Doris Lessing, laureátka Nobelovej ceny za literatúru 2007.
V jednej dedinskej škole niekde na juhu Afriky sa žiaci toho najrôznejšieho veku tlačia pred dverami s nápisom „Knižnica“. Vo dverách stojí učiteľ a usmieva sa.
Foto: Eve Arnold
Takto sme kedysi stávali aj my: s knihami pod pazuchou, podľa prastarej tradície, žiaci s knihami, a pred nami bola budova, v ktorej na dobre udržiavaných regáloch na nás čakali knihy stáročí učenosti a príbehov. Lenže tu je skutočnosť taká, že na piesočnej zemi je tu neorganizovane roztrúsených asi pol tucta budov, ktoré vyzerajú skôr ako baraky, poskladané z betónových blokov. Prach farbí listy jediného stromu, ktorý tu na celé míle je, zatemňuje špinavé okná, a na jazyku zanecháva štrkovú pachuť.
Opisujem to, čo som videla na viacerých z takýchto miest, „vzdelávanie“ na absolútne najzákladnejšej úrovni, na úrovni výuky, neprijateľnej v Európe či v Severnej Amerike. Opisujem „školu“ na severovýchode Zimbabwe. Najbližšie mesto – ktoré vlastne nie je väčšie než veľká dedina – je desať kilometrov odtiaľto. Leží na ceste, ktorá smerom na sever vedie do Strednej Afriky a potom do Sudánu, do Egyta a k Stredozemnému moru. A južným smerom vedie do Johannesburgu a Kapského mesta. Tento typ „školy“ nájdeme všade v chudobnejších častiach Afriky – tretieho sveta, chudobného sveta.
Postavili ju v rámci vlny, nie – skôr „tsunami“ nadšenia, ktorú vyvolala vojna za oslobodenie, vtedy, keď vznikol sľub, že každé čierne dieťa musí mať bezplatný prístup k vzdelaniu. Tento prísľub nebol cynický, ale bol oportunistický. Určite bol myslený úprimne, dali ho muži, čo museli o svoje vzdelanie bojovať, ale bohužiaľ, až pridobre vieme, že naši lídri, naši premiéri a prezidenti hovoria anjelskymi jazykmi, keď sľubujú veci, o ktorých dúfajú, že sa stanú, o ktorých snáď mesiac veria, že sa stanú. V každom prípade, správajú sa, ako keby verili, že ich slovo má tú istú cenu, ako čin. „Prvotriedne vzdelanie pre každé čierne dieťa – zadarmo“. Aký nádherný sen!
Museli sa stavať školy, stovky škôl, a aj sa stavali, rástli veľkou rýchlosťou od jedného konca krajiny k druhému podľa toho istého vzoru, holé baraky, vhodné skôr pre vojakov, ako pre deti. Učebné pomôcky, zošity, učebnice, ceruzky, kriedy, neboli skoro žiadne. Rodičia, ktorí snívali o tom, že ich deti uniknú chudobe, celé roky pracovali zadarmo, pomáhali, často holými rukami, stavať tie školy, tie triedy bez učebníc. Často mávala jedna trieda jedinú knihu na šesťdesiat žiakov, niekedy jedna škola vlastnila jediný prastarý a zastaralý atlas, dar od nejakej školy v zámorí, ktorá sa ho týmto spôsobom zbavila. Deti, zúfalo túžiace stať sa súčasťou nášho moderného sveta, si škriabali úlohy na zdrapy papiera, na noviny a – to som videla na vlastné oči – dokonca v radoch čupeli v prachu a pozerali na miesto s hladkým pieskom, na ktoré učitelia, ktorí len pred tromi alebo štyrmi rokmi skončili školu – písali príklady alebo vety palicou do piesku, opreteky s nárazmi vetra, ktoré sa snažili slová a čísla zaviať.
„Knižnica“ nebola miestom, v ktorom by väčšina z nás knižnicu spoznala. Špinavé steny boli väčšinou pusté. Väčšina políc bola prázdna, a tých zopár kníh, čo tam boli, tvorilo čudnú zmes. Skveli sa tam vedľa seba hrubé bachanty, nečítané, lebo by s nimi s námahou pohol aj dospelý, nie to dieťa. Bol to ten typ, kníh, ktoré sa kedysi vyrábali na amerických univerzitách, s názvami ako Postgraduálny kurz porovnávacej literárnej vedy. V takejto knihe bolo úplne všetko o literárnej kritike, ale na to, aby ste ju mohli využiť, ste potrebovali roky literárneho vzdelania. Pri regáloch stál „knihovník“, približne dvadsaťročný, ktorý päť rokov chodil do školy ako je táto, a zaprisahával nás, aby sme mu poslali knihy, z ktorých by sa naučil učiť, pretože aj keď je považovaný za učiteľa a má zodpovednosť za mnoho tried, nikdy ho na to nikto neškolil. Bol si svojich nedostatkov bolestne vedomý a nejakým spôsobom z toho vinil seba, že bol na túto svoju úlohu tak neuveriteľne zle vybavený.
Čo ako nádherné boli tie obrovské zväzky, dopyt bol hlavne po obsahu regálov s mnohými farbami a formátmi, po paperbackoch a ošúchaných pevných väzbách, mnohé z tridsiatych rokov a ešte staršie. Umierajúci, alebo ľudia, čo sa chystajú emigrovať, dostávajú prosby, aby odkázali svoje knihy týmto školám. Boli tu dávno zabudnuté bestsellery, z ktorých by mohol mať radosť nejeden antikvariát. Rozpačitý mladík, ktorý ich nikdy neprečítal, ich považoval za „príliš vysoké“ pre svojich žiakov. „Deti si ich berú a skúšajú, ale naozaj, sú pre nás priťažké.“
Vo viacerých školách, v ktorých som bola, stál veľký regál plný žiarivých nových kníh, ktoré zatienili všetko ostatné. Boli to presne tie knihy, čo patria do školy, učebnice, matematika, pravopis, dokonca zemepis a malý atlas. Ale mladí knihovníci nad ne zavesili tabuľu: Nedotýkať sa!
Zahraničný návštevník, nejaký Američan, šokovaný školou bez kníh, knižnicou bez kníh, im poslal výber všetkých kníh z učebných osnov. Mladí knihovníci boli dojatí k slzám. A nedokázali strpieť, aby tieto poklady niekto poškvrnil používaním. „Niekedy majú deti špinavé ruky. Nie je to ich chyba. Keď sa pokazí pumpa, nemáme vodu, rozumiete?“ A tak zostali police s prepotrebnými knihami, ktoré sa ukazovali všetkými návštevníkom, rodičom, aj deťom, panensky nedotknuté. Kôpka starých časopisov, ďalšia kôpka starých novín. Dvadsať rokov staré National Geographics. A to bolo všetko.
Knihy, čo boli k dispozícii, sa rýchlo kradli. To neznamená, že neslúžili. Nad každou knihou sa skláňal tucet ľudí, niektorí chápali obsah, iní nie. Keď sa kniha rozpadla, rozdali sa jednotlivé stránky a dokonca sa do pamäti zapisovali aj jednotlivé slová. Slová: kľúč do ďalekého sveta.
Máme pred sebou záhadu, na ktorú neexistuje jednoduchá odpoveď. Odkiaľ pochádza tento hlad po knihách v bývalej britskej kolónii? Vráťme sa do dedinskej školy, kde deti stoja v rade na knihu, hociakú knihu. Deti týchto rodičov väčšinou nechodili do školy, nanajvýš ak pár rokov, ale práve títo rodičia vedia, že školské vzdelanie môže umožniť deťom vstup do moderného sveta. A k predstave školy patria knihy, čítanie. No napriek tomu nie je ľahké identifikovať, odkiaľ sa táto mohutná túžba po čítaní a knihách berie.
Áno, sú tu knižnice, v mestách. Nie sú to nejaké veľkolepé knižnice, ale sú dosť dobré na to, aby rozšírili ideu knihu ako prístupu k svetom učenia. Odkiaľ tieto deti vedia o knihách? Keď ich rodičia pracujú na farmách, zrejme videli police s knihami v domoch bielych farmárov. Služobníctvo a zamestnanci týchto fariem často prosia, či by si nemohli požičať knihu. Nemali by sme si predstavovať, že by knižnice farmárov prekypovali múdrosťou storočí. Budú tam niektoré klasické diela anglickej literatúry, zrejme Dickens alebo Stevenson. A romány, ktoré z nejakého dôvodu vírili prach, alebo ktoré tu zakotvili, lebo sa zvlášť hodili do nejakého času a miesta. Na juhu Afriky je najobľúbenejším románom Farma zvierat. Asi by sme tu našli slovník a atlas. Je ťažké predstaviť si, aké zjavenie to môže byť pre dieťa, alebo aj pre dospelého, bez školského vzdelania vidieť na nabielenej stene kancelárie farmy mapy a dozvedieť sa, čo znamenajú: svet. Tu je, so všetkými jeho farebnými lákadlami. Ako knihy v regáloch – kľúč k nedosiahnuteľným pokladom.
Je veľmi poučné pozrieť sa na európsku literatúru z pohľadu takejto dediny. Proust? Tristram Shandy? Thomas Carlyle? Čím všeobecnejšia je ľudská skúsenosť, o ktorej sa v knihe píše, tým má do takýchto diaľok ľahšiu cestu. Milovaná a čítaná je Jana Eyrová, od najodľahlejšej dediny v Afrike až po strednú Čínu.
Mnoho skupín pracuje na zásobovaní chudobných krajín knihami. Zistilo sa, že do skutočne chudobných dedín sa v skutočnosti takmer nikto neodvážil – až na jedného chlapíka, ktorý si z voza, ťahaného somárom, urobil pojazdnú knižnicu. (Potreboval somára, lebo v období dažďov by na cestách autom zapadol do blata). Len málo ľudí hovorí o týchto dedinách inak ako s ľahostajnosťou, ktorá je maskou ich pohŕdania. Len málo zástupcov mimovládok niekedy príde do takýchto dedín, je im zaťažko odísť z hotelov a miest.
Ľudia, ktorí hovorili o dedinách, vždy vraveli, že „oni“ (dedinčania) žiadajú príručky, návody na všetko možné. Ale robili sme výskum medzi obyvateľmi dedín a miest a šťastnými ľuďmi s pravidelným príjmom. A vysvitlo, že títo ľudia chcú romány, aj klasiku, romány všetkých druhov, ľúbostné romány, detektívne romány, sci-fi, historické romány, lyriku, drámy. Nevedia, čo vlastne existuje a žiadajú knihy, o ktorých sa práve učia deti: „Viac Starostov casterbridgeských, prosím!“ Alebo: „Viac kníh ako Farma zvierat.“ Príručky boli až na poslednom mieste.
V jednej škole v Zimbabwe sa podarilo nazbierať dosť kníh na hodiny čítania. Po vyučovaním museli žiaci husím pochodom prechádzať vedľa učiteľky, ktorá ich kontrolovala a spolužiak prezrel každého, či niekto nepodľahol pokušeniu jednu z tých vzácnych kníh ukradnúť.
Raz ráno sa v posteli jedného šesťročného dieťaťa našla hrubá kniha s názvom Vyššia fyzika. Fyzika v našej ére robila veľké skoky vpred. Takže fyzika z konca tridsiatych rokov bola čosi úplne iné ako v roku 1990. Tú knihu v nejakej ďalekej krajine vyradil nejaký profesor.
Vzlykajúceho páchateľa predviedli pred sudcov, učiteľa, devätnásťročného chlapca, a jeho pomocníka, ktorý mal asi dvanásť.
„Prečo si ukradol tú knihu?“
Ticho. Možno si to dieťa myslelo to, čo si často myslíme: aká hlúpa otázka!
„Nevieš si ju prečítať, lebo nevieš čítať. Ledva tú knihu zodvihneš. Prečo si ukradol, načo?“
„Chcel som mať vlastnú knihu“, vzlykal vinník.
V našom „Prvom svete“ sa celkom často stáva, že človek v priebehu jedného dňa z takejto vysušenej, vyhladovanej krajiny vhupne do príjemností Európy či Ameriky. Jeden deň som bola v „škole“ v Zimbabwe, a na druhý som hovorila s deťmi v jednej škole v Londýne, v riadnej škole, za ktorú rodičia zaplatili kopec peňazí. Tieto privilegované deti sedeli a počúvali ma, ako sa snažím vylíčiť im školskú skutočnosť na mieste, na ktorom som pred dvadsiatimi štyrmi hodinami bola. Ani jedno moje slovo však neznamenalo to isté ako pre deti v tej druhej škole. Knihy…. hodiny. … učitelia…. dokonca aj voda. Pre nich, týchto šťastných žiakov, znamenalo vzdelávanie približne ešte dvadsať rokov, po ktorých bude nasledovať dobre platené miesto. Sú vychovávaní na to, aby riadili náš svet a v niektorých prípadoch aj často toho iného sveta.
Načo mali tieto šťastné deti počúvať o strádaní detí v ďalekej Afrike? Snažila som sa vysvetliť im, že vzdelanie je v niektorých častiach sveta čímsi, po čom ľudia túžia, o čo bojujú, kvôli čomu sa rodičia zriekajú všetkého, za čím už päť alebo šesťročné dievčatá a chlapci pešo chodia aj päť, šesť míľ, a to všetko pre tento veľký sen chudobného sveta, že ich vzdelanie vyvedie z dedín v buši a privedie sem – k práčkam a pouličnému osvetleniu a vysávačom a čistej vode a k autám a k lietadlám a k internetu.
Ale to bolo dievčatám a chlapcom v Londýne jedno, bolo im to vidieť na tvárach. Nikdy nepočuli o veľkých bitkách, idealistoch, odboroch, robotníckom hnutí za všeobecné vzdelanie. Áno, v škole bola knižnica, ale nie knižnica, s ktorou by boli spokojní učitelia, ba ani len the common reader pred päťdesiatimi rokmi. Učitelia povedali, že ich žiaci veľmi nečítajú. Nenazbieralo sa dosť peňazí na nové knihy, prednosť mali iné veci, napríklad, počítače.
Aj títo učitelia boli zaujímaví, ako fenomén. V školách, ktoré som navštívila, hovoria o knihách, ktoré predtým patrili k základnému čitaniu detstva: „To som, bohužiaľ, nestihol prečítať.“ Tu je reč o knihách, ktoré predchodcovia týchto učiteľov samozrejme prečítali. Nie jedna, ale už dve generácie nestihli čítať Goetheho, Stendhala, Tolstého, Čechova. Veľký indický autor Nirad C. Chaudhuri krátko pred smrťou povedal: „Keď som si v Timesoch prečítal: ‘Goethe, nemecký autor …’, tak som vedel, že sa skončila jedna éra, že to, čo chápem pod vzdelaním, už viac neexistuje. Boli časy, keď sa žiadnemu anglickému dieťaťu nemuselo vysvetľovať, kto bol Goethe.“
Deti učia učitelia, ktorí možno nikdy nepočuli o Goethem a za literatúru považujú Denník Bridget Jonesovej. Pred päťdesiatimi rokmi by ste nenašli mladého človeka, čo by mal za sebou dvadsať rokov školskej výuky, je odborník na počítače a nikdy nič nečítal. Keď takýto exemplár moderného školstva človeku skríži cestu, až potom vám dôjde, ako veľmi čítanie obohacuje. Keď strávime večer s takouto osobou, ktorú by sme mohli označiť za „vzdelaného nečloveka“, pristihneme sa pri tom, že redukujeme vlastnú slovnú zásobu, zužujeme svojho ducha, aby sme sa prispôsobili tomu, proti čomu sme. Táto dlhé roky vzdelávaná (a dobre platená) osoba nepozná nič, len svoju odbornú sféru. Človek, ktorý nečítal, má intelekt ako krajina, v ktorej prach fučí od jedného obzoru k druhému.
Keď ten čierny chlapec ukradol knihu o Vyššej fyzike, hoci nemohol rozumieť jej obsahu, perfektne sa hodil do obdivovaného ideálu, po ktorom túžil, ku ktorému sa chcel prepracovať, a ktorý by mu jedného dňa otvoril dvere na univerzity a výskumné ústavy a zabezpečili mu dobre platené miesto. Možnože chcel do toho sveta nakuknúť, keď bol na návšteve v meste a cez okno zazrel mihotavé obrazy z televíznej obrazovky. Alebo keď videl, ako mu nad hlavou letia lietadlá na trase do Harare z Londýna, Paríža, Frankfurtu s cieľom Johannesburg, tak vysoko, že sa trblietali ako snový obraz. A mnoho tisíc stôp pod nimi stáli deti a snívali: „Raz…“
Medzičasom vyvolal v Zimbabwe Mugabe chaos. Ten čierny chlapec bude mať dnes asi dvadsať. Ale možno je už mŕtvi, ako toľkí iní – obeť epidémie AIDS. Možno zahynul v niektorom z Mugabeho hladomorov, v krajine, ktorá kedysi bývala obilnou zásobárňou Afriky. Alebo musela táto úbohá obeť tak dlho hladovať, že tým utrpel jeho mozog, tak ako sa to stával aj predtým, a ako to pri hladomoroch býva aj dnes. Mohli ho aj naverboval do niektorej z tlúp, ktoré Mugabe štve proti bielym farmárom a ich zamestnancom. A je tiež pravdepodobné, že ho vycvičili na jedného z Mugabeho zabijakov, na príslušníka elity, ktorá má za úlohu vraždiť, znásilňovať, spôsobovať zranenia, terorizovať. Alebo sa dal k pravidelnej armáde a je z neho normálny vojak. Možno trochu mladý, ale veď všade na svete sú vojaci mladí. Aspoň dostávajú najesť. Možnože ten mladý muž zabudol, že kedysi ukradol hrubú knihu o fyzike, pretože chcel mať vlastnú knihu. Alebo, ak to ešte vie, tak sa z toho bláznivého decka smeje. Keď ešte žije, tak je jedným z miliónov v preľudnených svetoch chudoby, ktorí sú šťastní, keď majú sýte brucho a za celý život nebudú nikdy nebudú mať svoju vlastnú knihu.
Foto: AFP