Prezident Dmitrij Medvedev je pre Rusko posledná nádej. Kto je pán Putin?
Foto: Reuters
Šľachetná hlava “diktatúry zákona”, ako sa jeho režim rád prezentuje Putinovým priaznivcom, alebo veliteľ “čekistickej junty”, ako tvrdia disidenti?
Bojím sa, že história nikdy nad ním nevynesie jasný rozsudok. Dosiahol, že je z neho celý svet zmätený.
Nešiel som voliť, lebo mi bolo zle. Ale keby som sa do uzavretia volebných miestností ako-tak vyliečil, určite by som šiel. Hoci v Rusku má človek výhodu, že sa predsa len nemusí liečiť až tak ozlomkrk: od môjho hlasu nič nezávisí.
Raz som mal dojem, že napriek všetkému predsa len závisí. Boli prezidentské voľby 1996, ja som bol práve v Írsku a snažil som sa veľmi: cestoval som do Dublinu, na ruské veľvyslanectvo a volil som Borisa Jeľcina, lebo som sa bál, že so súdruhom Zjuganovom sa vrátia k moci komunisti a ja budem zasa po uši v problémoch. Aj teraz Zjuganov kandidoval na prezidenta, ale už som z neho nemal strach, vedel som, že tak či tak prehrá. To ma, ostatne, utešuje, privádza na iné myšlienky.
Putinovi sa za osem rokov panovania podarilo definitívne poraziť komunizmus. Teraz je smiešna už aj myšlienka, že by sa Rusko mohlo vrátiť ku komunizmu, Vladimir Putin ho brutálne zmietol. V mnohých krajinách si niektorí ľudia myslia, že zmietol iba demokraciu, liberálne strany a slobodné médiá. Ale on takto nezmietol len ich! On takto zatočil aj s oligarchami, tisnúcimi sa k moci, ktorých ruský ľud nemá rád ani trochu. Aj s chaosom a nestabilitou, ktoré podľa jeho slov vládli v Rusku v deväťdesiatych rokoch.
Okrem toho takýmto spôsobom nastolil poriadok v Čečensku. V každom prípade lietadlá už deň čo deň neprivážajú truhly s mŕtvolami mladých vojakov. A fakt, že v televízii máme namiesto diskusných relácií čoraz viac humoristických programov a pesničiek z celého sveta, ľud iba víta.
Čo sa týka reality opozičných strán, sú rozvadené medzi sebou. Ľud by ich radikálnym požiadavkám nerozumel a s Putinovou pomocou ich už ani nevníma. Koho máme viniť? Vladimir Putin sa na prezidentský stolec dostal ako zákonitý a prirodzený dôsledok hriechov ruskej demokracie.
Pre väčšinu Rusov vojde Vladimir Putin do dejín ako kladná postava. Iste, mnohým sa stále ešte páči aj Stalin, ale nemôžeme ich medzi sebou pomiešať. V tom, že Vladimir Putin sa za svojej vlády spoliehal na kolegov z KGB, ľud nevidí nič zlé. Veď o koho sa inak mal opierať v boji za poriadok v ruskom štáte? Pracoval s materiálom, ktorý zdedil z hlbín ruských dejín, a ten materiál dodnes veľmi pije, kradne, a politiku považuje za prostriedok na obohatenie a získanie moci. Preto sa Vladimir Putin radšej stal nedôveryhodnou a pochybnou osobnosťou, veľmi zreteľne cítil zahnívajúcu kvalitu genetického fondu vlasti. Na jednej strane to aj prehnal, nahneval Európu, bol pomstychtivý, ale čekistická škola sa neabsolvuje nadarmo: jeho priatelia z KGB vyrástli na nenávisti k Západu, ale teraz ich väčšinou zamestnáva už len negatívna rétorika voči nemu. Už to je v ich službe pokrok!
Vladimir Putin vrátil svojmu obyvateľstvu vieru v budúcnosť: nenadarmo je v Rusku toľko preplnených reštaurácií, zábavných centier, kasín, diskoték, áut a ostatných znakov konzumnej spoločnosti vrátane moskovských kníhkupectiev, plných najrôznejších kníh zo všetkých sfér vedenia od budhizmu po homosexualitu.
Možno sa Vladimir Putin s konzervatívnou pravoslávnou cirkvou zblížil až príliš, ale až do konca jeho vládnutia zostal súkromný život v Rusku úplne slobodný. Mal za týchto osem rokov šťastie: ceny ropy narástli, Rusko bez námahy zbohatlo.
Hlavnou chybou tejto štátnej moci bolo, že chcela byť právoplatným nástupcom Sovietskeho zväzu: odtiaľ vzišli všetky jej imperiálne diskurzy, ktoré vydesili susedov, odtiaľ tá agresívna obrana sovietskej zahraničnej politiky a pokazený imidž Ruska vo svete. Ale to je zrejmé na prvý, povrchný pohľad. Horšie je čosi iné: na Dmitrija Medvedeva, ktorého si Vladimir Putin vybral za nástupcu, tak ako si cár vyberá nového cára, teraz čakajú tieto slabiny, ktoré sa obyvateľstvu schovávajú za propagandistické heslá. V Rusku sa moc vždy, už za cárov, bála ukázať slabosť. To je psychologická príčina večného návratu nových a nových potemkinovských dedín.
V strategickom zmysle taktik Vladimir Putin nemal zasa až také úspechy: modernizácia priemyslu a poľnohospodárstva sa nekonala, korupcia rastie, pije sa, počet vrážd a samovrážd dosahuje rekordné čísla, situácia v zdravotníctve je príšerná, máme demografickú krízu – to všetko teraz spadne na plecia mladému Medvedevovi.
Dmitrij Medvedev prichádza k moci neobyčajnou metódou odštiepenia od putinovského kmeňa “diktatúry zákona”. Inú možnosť si nevedel predstaviť. Jeho skutočné ciele a hodnoty nepozná nikto, myslím, že ani Vladimir Putin nie.
Dmitrij Medvedev nikdy nebol verejný politik, ale chýry, ktorým disidenti neveria, už vytvorili obraz liberálneho, vzdelaného, umierneného a dokonca západne orientovaného človeka. Isté je, že ako mladík bojoval po boku svojho šéfa, budúceho peterburského starostu Anatolija Sobčaka za demokraciu, a nikdy sa o ňom nehovorilo, že by mal profesionálne väzby s KGB. Ale blízke vzťahy s jeho dnešným šéfom každopádne svedčia o bezmedznej trpezlivosti a sebadisciplíne. Či z hĺbok politického systému vzíde ako nový Chruščov, ochotný pripustiť ideologický odmäk, alebo ako nový Michail Gorbačov, ktorý, tak ako Dmitrij Medvedev, na začiatku nemal žiadnych svojich ľudí – ťažko povedať. Vladimir Putin na rozdiel od Stalina a radu prestarnutých komunistických vládcov neumrel. Je celkom nablízku a s úsmevom drží Medvedeva na rukách. Kráľ nie je mŕtvy a je priskoro kričať: nech žije kráľ!
Budúcnosť Ruska, tak ako to bolo už často, je dnes úplne otvorená a nepredvídateľná. Bude nové dvojvládie? Zažijeme konfrontáciu dvoch náčelníkov alebo ich mierovú koexistenciu? Nezmizne samotný Dmitrij Medvedev po ceste a nenechá Putina s celou ekonomikou znovu osamote?
Nemám na to odpovede, len hovorím: Dmitrij Medvedev, či to chce, alebo nie, zostane pre mňa a to Rusko, ktoré milujem, poslednou nádejou. Keď sa ukáže, že bol historickým omylom, tak Rusko, čo ako sa snaží vyzerať ako superveľmoc, klesne na dno ako ponorka Kursk. Dmitrij Medvedev, môžete si vybrať.
Text vyšiel v denníku International Heral Tribune, skrátene v denníku The New York Times a v nemeckom preklade v denníku Die Welt.