Sme svedkami operácií súkromných armád v Iraku a privatizácie dažďovej vody v Bolívii; dovoľte mi teda jeden skromný príspevok z Bulharska.
Inde sú to turistické oblasti s lukratívnymi pozemkami alebo pôda plná ropy a rúd, napríklad v Rusku, v chudobnom Bulharsku však ide len o piesočnaté duny, čerstvý vzduch či strmé svahy.
Prečo by teda mala byť pôda v Bulharsku taká dôležitá? Pretože hlavnou starosťou lokálnych vládcov v procese takzvanej transformácie bola privatizácia verejného majetku. Najčastejšie vyzerala tak, že hlasovanie o pridelení jedného pekného pozemku na pobreží, ktorý patril obci, prebehlo výmenou za byt na sídlisku, ktorý patril nejakému priateľovi.
Podnikateľské strany začínajú vznikať nielen pri pobreží Čierneho mora a v horských oblastiach, ale aj vo veľkých mestách, kde sú pozemky drahé, regulácia prísna a výška úplatkov lieta do nebies. Jednoduchá podnikateľská logika spočítala, že je lacnejšie založiť si vlastnú stranu než pravidelne “sponzorovať” tradičné strany a húfy poslancov mestských zastupiteľstiev.
Mená týchto nových formácií majú veľmi ďaleko od tradičných politických názvov – sú totiž akýmsi apelom na obyčajného človeka, ktorý je znechutený všetkým, čo má niečo do činenia s politikou. Odtiaľ ich antipolitický charakter: namiesto toho, aby si občan musel vyberať medzi ľavicou a pravicou, medzi liberálmi a konzervatívcami, ponúkajú sa mu starostlivo vybrané poetické mená, ktoré nepripúšťajú politického protivníka.
Čo by mohlo byť alternatívou napríklad k čiernomorskej koalícii s názvom More? Mohla by mať protivníka Hory? Podnikateľská strana z Nesebaru (ďalšia z pobrežných strán feudálneho typu, tentoraz v najbohatšom bulharskom meste) vytiahla v názve zbraň antipolitickej kritiky: vybrala si bulharský ekvivalent slova “Činy”, čím dáva voličom najavo, že už bolo dosť prázdnych slov a je čas konať. Kto by mohol byť proti takémuto programu? Ďalšou z kreácií je skratka, ktorej význam možno čítať aj ako Líder. S týmto nápadom prišiel štáb najbohatšieho muža v Bulharsku a jeho strany, ktorá ide do volieb v niekoľkých mestách – všade tam, kde má ekonomické záujmy.
Tieto sugestívne názvy podkopávajú podstatu politiky a možnosť demokratického výberu, ako sme ho poznali doteraz. Umožňujú totiž vytvárať nekonečný počet strán bez ohľadu na ich politickú identitu. Jedným z najťažších zápasov v postkomunistických štátoch za posledných 17 rokov bol boj medzi rodiacimi sa politickými formáciami o to, ako sa ktorá uchytí a bude uznaná tradičným politickým systémom Európy: ktorá strana bude uznaná za liberálnu alebo ktorú prijme za člena Európska ľudová strana. Len čo sa vzdáme tradičnej politiky a vytvoríme strany ako Hlas (strana stavebného holdingu Planex vo Varne), zástupy politických aktérov sa rozmnožia donekonečna, čo znamená, že ku každému súkromnému záujmu sa priradí jeden politický subjekt. Milión strán – čo je malé, je opäť krásne!
Popularita lokálnych biznismenov má svoje príčiny. Jednou z nich je, že vidiek tradične nenávidí hlavné mesto, v ktorom sídlia politici veľkých strán. Súčasný boom podnikateľských strán je teda akousi revoltou periférie voči centru, ktorá odzrkadľuje hlbokú spoločenskú krízu: pôvodne celistvé územie sa drobí na feudálne oblasti, v ktorých politiku a biznis robia tí istí ľudia. Nie je to ako za komunizmu, keď miestny funkcionár strany riadil súčasne politiku aj ekonomiku?
Ďalšou príčinou revolty je, že veľké politické strany už dlhé roky trpia ideologickou krízou: nikto už nevie, kým vlastne je. Všimnite si, aké debaty sa v tejto krajine vedú. Socialistický prezident sľúbil pánu Bushovi svoju bezpodmienečnú podporu v čomkoľvek, vrátane prípadných vojenských základní v Bulharsku; a kritika pravice spočívala v tom, že prezident nenavrhol podporu dostatočne nadšene. Ďalej: ľavicová vláda sa rozhodla zaviesť rovnú daň vo výške 10 percent, čo už je na hranici daňového raja. Pravica kričí, že to vymyslela ona a že daň by mala byť ešte nižšia. Ľavica je nacionalistická. Pravica sa však tým pádom stáva ešte nacionalistickejšia. A tak ďalej dokola.
Niet sa čo čudovať, že v tomto ideologickom zmätku vznikajú najčudnejšie lokálne koalície a veľké centrálne strany to privádza do zúfalstva. Po minulých miestnych voľbách mi kolega rozprával, ako ho jedna z centrálnych strán vyslala do malého mesta preskúmať, ako sú tam pripravení na voľby. Tam však zistil, že kandidát tejto strany na starostu je z opačného politického tábora. “Ste si istý, že je to váš kandidát?” pýtal sa miestnych funkcionárov strany.
“Áno, je to náš kandidát,” odpovedali.
“Ale on predsa nepatrí do vašej rodiny.”
“Ale áno, je to náš človek, pretože sľúbil, že bude nominovať našich ľudí do zastupiteľstva, zatiaľ čo ten, koho navrhujú zo Sofie, by chcel primárky.”
A potom, miestni biznismeni si tvoria vlastnú klientelu. V malej turistickej oblasti, kde väčšia časť populácie je iba sezónna, nie je ťažké kúpiť pár tisíc hlasov tým, že ľudí na túto príhodnú chvíľu zamestnajú a súčasne si z nich urobia voličov.
Z manažérov sú stranícki aktivisti, organizujú spoločenské akcie, na ktorých sa ponúkajú malé darčeky súčasne s hrozbami a mesačnou výplatnou páskou. Navyše lokálny boss vyžaruje isté ľudské teplo, ktoré veľkým globálnym hráčom chýba. Podporuje miestny futbalový klub, venuje nejaké peniaze na folkový koncert, v krčme môžete stretnúť jeho neter.
Vzhľadom na neoliberálneho ducha doby sa až čudujem, že tieto súkromné politické strany už nezačali rozkvitať aj v starších demokraciách. Zdá sa, že tam na robenie politiky ešte stále potrebujete pevné spojenie s centrom, ktoré riadi stranícke štruktúry, disciplínu a ideológiu. A aj keď sa občas objaví nejaká lokálna podnikateľská strana, rýchlo ju odpracú.
V našej časti sveta je to tak, že peniaze pod stolom umožnia úspešne dosiahnuť takmer okamžite akékoľvek miesto na politickej scéne bez obťažovania sa zakladaním nejakých politických aparátov či vernosti nejakým staromódnym “ideám”. Povedané slovami bývalého premiéra Kostova, na takomto malom území “sme všetci bratanci”.
Aristoteles napísal, že oligarchia (vláda bohatých) je zlá, pretože vedie k chaosu demokracie. Postkomunizmus túto poučku prevrátil: chaos demokracie sa postupne kryštalizuje na vládu oligarchie.