Žijeme v rozštiepenej kultúre, v ktorej je spochybnené aj to, čo bolo ešte pár desaťročiami isté a v ktorej je úplne normálne, že mladí muži a ženy po dlhoročnom štúdiu nevedia nič o svete, nič nečítali a vyznajú len v nejakej odbornej oblasti, napríklad počítačoch.
Foto: Peter Marlow
Máme tu dočinenia s neuveriteľným vynálezom, počítačom a internetom a televíziou, máme dočinenia s revolúciou. Nie je to prvá revolúcia, s ktorou sme sa vyrovnali, my ľudstvo. Revolúcia kníhtlače, ktorá sa neodohrala v priebehu niekoľkých desaťročí, ale trvala omnoho dlhšie, zmenila nášho ducha a náš spôsob myslenia.
Keďže sme smelí, všetko sme akceptovali, ako to robíme vždy, a nikdy sme si nepoložili otázku: “Čo sa teraz bude s nami diať, teraz, keď bola vynájdená kníhtlač?” A práve tak sme sa ani jedinýkrát nezastavili a nespýtali: Ako sa zmeníme? Ako sa zmení náš duch celým týmto novým internetom, ktorý jednu generáciu už zviedol svojou nezáväznosťou, takže aj ako tak rozumní ľudia pripúšťajú, že sa od neho len ťažko možno odtrhnúť, len čo raz začneme byť od neho závislí, a je môže sa stať, že blogovaním a bluggovaním strávime celý deň.
Ešte nedávno si každý ako tak vzdelaný človek vážil učenie, vzdelanie a našu veľkú, bohatú literatúru mal v úcte. Pravdaže, je všeobecne známe, že v oných šťastných časoch sa ľudia občas aj tvárili, že čítajú, že si vážia vzdelanie, ale je isté, že robotníci a robotníčky po knihách túžili, dôkazom sú robotnícke knižnice, vysoké školy a akadémie v osemnástom a devätnástom storočí.
Čítanie, knihy, patrili k všeobecnému vzdelaniu.
Keď starší ľudia hovoria s mladšími, cháp, ako ako čítanie vzdeláva, pretože mladí ľudia vedia o toľko menej. A ak deti nevedia čítať, tak je to preto, že nič nečítali.
Ale ten smutný príbeh všetci poznáme.
Len jeho koniec nepoznáme.
Myslíme na stare príslovie: “Reading maketh a full man”, až čítanie úplne a celkom človeka nasýti – a keď si teraz odpustíme príslušné vtipy na tému sýtosť – čítanie napĺňa mužov a ženy informáciami, históriou, vedením vo všetkých oblastiach.
My však nie sme jediní ľudia na svete. Nedávno mi zavolala jedna priateľka a porozprávala mi, že bola v Zimbabwe, v dedine, kde ľudia tri dni nič nejedli, ale hovorili o knihách a o obstarávaní kníh, o vzdelávaní.
Som členkou jednej malej organizácie, ktorá si dala za úlohu dodávať do dedín knihy. Je tam zopár ľudí, ktorí precestovali Zimbabwe – hovorili mi, že napriek opačným správam sú v dedinách samí inteligentní ľudia, učitelia na dôchodku, prázdninujúce deti, starí ľudia.
Sama som financovala jeden drobný výskum o tom, čo by ľudia chceli čítať. Vysvitlo, že výsledky sa kryjú s výsledkami jedného švédskeho výskumu, o ktorom som vôbec nevedela.
Ľudia chceli čítať to, čo chcú čítať ľudia v Európe, teda pokiaľ chcú niečo čítať – romány každého druhu, science-fiction, lyriku, detektívky, divadelné hry, Shakespeara, pričom príručky, napríklad na tému “Ako si otvorím bankový účet“ sú skoro na konci zoznamu.
Všetko od Shakespeara: To meno poznali. Keď hľadáte knihy pre ľudí v dedinách, máte problém, že tí ľudia nevedia, čo všetko existuje, a tak sa stane, že povinné čítanie zo školy, napríklad Starosta z Castebridge, je len preto také populárne, lebo ľudia vedia, že tá kniha existuje. Farma zvierat je – z pochopiteľných dôvodov – zo všetkých románon ten najobľúbenejší.
Naša malá organizácia obstarala knihy zo všetkých možných zdrojov, a musíte si uvedomiť, že rozumný paperback z Anglicka stál jeden mesačný plat – pred Mugabeho hrôzovládou. Medzitým by už kvôli inflácií stál niekoľko ročných platov. Ale keď už raz debnu s knihami dostanete do dediny – pričom si zasa treba uvedomiť, že je tu obrovský nedostatok benzínu – tak tú debnu vítajú so slzami v očiach.
A v priebehu týžňa tu budú kurzy čítania – kto vie čítať, naučí to tých, čo to nevedia, dobrovoľne – a v jednej odľahlej dedine si zopár mladých ľudí sadlo a napísalo romany v jazyku tonga, pretože v jazyku tonga žiadne romány nie sú. V Zimbabwe je asi šesť jazykov a vo všetkých týchto jazykoch existujú romány, v ktorých je násilie aj incest, a samý zločin a vražda.
Naša malá organizácia má od začiaku peniaze najmä z Nórska a Švédska. Bez tejto podpory by sa naše dodávky kníh skôr alebo neskôr zastavili. Dopravujeme romány a príručky vydané v Zimbabwe k ľuďom, čo po nich smädia.
Vraj má každý národ takú vládu, akú si zaslúži, ale myslím si, že o Zimbabwe to neplatí. A musíme vedieť, že táto úcta ku kninhá a hlad po nich nevznikol za Mugabeho režimu, ale za toho, čo bol pred ním, za režimu bielych. Je to úžasný jav, tento hlad po knihách, a môžete ho pozorovať od Kene po Mys Dobrej Nádeje.
Ešte čosi patrí do tejto súvislosti: dom, v ktorom som vyrástla, bol v podstate hlinená chatrč so slamenou strechou. Také sa stavajú aj dnes, všade, kde je slama alebo tráva, a poriadny íl a brvná na steny. Napríklad u Anglosasov. Dom, v ktorom som vyrástla, mal namiesto jednej izby štyri, jednu vedľa druhej, a čo bolo rozhodujúce, bol plný kníh.
Moji rodičia si z Anglicka do Afriky priviezli iba knihy, moja mama objednávala z Anglicka aj knihy pre deti, knihy vo veľkých balíkoch z hnedého papiera, ktoré boli radosťou môjho mladého života. Hlinená chatrč, ale plná kníh.
A niekedy dostanem list od ľudí, ktorí bývajú v dedine, kde asi nemajú elektrinu, ani tečúcu vodu (tak ako v našej rodine v roztiahnutej hlinenej chatrči): “Aj ja budem spisovateľ, lebo môj dom je ako ten, v ktorom ste bývali vy.“
V tom je ten problém. Nebude.
Písanie, spisovateľ, nepríde z domu bez kníh.
To je ten rozdiel. V tom je ten problém. Pozrela som si prejavy niektorých z Vašich predchádzajúcich laureátov. Vezmime si úžasného Pamuka. Hovorí, že jeho otec mal tisícpäťsto kníh. Talent mu nespadol z neba, bol spojený s veľkou tradíciou.
Vezmime si V.S. Naipaula. Spomína, že v indické védy mali miesto v ich rodinnej pamäti. Otec ho povzbudzoval, aby písal. A keď potom žil v Anglicku, využíval British Library. Mal k veľkej tradícii blízko.
A vezmime si Johna Coetzeeho. Nielenže mal blízko k veľkej tradícii, on bol tradíciou: učil v Kapskom meste literatúru. Je mi veľmi ľúto, že som nikdy nebola na žiadnom jeho seminári a nemohla sa učiť od tej nádherne trúfalej, odvážnej hlavy.
Ak chceme písať, ak chceme tvoriť literatúru, musíme mať tesnú väzbu na knižnice, knihy, tradíciu. Mám priateľa v Zimbabwe. Spisovateľa. Čierneho – čo je podstatné. Čítať sa naučil sám, z nálepiek na pohároch s lekvármi, na ovocných konzervách. Cestovala som oblasťou, kde vyrástol, vidiecka oblasť, v ktorej bývajú černosi. Na zemi ležia črepy a sutina, kde tu rastú nízke kry. Chatrčne sú biedne, celkom iné ako pestované chatrče tých bohatších. Môj priateľ si na smetiku našiel lexikón a z neho sa učil.
Keď v osemdesiatom roku Zimbabwe získalo nezávislosť, bola tam skupina dobrých spisovateľov, “A Nest of Singing Birds”, skutočné hniezdo spevavých vtákov. Pochádzali zo starej Južnej Rodézie bielych, z misijných škôl, tých lepších škôl. V Zimbabwe už žiadni spisovatelia nedorastajú. Nejde to z ničoho nič, nie pod Mugabem.
Pre všetkých tých spisovateľov to bola ťažká cesta za čítaním a písaním, o spisovateľstve ani nehovoriac. Povedala by som, že ten príbeh s nálepkami na pohároch so zaváraninami a odhodených lexikónoch vôbec nebol taký nezvyčajný. A hovoríme o ľuďoch, ktorí dychtili za vzdelanostným štandardom, od ktorého boli veľmi vzdialení. Chatrč či viac s množstvom detí – upracovaná matka, boj o jedlo a oblečenie.
Ale napriek týmto problémom sa ľudia stávali spisovateľmi, a my si musíme uvedomiť ešte čosi ďalšie. Toto Zimbabwe bolo zemepisne dobyté ani nie pred sto rokmi. Možnože starí otcovia a staré mamy týchto ľudí boli vo svojich kmeňoch rozprávačmi príbehov. Musíme pamätať na ústnu tradíciu. V priebehu jednej, dvoch generácie nastal prechod od zapamätaných a rozprávaných príbehov k vytlačeným, ku knihe. Aký to musel byť skok!
Knihy, vytrhnuté doslova zo smetísk a odpadkov sveta bielych. Ale aj keď máte tento balík (často ani nie strojopisne popísaného) papiera, ešte treba nájsť vydavateľstvo, ktoré vás zaplatí, ktoré neskrachuje, ktoré dokáže knihy rozdistribuovať. Ľudia mi často posielali správy o vydateľskej scéne v Afrike. Ešte aj v privilegovaných oblastiach ako Severná Afrika, kde sú tradície iné, môžete o vydavateľskej scéne len snívať.
Ja tu hovorím o knihách, ktoré nikdy neboli napísané, ktorým sa to nikdy nepodarilo, pretože tam nie sú vydavateľstvá. O nepočutých hlasoch. Toto neslýchané plýtvanie talentom, potenciálom, sa takmer ani nedá zmerať. No chýba ešte niečo – ešte pred týmto štádiom vzniku knihy, v ktorom potrebujete vydavateľstvo, zálohu, podporu,
Spisovateľ často dostáva otázku: ako píšete? Na počítači? Na elektrickom písacom stroji? Brkom? Rukou? Ale rozhodujúca otázka znie: “Našli ste si miesto, ten prázdny priestor, ktorý vás pri písaní musí obklopovať? Do tohto priestoru, ktorý je ako podoba načúvania, pozornosti, totiž prichádzajú slová, ktoré vaše postavy povedia, myšlienky – inšpirácia.”
Keď tento spisovateľ tento priestor nemôže nájsť, básne a príbehy akoby sa narodili mŕtve. Keď spolu hovoria spisovatelia, otázky vždy súvisia s priestorom, s týmto iným časom. !Našiel si ho? A budeš si ho aj vedieť udržať?”
Preskočme teraz celkom inde. Sme v Londýne, vo veľkomeste. Je tu nová spisovateľka. Pýtame sa cynicky: Vyzerá dobre? A ak die o muža: Charizmatický? Príťažlivý? Vtipkujeme, vtipkujeme, len to nie je vtipné.
Nové objavy sú ohovorené a možno dostanú aj kopu peňazí.