Prečo nevedia, kto bola Anna Franková, Czeslaw Milosz či Michail Bulgakov?
Foto: Leonard Freed
Na veľkonočné voľno prišiel za mnou do Amsterdamu môj desaťročný synovec. Vzala som ho do Múzea Anny Frankovej. Nevedel, kto bola Anna Franková. Snažila som sa spomenúť si, či som v jeho veku o nej vedela, a spomenula som si na svoj vtedajší denník v podobe listov imaginárnej kamarátke. Tá kamarátka sa volala Anna Franková.
Minulý rok som mala to šťastie, že som po dva mesiace mohla na Slobodnej univerzite v Berlíne pracovať so študentmi komparatistiky. Mohla som si vybrať, na aké témy im chcem prednášať. Ale časom som prišla na to, že moje prednášky – keďže som chcela, aby mi rozumeli – sa začali meniť na hromadenie úvodzoviek.
Moji študenti – a boli to rozhľadení, otvorení mladí ľudia z Brazílie, Srbska, Portugalska, Nemecka, skrátka medzinárodná skupinka, síce vedeli o Lacanovi, Derridovi a Žižekovi, ale doteraz prečítali až zarážajúco málo kníh. Spomenula som Czeslawa Milosza. Nevedeli, kto to je.
Dobre, pomyslela som si, a začala im všetko podrobne vysvetľovať. Najprv som im porozprávala, že v bývalom Sovietskom zväze sa smel beztrestne opisovať a šíriť rukopis v piatich kópiách, lenže potom som sa zasekla na tom, že sa mi nepodarilo vysvetliť, čo bol kopírovací a prieklepový papier, nehovoriac už o tom, ako vôbec funguje písací stroj! Písacie stroje dnes ležia v hmlách zabudnutia: v obchodoch sa už nepredávajú, v múzeách ešte nie sú.
V podobných hmlách zabudnutia dnes úpie aj celá východoeurópska kultúra komunistickej éry. Najlepšia časť tejto živej kultúry vznikla z odmietnutia komunizmu, z kritického myslenia, z podvratnej sily, a prejavovala sa rôznymi spôsobmi a v rôznych žánroch – ako underground či ako takzvaná oficiálna kultúra s dvojitým dnom.
Mnohí z nás dodnes nosia časť tohto kultúrneho prostredia v sebe. Niektorí si pamätajú úžasné poľské, československé a maďarské filmy, dobré divadlo, kultúru samizdatu, bytové výstavy, kriticky orientovaných mysliteľov, intelektuálov, disidentov, vynikajúcu experimentálnu literatúru, ktorej subverzívnosť nadväzovala na tradíciu východoeurópskej avantgardy.
To všetko, bohužiaľ, zmizlo, s nemilosrdnou nálepkou “komunistická kultúra”. Dnes len málokto vie, kto je Bulgakov. Nepomáha, že mu vychádzajú knihy a že vychádzajú aj knihy iných, že sa premietajú filmy a že umelcom ako Iľja Kabakov sa dostalo honosných monografií.
Lenže môže za toto zabudnutie naozaj len stigma komunizmu – pokiaľ je vôbec namieste slovo “môže”. Kdeže. Príčinu zabúdania musíme predovšetkým hľadať v globálnom trhu. Globálna kultúra znamená hlavne globálny trh. A na globálnom trhu, tak ako na každom inom trhu, vládne právo silnejšieho. K tomu sa pridáva reflex, ktorí máme všetci v sebe, a to strach z toho, že sa ocitneme mimo. Z toho konzum povzbudzujúceho reflexu žije trh.
Keď všetci v triede nosia tenisky Nike, mám ich tiež, lebo nechcem byť outsider. A aj keď sa proti tomu búrim, trh môj protestný postoj uspokojí a ponúkne mi anti Nike tenisky. To vysvetľuje, prečo dnes mladý spotrebiteľ hltá Michela Houellebecqa ako toho najpodvratnejšieho autora na svete, a pritom zabúda na to, že Houellebecqova “subverzívnosť” vychádza v miliónových nákladoch a že ho ponúka každé letiskové kníhkupectvo. Žijeme v čase informácie a globálneho trhu, ale zároveň aj čase nového ignorantstva a nového barbarstva.
Najväčšiu vinu na tomto zabúdaní majú nositelia kultúrnej minulosti. Hystéria okolo minulosti stále trvá, minulosť je obľúbená téma intelektuálov, historikov, spisovateľov, členov akadémie, novinárov a politikov. Tak napríklad v Chorvátsku je Juhoslávia ešte stále takmer zakázané slovo. Pred asi pätnástimi rokmi sa množstvo knižníc v Chorvátsku čistilo od “srbských”, “cyrilických” či iných “nekorektných” kníh.
V učebných osnovách môjho synovca by ste márne hľadali meno Ivana Gorana Kovačiča, veľkého básnika, ktorý bojoval s partizánmi a padol v druhej svetovej vojne. A nielen jeho. Autor slávneho zvukomalebného rýmu o cvrlikajúcej cikáde, ktorú každý Chorvát vie naspamäť, je Vladimir Nazor.
Tým rýmom sa učitelia chorvátčiny ešte stále snažia očariť zahraničných študentov. Študenti pritom nevedia, že v rámci antijuhoslovanskej a antikomunistickej hystérie bolo v posledných rokoch meno Nazor vymazané z pamäti. Ten starý básnik sa tiež dal k partizánom a napísal poému o Titovi. Takže preto.
Obaja básnici sú už mŕtvi. Za ich rehabilitáciu sa najnovšie angažuje hnutie chorvátskych gejov, keďže Nazor a Kovačič vraj boli pár. Antikomunisti (a to sú dnes, samozrejme, všetci) spoločne dúfajú, že sa táto “ludistická” rehabilitácia podarí, a že sa tak zabudne na ich vlastné snahy, aby Nazora a Kovačiča vyškrtli z osnov. Inými slovami, komunistická orientácia tých dvoch básnikov (dnes neprijateľná) sa tým potlačí a do popredia bude vysunutá ich homosexualita. To je len drobný príklad schizofrénie tých, čo vyrábajú schizofréniu, ale aj schizofrénie celej postkomunistickej kultúry v čase prechodu ku kapitalizmu.
Prečo môj synovec nevie, kto bola Anna Franková?
Nedávno som v Záhrebe videla televíznu reláciu Dobré ráno, Záhreb, obľúbený program mojej mamy. Rozprávali v ňom o prípade dievčatka Ley Deutschovej, obľúbenej herečky a “chorvátskej Shirley Templovej”. Fotografie na obrazovke komentoval láskavý hlas moderátorky: A potom jedného dňa strčili Leu Deutschovú do vlaku do Osvienčimu. Nikdy tam však nedorazila, zomrela vo vlaku. Až po takom dlhom čase po nej minulý rok v Záhrebe pomenovali ulicu.
Prečo dievčatko strčili do vlaku? Kto ju tam strčil? A má nám informácia, že až po takom dlhom čase po nej nazvali ulicu, povedať, že komunisti boli proti? A že ulica, ktorá nesie jej meno, jestvuje teraz vďaka novej, demokratickej vláde?
“Chorvátska Shirley Templová” bola Židovka. Po tom, čo Himmler v štyridsiatom treťom navštívil v Záhrebe Ante Paveliča, vláda fašistického nezávislého chorvátskeho štátu strčila Leu Deutschovú a jej rodinu do vlaku do Osvienčimu.
A ulica sa až teraz po nej volá preto, lebo nová vláda – ktorá má problémy dištancovať sa od tohto fašistického štátu – sa rozhodla, že si trochu naleští
imidž a bude pôsobiť politicky korektnejšie. Lea Deutschová dostala ulicu. Majstri retušov však aj ďalej usilovne pokračujú v diele. Osemnásť chorvátskych členov akadémie vied a desať chorvátskych historikov napísalo protestný list proti tomu, ako sa v učebnici pre ôsme triedy prezentuje posledná vojna. Tvrdia, že “dôležité udalosti osudového významu”, vojenské operácie Búrka a Blesk v nich nie sú podané stopercentne “pozitívne”. To, že ľudia, zodpovední za tieto “dôležité udalosti osudového významu”, stoja pred haagskym tribunálom pre vojnové zločiny, akademikom a historikom podľa všetkého neprekáža.
Robím si starosti o svojho synovca. Kladiem si otázku, či z neho nerastie nový barbar. Je ťažké tomu zabrániť, lebo všetci na tom horlivo pracujú: školy, členovia akadémie, historici, politici, médiá. A prečo na tom tak horlivo pracujú? Pretože len s pomocou nových barbarov zostanú pri moci.