Foto: Reuters
“To my sme začali studenú vojnu,” hovorieval mi často a nie bez hrdosti môj otec Vladimír Ivanovič Jerofejev, ktorý od polovice štyridsiatych rokov pracoval v Kremli ako Molotovov pomocník a bol oficiálnym Stalinovým tlmočníkom na rokovaniach s Francúzmi.
Z jeho spomínania som pochopil, že v Stalinovi ešte pred koncom druhej svetovej vojny dozreli nahromadené napoleonské plány podmaniť si celú Európu pomocou komunistických prevratov.
Podľa toho, čo hovoril otec, o tom otvorene debatoval s francúzskymi komunistami. Môj otec bol maličkým, ale nutným kolieskom v sovietskom zahraničnopolitickom mechanizme rozdúchavania svetovej revolúcie. Nemám dôvod mu neveriť. Z tohoto hľadiska bol Churchillov prejav v marci 1946 vo Fultone, mnohými historikmi považovaný za formálny začiatok studenej vojny, v ktorom sa britský expremiér po prvý raz zmienil o železnej opone rozdeľujúcej Európu, len oneskorenou a dosť bezradnou reakciou na skvelé úspechy Stalina. Polovička Európy už bola Stalinova. Anglo-americkí spojenci v mnohom uverili víťaznému sovietskemu generalissimovi – ten ich v podstate obohral a pokračoval v ideologickom útoku, ktorý bol vlastne začiatkom studenej vojny. Jedna skupina národov – od Poľska po Bulharsko – už úpela pod ruským komunizmom, a ďalší (v každom prípade množstvo Francúzov a Talianov) ešte naivne verili v komunistickú utópiu.
Dnes môžeme povedať, že zbedačená povojnová západná Európa sa len zázrakom vyhla komunistickému experimentu. Stalin bol geniálny politický stratég útočného typu, dokázal prebrať protivníkovu iniciatívu (takého lídra Rusko po Stalinovi už nikdy nemalo): ustavične nachádzal nové formy boja so Západom, cynizmus pritom spájal so šikovnou propagandou a poznaním slabostí ľudskej povahy. Po celej Európe spustil dlhoročnú kampaň boja za mier, v ktorej sa Američania vykresľovali ako štváči novej svetovej vojny, a dosiahol, že významná časť európskej inteligencie uverila jeho heslám.
Železná opona je divadelný termín. Je to opona, ktorá sa v divadle spúšťa pri požiari, aby sa tým odrezala scéna. Celý svet sa zmenil na divadelný dej, začala sa podmanivá reality šou: preteky v zbrojení, lokálne konflikty, psychologické bitky. Amerika sa chytro spamätala, ako protiváhu k Stalinovi vytvorila ideologický mýtus “slobodného sveta” a zaplavila v rámci Marshallovho plánu Európu americkými dolármi. Myslím si, že keby bola ekonomika štátneho socializmu schopná konkurovať trhovému liberalizmu, konečné víťazstvo v studenej vojne by patrilo Sovietskemu zväzu. Ale napriek tomu až do maďarskej revolúcie, ktorú, ako vieme, rozdrvili sovietske tanky, bol svetlý obraz Sovietskeho zväzu ako krajiny, ktorá zničila Hitlera, pre kapitalistický svet naozajstnou hrozbou. Existencii gulagov verili len zatvrdilí antikomunisti, pranierovaní všetkými ľavicovými silami v Európe.
Som presvedčený o tom, že reálny komunizmus sa v Rusku skončil Stalinovou smrťou. S odmäkom prišla korupcia, ústupky konzumnej spoločnosti. Pamätám sa, že za mojej ranej mladosti, ktorá plynula v znamení Chruščova, boli talianske topánky fenoménom nemenej dôležitým ako Gagarinov let do vesmíru. Navyše vesmír bol sovietskemu človeku dostupný, ale talianska obuv nie. Začali sme prehrávať studenú vojnu, pretože sme kolektívne túžili po amerických džínsoch, kokakole a rokenrole, po Hollywoode a pesničkách Beatles. Sovietske vedenie vymäklo, zrušilo gulag, zbrzdilo literárnu cenzúru, keď povolilo lyrické básne o láske so sexuálnym podtextom. Zo svetovej avantgardy spoločenského pokroku, z ríše proletariátu sa stali úbohí napodobňovatelia. V mojej generácii bola Amerika prudko v móde, a niet nič nebezpečnejšie, ako keď ideologický nepriateľ začne byť atraktívny. Naša posledná viera v komunizmus sa spájala s Gagarinom a Kubou – ďalej už nasledovala len sivá všednosť, dlhé rady na vodku a na salámu. To bola pomalá agónia. Sovietska vláda na radosť Američanov robila jednu chybu za druhou.
Pohádala sa s Čínou, vyľakala celý svet v dňoch kubánskej krízy, keď hrozila atómová vojna, postavila Berlínsky múr, čím priznala svoju politickú labilitu a ekonomickú bezmocnosť. Z Brežneva sa čoskoro stala karikatúra. Z neho sme sa už otvorene smiali a rozprávali si o ňom vtipy. Mali sme radi tých deduškov – milovníkov otvorenej ľsti, vyznamenaní, vojenských koncertov, kašovitých polievok a domina na luxusných dačách neďaleko Moskvy.
Studená vojna je hviezdna hodina Západu. Sovietskemu impériu predviedol s veľkou rýchlosťou svoj obrovský technický pokrok, vydláždil cestu k počítačom. Západ bol energický, vynaliezavý, ironický a frajerský ako mladý perspektívny námorný dôstojník. Západ stvoril zo Západného Berlína lákavú vitrínu sladkého života. Dokonca si v niečom vzal príklad aj od samotného Sovietskeho zväzu, pokúsil sa zredukovať sociálnu nespravodlivosť. Aj on robil v studenej vojne neodpustiteľné chyby, no americká agresia vo Vietname bola paradoxne oveľa bolestnejšou udalosťou pre Európu a samotných Američanov než pre sovietskych ľudí ľahostajných k cudziemu trápeniu.
Pamätám sa, že sme sa ako študenti Moskovskej štátnej univerzity dobre bavili na chudučkých vietnamských študentoch, čo si večne smažili svoje smradľavé ryby: nemali sme s nimi ani štipku súcitu. Ba čo viac, keď nám na univerzitu prišli Američania, dostali neporovnateľne komfortnejšie ubytovanie než Vietnamci: nepriateľov si tu vážili viac než spojencov.
Hlavným vzorcom týchto sovietskych rokov bol mohutnejúci marazmus. Do Kremľa chodili na návštevu obskúrni africkí panovníci, ktorí sa vyhlasovali za komunistov a chceli peniaze na svoju revolúciu, na hodinách vojenskej prípravy nás učili sedem príčin, pre ktoré nemôžeme považovať Ameriku za veľkú krajinu (jedna spočívala v tom, že tam emigroval ľudský odpad zo všetkých krajín Európy), potom bola Pražská jar, jej potlačenie a desaťročia stagnácie, ktoré sa skončili absurdnou vojnou v Afganistane. Napriek tomu všetkému Sovietsky zväz neprehral studenú vojnu preto, že by ho Amerika porazila, ale predovšetkým preto, že sovietske ženy sa zatúžili dobre obliekať a maľovať si pery francúzskymi rúžmi.
V sedemdesiatych rokoch sa už spoločnosť zvnútra rapídne rozkladala. V podstate by sme Brežneva mohli označiť za skrytého otca perestrojky: urobil všetko pre to, aby sa krajina začala dožadovať zmien.
Keď sa začiatkom deväťdesiatych rokov Západ vyhlásil za víťaza studenej vojny, netušil, že strata nepriateľa ho vyjde draho. Víťazstvom prišiel o svoje frajerstvo, zaplietol sa do konfliktu s islamským svetom, zbyrokratičtel v unipolárnom svete a na bruselských chodbách Európskej únie. Amerika podvedome cíti aspoň nostalgiu za studenou vojnou. Putinovo Rusko, ktoré zbohatlo na rope a zachcelo sa mu byť zasa superveľmocou s jej suverénnymi hodnotami, neveľmi zrozumiteľnými okolitému svetu, jej dáva šancu potrénovať na starom vyprázdnenom ihrisku, zasa získať formu. Lenže Rusko už nemá ideológiu ani spojencov. Iste, rado by spustilo novú železnú oponu, aby si mohlo žiť podľa svojich zákonov – ale už nemá dosť háčikov.
Moja osamelá krajina bolestne prežíva svoje imperiálne komplexy. Ale to ešte nie je dôvod na vážnu konfrontáciu. Studená vojna nebude.