Sme uprostred štvrtej svetovej vojny. Vyznávači smrti túžia namixovať nový koktail hrôzy.
Foto: Michael Christopher Brown
Musela to byť nedozerná naivita, keď sa demokratickému občanovi 21. storočia podarilo nechať sa prekvapiť nenávisťou, čo mu vstúpila do dverí. Veď spolu so svojím otcom a starým otcom je predsa priamo či nepriamo svedkom vojen, vražedných revolúcií a genocíd, špeciality posledného storočia.
Ako sa len mohli považovať za imúnnych? “Nie tu, nie ja,” hovorili si. Ale potom, 11. septembra 2001 sa Američania stali svedkami zavraždenia niekoľkých tisícok z nich, bez dôvodu. Len boli tam, kde boli, nič netušiac, v práci alebo na káve, bieli, čierni a žltí, ženy v domácnosti a bankári, keď odrazu pochopili, že sú terčom neľútostnej vôle zabíjať, bez výberu.
Brieždi sa na nový, nemilosrdný deň. Sily neľudskosti a moc nenávisti nebezpečne mutujú. Generácia, čo neúnavne pracovala na krotení hrozby jadrovej vojny, sa ocitá pred perspektívou, ktorá je neporovnateľne hrozivejšia než tá, ktorú sa snažili likvidovať. Teraz sa tá generácia musí opäť pokúsiť predstaviť si nepredstaviteľné, opustiť éru vodíkovej bomby a vstúpiť do veku ľudskej bomby.
Necelé dve generácie nás delia od šoku Hirošimy, ktorej príšernú silu sa po desaťročia snažili neutralizovať. Vtedy, ohromený bezprecedentným, Jean-Paul Sartre – ako aj mnohí iní – opísal fundamentálny zlom: “Spoločenstvo, ktoré urobilo zo seba strážcu atómovej bomby, stojí nad ríšou prírody, pretože nesie zodpovednosť za život a smrť: v budúcnosti bude každý deň a každá minúta života potrebovať jeho súhlas.”
Raz a navždy vybavené mocou vyhodiť svet do vzduchu, bolo ľudstvo odteraz definované svojou schopnosťou univerzálnej vraždy, a tým aj samovraždy. To, čo bolo doteraz nepredstaviteľné, urobiť ľudskému dobrodružstvu koniec, bolo spočiatku privilégiom jedinej atómovej veľmoci, potom dvoch, a potom siedmich. Ale ľudia si na novú situáciu čoskoro zvykli.
Koexistencia na okraji priepasti a rovnováha hrôzy sa začala javiť stále prijateľnejšie. Vyhliadky rivalizujúcich mocností na vzájomné vyhladenie tlmili ich bojový zápal. Päť miliárd hmlisto zasiahnutých mužov a žien ďalej nakoniec žilo svoje životy a definitívnu starosť o svoje prežitie nechalo na malý počet politických vodcov – demokraticky zvolených, alebo aj nie. Polovicu storočia sme si budovali mier, vonkajší aj vnútorný, v duchu krehkej Sartrovej axiómy: “Atómovú bombu nemá v rukách len tak hocikto, ten šialenec by musel byť Hitler.”
Pochopiteľne, že nastal veľký zmätok, keď sa nám táto istota rozsypala pred očami, odpálená ľudskými bombami na Manhattane. Moc všetko zmazať má dnes či v každom prípade zakrátko bude mať ktokoľvek, ničivá vôľa nepriateľa bez hraníc podľa nacistických snov má zacielené na civilistov: s Hitlerovou stavebnicou urob si sám. Ako pochopiť ľudskú bombu? Ako ju zneškodniť?
“Čo je terorista?” počúvame čoraz častejšie. Despota či dobyvateľ povie: teroristi sú všetci tí, čo bojujú v neregulárnej vojne, ktorú vedú neuniformovaní vojaci proti vojakom v uniformách. To bola definícia Napoleona, keď naháňal španielske a ruské guerilly, to bola aj definícia nacistov, keď poľovali na odbojové hnutia.
Lepšou definíciou je napadnutie neozbrojených civilistov. Terorizmus je agresiou proti zákonite prekvapeným a bezbranným civilistom. Či sú únoscovia a vrahovia oblečení v uniforme, alebo nie, aké majú zbrane – či majú výbušniny, alebo vreckové nože – to je rovnako nepodstatné ako fakt, že sa pritom odvolávajú na pokiaľ možno vznešené ideály. Jediné, čo platí, je úmysel zabíjať náhodné obete.
Systematické používanie autobômb, ktoré majú zabiť toľko okoloidúcich, koľko sa len dá, toto špecifické nastavenie definuje. Keď sa po páde Saddáma Husajna v Iraku tak znásobili teroristické útoky, nešetrili nikoho, a už vôbec nie Iračanov: školákov v autobusoch alebo či na chodníkov, mužov a ženy na trhu, veriacich pri modlitbe.
Tam, kde naivní či falošne naivní a naozaj zákerní v zmysle svojich ideologických predsudkov miešajú kategórie a vrahom nevinných ľudí hovoria “povstalci”, sa jasnozrivejším duchom otvára celkom iný obraz.
Dvadsiateho augusta 2003, keď cementové silo naložené bombami zničilo hlavné sídlo OSN v Bagdade, jeden libanonský denník napísal: “Včerajšia operácia proti bagdadskému sídlu Spojených národov znázorňuje mentalitu ničenia. Vyhnať všetkých sprostredkovateľov. Zastrašiť medzinárodnú organizáciu. Nech všetko zanikne. Nechať zapečatiť elektrický prúd, vodu a ropu. Nech vládne lúpenie. Nechať zatvoriť univerzity a školy. Skrachovať podniky. Nech sa skončí civilný život. A nakoniec jedného dňa okupácia padne. “Nie!” protestuje Joseph Samara, “na konci tejto cesty čaká katastrofa Iraku… Útok na hlavný stan Spojených národov v Bagdade patrí do iného sveta: to je forma nihilizmu, absurdity a chaosu, ktorý sa skrýva za klamnými sloganmi. To dokazuje, čo sa zišlo v tých, čo sú za toto zodpovední, ich intelektuálnu obmedzenosť a zločinecké správanie.”
Dlho bolo mentálnym hriechom západných armád, že sa vrhajú do konfliktov, ako keby bojovali ešte v tej predchádzajúcej vojne. Experti a politici predhadzujú Spojeným štátom, že sa zaplietli do “druhého Vietnamu”. Ale Abú Musab al-Zarkáví nebol Ho či min. Žiadny geopolitický fakt nám nedáva možnosť preniesť rámcové podmienky poslednej veľkej horúcej vojny či studenej vojny na súčasnú situáciu v Iraku. Každý mesiac padnú tisícke Iračanov, náhodných obetí teroru – vyše 500 mierumilovných irackých Jesidov zahynulo 14. augusta pri tom navražednejšom teroristickom útoku od 11. septembra – zatiaľ čo celkový počet amerických vojakov zabitých za štyri roky je asi 3600. V Iraku zúri teroristická vojna proti civilistom, nie vojna za nezávislosť proti cudzím okupantom a ich domácim pomáhačom. Vietnam je dávno preč a tí, ktorým chýba Woodstock, zabúdajú, že svet sa za štyridsať rokov zmenil.
Nie vietnamizácia, ale somalizácia ohrozuje irackú spoločnosť. Len si spomeňme na operáciu Restore Hope, pri ktorej jedna medzinárodná jednotka pod vedením Američanov v deväťdesiatom treťom pristála v Mogadišu, a mala tam zabezpečiť prežitie hladujúceho obyvateľstva masakrovaného rivalizujúcimi klanmi. GIs v strašnej pasci stratili devätnásť mužov, a museli sa stiahnuť. Pokračovanie poznáme: prezident Clinton prisahal: “Už nikdy viac!” – a o rok neskôr odmietol zasiahnuť v Rwande, kde by 5000 modrých prílb stačilo na to, aby zabránili genocíde, ktorá v priebehu troch mesiacov vyhladila milión Tutsiov.
Somálsky model sa rozšíril po planéte od Konga po chaotický východný Timor cez Afganistan, v ktorom sa opäť brutálne vynára Taliban, až po Irak.
Obyvateľstvo sa mení na rukojemníkov, terorizovaných a obetovaných, vojnové obete miestnych zločincov. Pod rôznymi zámienkami – náboženstvo, pôvod, rasistické či nacionalistické ideológie – zápasia o moc komandá s nabitými AK štyridsať sedmičkami. Bojujú s neozbrojeným obyvateľstvom: väčšina obetí sú ženy a deti. Terorizmus nie je prerogatívom iba islamistov: boj proti civilistom bol prostriedkom regulárnych jednotiek pod velením Kremľa v Čečensku, ktoré zrovnali so zemou hlavné mesto Groznyj. Tam, kde sa vrahovia odvolávajú na Korán, trpia predovšetkým moslimskí chodci. Alžírsko, Somálsko a Darfúr (minimálne 200 000 mŕtvych a milióny utečencov len za pár rokov, a sudánska vláda, podporovaná z Ruska a Číny, zostáva bez trestu), sú živé laboratóriá toho najhnusnejšieho zo všetkého hnusného: vojny proti civilistom.
V rokoch 1945 až 1989 bola vojna medzi východným a západným blokom studená, v Európe aj v Severnej Amerike. No všade inde vybuchovali revolúcie a kontrarevolúcie, puče a maskare. Nikdy predtým neboli ľudské spoločnosti také otrasené ako za tieto krátke desaťročia, keď sa rozpadávali koloniálne ríše, v ktorých však až príliš často povstania, vzbury a oslobodzovacie vojny končili ako nové tyranie. V dôsledku svetového historického zemetrasenia stratili dve tretiny obyvateľov sveta orientáciu. Títo ľudia už nemôžu žiť ako doteraz, a ani nemôžu – optimisti hovoria, že zatiaľ nemôžu – žiť ako uvedomelí občania liberálneho západného typu.
Všade na svete sa vyvinuli liahne mladých a menej mladých bojovníkov, ktorí – či už majú uniformy, alebo nie – chcú domy, ženy a blahobyt a sú ochotní používať automatické zbrane, aby dostali pod kontrolu vidiek a autobombami a samovražednými atentátnikmi ovládať mestské slumy.
Ctižiadostivé sily bez škrupúľ tieto liahne využívajú, financujú teroristické skupiny, aby sa samy dostali k moci. V Iraku vojna tento proces urýchlila. Nebolo by bývalo lepšie Saddáma Husajna nezvrhnúť? Iračania napriek vražedným hrozbám šli trikrát voliť, en masse; nezdá sa, že zvrhnutie diktátora ľutujú. Majú sa teraz GIs stiahnuť, tak ako v Somálsku?
Boj so somalizáciou planéty sa ešte len začal a bude pravdepodobne určovať 21. storočie. Američania, ak odolajú sirénam izolacionizmu, sa pravdepodobne poučia zo svojich chýb. Európa sa buď rozhodne, že im pomôže, alebo sa odovzdá do starostlivosti ropného cára Vladimira Putina, ktorý je pripravený kontrolovať Starý svet a káže antiterorizmus s názorným príkladom Čečenska.
Možno sa jedného dňa ešte budeme dívať na minulé storočie s nostalgiou. Pretože terorizmus súčasnosti dychtí namixovať nový koktail hrôzy. Globálny terorizmus dnes urobí koniec geostrategickým hraniciam a tradičným tabu. Posledné sekundy prekliatych na Manhattane, Atoche a v londýnskom metre majú pre nás dve posolstvá: Tu zanechajte všetku nádej – danteovskú moc nad bombou, ktorá zjedná tabulu rasu – a Tu niet príčiny – nihilistické evanjelium dôstojníkov SS. Hirošima je míľnikom technickej možnosti pustošenia, ktoré sa blíži k absolútnu, Osvienčim reprezentuje cieľavedomú snahu o totálne zničenie. Tieto dve formy vôle po ničom spoločne kvasia v čiernych dierach modernej nenávisti.