Čo naisto existuje, je len fikcia! / Esej

Dôležité je aj to, odkiaľ neprichádzame alebo odkiaľ len skoro prichádzame, alebo odkiaľ by sme chceli prichádzať.

Ja napríklad neprichádzam z matematiky. Študoval som síce päť rokov na univerzite, vlastním aj diplom a diplomovú prácu so vznešeným titulom, prekrásnym titulom: Optimálne binárne vyhľadávacie stromy. Tak znie ten titul. Dám vám trochu času, aby ste mohli preniknúť do tej krásy, a raz napíšem román s takým titulom, na obrovskú radosť mojich disciplinovaných vydavateľov, ale aj tak neprichádzam z matematiky, ani na sekundu som nebol naozajstný matematik, skôr len študent matematiky, ktorý zaujímavým spôsobom nepoznal to, čo študoval.

Niečo inteligentne nepoznať je intelektuálny výkon, ktorý by sme nemali podceňovať. Mne nemôže nikto – na rozdiel od väčšiny humanisticky nastavených ľudí – nahnať strach matematikou. Gödel hovorí o tom istom ako Musil, ak mám formulovať neprípustne rýchlo. Potom som sa dozvedel čosi o povahe múdrosti. Mohol som úplne zblízka (hneď pri mozgu) vidieť, čo je pravá múdrosť, a čo je rozum, čistý rozum (tentoraz bez kritiky). Čo tvorí celú túto veľkú logickú tradíciu, tento grécko-židovsko-kresťanský konglomerát, ktorý nazývame európsky spôsob myslenia.

Múdri ako Slnko, takto s hrdosťou myslím aj dnes na svojich ročníkových kolegov, robilo mi dobre vidieť týchto mladých ľudí, ktorými sme vtedy boli, aby sme potom mohli vyslovovať zdržanlivé výhrady, keď sa povedalo, že niekto je múdry človek.

V súvislosti s tým bolo naozaj poučné spoznávať skrine svojho vlastného rozumu. Jasne a jednoznačne vidieť, že niečomu určitému nerozumiem. Ani za svet. Konkrétne počuť, ako ozubené kolieska márne vŕzgajú. A nerozumieť. Samotné vedomosti nie sú problém, ešte by som z toho urobil skúšky, ale rozumieť… Že nechápem zmysel tej veci. Jej podstatu.

Že tú istú vec chápem vždy inak, to znamená, že som ju ani jediný raz nepochopil správne.

Múdrosť pritom netvorí dvojicu so vševedúcosťou. So vševedúcosťou je spárená hlúposť, k múdrosti patrí nevedomosť. Takáto nevedomosť je silná, čiže plná činorodosti a pokory, čiže pozná hranice svojej platnosti. Múdrosť nie je nemilosrdná, pýta sa a pýta, ale je aj taktná: dodržiava pravidlá hry. Nemôže inak.

A neprichádzam ani z futbalu. Hoci – a tu vôbec nechcem zájsť do podrobností – môžem rozprávať o tejto svojej minulosti s hlbokou vrúcnosťou, a ako beží čas, rozprávam o nej stále rozprávkovejšie a moja minulosť je stále pravdivejšia.

Hrám sa so svojou minulosťou, tak ako sa hrám so všetkým. Pritom nezaškodí mať pred očami Gombrowiczovo varovanie, že to nejde tak, že jednoducho necháme minulosť ožiť, pošpacírujeme sa v nej a objektívne ju zvážime.

Nie, prítomnosť je vždy agresívna, aj pri súmraku života, ten najlepšie sformovaný, vypracovaný, prísne definovaný prítomný život sa len a len ponára do kalu dávnych čias, aby si z neho vytiahol, čo potrebuje na to, aby mohol ešte lepšie doplniť svoju terajšiu podobu. Možnože ani tak veľmi svoju minulosť neoživím, skôr ju zožeriem, som, ktorý som, aký som teraz, zbavujem sa seba samého, toľko vždy prenikavo múdry Witold Gombrowicz.

Na otázku “odkiaľ som prišiel”, odpovedám rád a bez rozmýšľania, že prichádzam z jazyka, z maďarského jazyka. Jazyk je spoločné spomínanie. Veta o plnom člne patrí v Nemecku možno k prekonávaniu minulosti, ale vyslovená na Dunaji v Budapešti je to len akási útulná a praktická výstraha týkajúca sa nedeľného výletu. A zasa znamená čosi iné, keď v tesnej blízkosti ľadovca uvidíme veľkú elegantnú loď, na ktorej sa dá prečítať už len Tita…

Kto pozná viac jazykov, vie, že človek hovorí a myslí v inom jazyku o čosi inak. Lenže spisovateľ je už z domu jednojazyčný. Jeho práca sa začína presne tam, kde sa jazyk začne zadŕhať, kde nerobí to, čo sa od neho žiada, pretože to buď nevie, alebo sa vzpiera: tu sa začína práca spisovateľa. Má len jeden jediný jazyk, v tomto ohľade je to konzervatívec starej školy, vie hrať súčasne len jednu hru, súčasne používať masku jedného jediného jazyka.

Európa je vlasťou mnohosti. Mnoho národov, mnoho jazykov, mnoho tradícií.

Dnešný človek často obchádza svet a vidí pritom, že jeho vlastné zvyky, jeho automatizmy, jeho mýty a ideály nestoja nad všetkým.

Ako hovorí Henry James: Človek sa stane svetoobčanom v okamihu, keď mu všetky obyčaje prídu rovnako banálne. Na druhej strane turista, ktorý v nás väčšinou čupí, nie je schopný spoznávať veci, turisti žijú v povrchnosti, vidia len bežné miesta, Taliani sú hluční a jedia mačky, Francúzi arogantní a jedia slimáky, Nemci neohrabaní a jedia kapustu, Maďari… radšej pomlčme, a jedia guláš a Švajčiari, tí skoro nejestvujú – a jedia trošku syra.

No čo naisto existuje, to je fikcia. Len nemožné je skutočné. Román, slová. Takto zo slov vystavený svet o nás povie viac než z presných informácií zostavané znalosti turistov. Precíznosť románov je skutočná presnosť, to sú použiteľné znalosti, znalosti o holandských štítoch a švajčiarskej puste. Napísať z toho maďarský román, to by mohol byť takzvaný kontinentálny projekt: s touto neviazanosťou a slobodou, a s touto viazanosťou a obmedzenosťou. Vidieť svet s touto krásnou európskou komplikovanosťou.

© Lucerne Festival