvlášť Moskva, Ural, Sibír, zvlášť Novgorodská republika, slobodné mesto Peterburg. Je to ideálny plán – “bolo by skvelé keby”. Ale terajšia skúsenosť ukázala, že takáto tendencia práve plodí gangsterský federalizmus – feudalizmus, separatizmus, secesionizmus.
Samotný pôvod demokracie súvisí s malým mestským spoločenstvom (starogrécke polis), v ktorom centrálne a jediné námestie – agora – bolo priestorom diskusií a rozhodovania hlasovaní, doslova hlasom. Jean-Jacques Rousseau neskôr vyhlásil, že demokracia siaha po hranice počuteľnosti slova. Čosi ako prirodzená hranica demokracie.
Slavianofili hovorili peknými slovami o tom, že základom spoločnosti má byť “živé teplo príbuzenského zväzku”. Ale majú tiež inú koncepciu – tá sa mi javí heuristická. Je to takzvaná “teória štátu a zeme”. Ruská zem sa nie vždy vnímala ako nekonečný priestor: pôvodní obyvatelia vôbec toto vedomie nemali. Napriek tomu ani v rámci svojich hraníc nedokázali “nastoliť poriadok”, preto si zavolali varjažšké kniežatá. Koncepcia normanského pôvodu Ruska sa často objavovala a často zasa spochybňovala, ale samotná fixácia na poverenie cudzích vládcov ako počiatočný bod histórie o mnohom vypovedá. Je to viac ako história: je to obraz, s ktorým sa zrodilo Rusko a začalo si samo seba uvedomovať. Takéto fixácie nebývajú náhodné, takéto príbehy prekračujú rámec vedeckého konštatovania. To je mýtus – čiže večná prítomnosť.
A odtiaľ vychádzali slavianofili v chápaní ruskej zvláštnosti. Ruský ľud nemá nijaké politické ambície, nesnaží sa o delenie moci, dobrovoľne ustupuje jej prizvaným vlastníkom. Jediným želaním ľudu je žiť si na svojej zemi a modliť sa k svojmu, podľa svojich predstáv kresťanskému Bohu. Slavianofilské teórie vznikali v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 19. storočia, keď Európou otriasali politické revolúcie. Ruská tíš sa vnímala ako naša odpoveď hynúcemu Západu. V Rusku revolúcia nie je možná – taká bola axióma všetkých kultúrnych Rusov, vôbec nie len slavianofilov. V krajine Pugačova si síce ľahko možno predstaviť vzburu, ale revolúcia ako boj za vládu ľudu – je nemožná, ruský vzorec ju nepozná.
Najlepšie a najstručnejšie sformuloval slavianofilskú teóriu štátu a zeme Konstantin Aksakov: “Štátu náleží neobmedzené právo na skutky a zákon, Zemi úplné právo na názor a slovo (…) vonkajšia pravda je pre štát, vnútorná pravda pre Zem, neobmedzená moc je pre cára, úplná sloboda života a ducha pre ľud, sloboda konania a zákona – cárovi, sloboda názoru a slova – ľudu.” Zem v tomto vzorci je usporiadanie života ruského roľníctva, ktorej hlavnou, a ako sa domnievali slavianofili večnou hodnotou je pozemková občina, spoločné využívanie zeme, neexistencia súkromného vlastníctva zeme v roľníckom spôsobe života. Občina jednak tvorí, a jednak je zrodená z kresťanského vzťahu k svetu, ruský národ je podľa slavianofilov jediný autenticky kresťanský na svete. Občina, hovorí Aksakov, je “mravný chór”.
Preto v Rusku nemajú nijaký zmysel inštitúcie a zvyklosti európskeho politického života, s jeho duchom politickej konkurencie, s jeho nezmieriteľným nepriateľstvom rozličných kást. Samotný štát je v Európe výsledkom porážky jedného národa iným, nie mierumilovnej výzvy vládnuť, ako to bolo v Rusku. Ústavné zriadenie, vonkajší legalizmus európskeho života, ktorý si vyžaduje právne záruky, prostriedky na kontrolu moci a všetky možné právnické formality, pramení odtiaľ – z pôvodného nepriateľstva prvkov tvoriacich Európu. Rusko toto všetko nepotrebuje. Aksakov dokonca hovorí, že “záruka je zlo”, “nech sa radšej zrúti život, v ktorom niet dobra, než by mal pomocou zla stáť”.
Nemožno nevidieť, že teória štátu a zeme ruský národ totálne idealizuje: slová roľník, čiže “kresťjanin”, a kresťan slavianofilom nielen podobne znejú, ale sú to skoro synonymá. Ale aj tak slavianofili v tejto teórii dokázali zachytiť čosi, čo je pre ľudský ľud fundamentálne a prvotné. Jeho protištátny inštinkt, ktorý pri veľmi dobrej vôli môžeme nazvať kresťanským. To, ako ruské vedomie chápe ruskú moc, sa zhoduje s kresťanskou tradíciou, oddeľujúcou, čo je cisárovo a čo Božie. Toto chápanie sa však nezaobišlo ani bez hlboko ruského umelecké spracovania. “Oslávme osudové bremeno, / ktoré v slzách na seba berie vodca národa!”
Moc nie je privilégium, ale bremeno, ba viac než to – je to trest, hriech. Panovník na seba toto bremeno nakladá, berie na seba hriech moci a tým pred hriechom zachraňuje dušu ľudu. Vynára sa absolútne jasná analógia: panovník je substitútom Krista, ktorý vzal na seba hriechy sveta, a tak vykúpil hriešny ľudský rod. Carj Vseja Rusi je náboženskou postavou v ruskom vedomí, a teda aj v ruských dejinách. Ten, kto sa chopí moci, sa odsudzuje na večný zánik, a v tom spočíva práve jeho náboženská povinnosť: to je meander ruského umenia, to je Dostojevskij! Je to čosi ako “evanjelium podľa Judáša”. Vládnuci berie na seba Judášovo prekliatie, aby zachránil svoje dietky. Vládca je v ruskom (pod)vedomí Judáš a zároveň Kristus.
Rusi tolerujú zlo moci, pretože oni sami sa na ňom nechcú podieľať, nechcú si hubiť dušu. Pomocou tohto kľúča môžeme vyriešiť aj večnú záhadu Ivana Hrozného a Stalina, ktorých ľud miloval a stále miluje: “vzali na seba krv”, tým že vopred zbavili hriechu opričnikov a ostatných svojich brutálnych služobníkov. Je to taká všeobecná pravda, že už je skoro jedno, kto ju opäť vysloví: či Mandeľštam, Ejzenštejn alebo dnešný Pavel Ryženko, ktorý Ivana Hrozného znovu zdobí kresťanským nimbom.
“Vládca nenadarmo nosí meč,” – hovorí apoštol Pavol. Toto si Rusi zapamätali zvlášť dobre. Moc má dať Rusku náboženskú sankciu. Marx nazval náboženstvo “vzdychom utláčaného tvorstva”, ale pre Rusov je to vzdych úľavy. Nielenže nemajú vôľu k moci či k boju o ňu, chýba im samotný Eros moci.
Pripomeňme si skúsenosť s ruskou demokraciou, Jeľcinove roky. Moc, demokraticky zvolená, nechcela vládnuť, ruský človek Boris Jeľcin to nechcel. Táto moc nemala žiadnu rýdzosť, nebola “skutočná”. A Boris Jeľcin ju napokon odmietol. Vieme, čo nasledovalo. Následníka všetci prijali, pretože bol daný, nebolo ho treba slobodne voliť, čiže brať na seba inkvizítorskú úlohu odlíšenia dobra od zla.
Zdá sa, že slavianofili mali pravdu. Moc v Rusku nie je len meč, ale aj kríž, čiže disponuje náboženskou sankciou, vydolovanou z hĺbok národnej psychiky. Vládca je Spasiteľ.
Však pred jaskyňou draka / Si pochopil: meč a kríž jedno sú.” To napísal Vladimír Solovjov – otec ruskej náboženskej filozofie. Je zaujímavé pripomenúť si, pri akej príležitosti: tie verše sú venované nemeckému cisárovi Wilhelmovi II., ktorý inicioval európsku výpravu do Číny na potlačenie “boxerského povstania”.
Tak posúďte, či sú také city namieste aj dnes,
© Novaja Gazeta
Text vyšiel v Novoj Gazete.