Ktosi sa ma nedávno opýtal, či si pamätám nejaké šťastné chvíle zo svojho života. Tá otázka ma ochromila. Slovo šťastie sa z môjho slovníka vyparilo, už viac-menej tridsať rokov som nerozmýšľala nad tým, či som šťastná. Šťastné chvíle sú zriedkavé, odvrkla som, presvedčená, že si tým kupujem čas. Človek predsa musí dosiahnuť určitý vek, aby si mohol dovoliť niečo tak triviálne ako tvrdenie, že šťastné chvíle sú zriedkavé. Zdá sa že už som v tomto veku. Môj vek mi slúži ako alibi. Veriaci to majú ľahšie. Akékoľvek svinstva sa dopustia – šlohnú dakomu peňaženku alebo niekoho zabijú – Boh je […]

Vďaka pokroku lekárskej vedy a rozvinutému sociálnemu štátu ľudia v priemyselných krajinách kontinuálne starnú. Dlhý život stojí na vrchole hodnotového rebríčka. Ale čo z toho vyplýva – ak mladí majú čoraz menej času a energie starať sa o starých? Keď Boh stvoril svet, všetkým tvorom chcel stanoviť dĺžku života. Somárovi, psovi, opici a človeku dal po tridsať rokov. Somár vedel, že ho čaká úmorný život, tak Boha poprosil, aby mu ho Boh skrátil. A tak mu Boh osemnásť rokov ubral. Aj pes a opica sa žalovali, že sa im ušiel pridlhý život, a tak aj im Boh život skrátil – […]

Čo presne robí vlasť? Od detstva nám vtĺkajú vlasť ako obraz a vlastníctvo – väčšinou zliate so štátom, na ktorý smieme byť hrdí. Musí však byť vlasť definovaná národne? Neexistujú úplne bazálne štruktúry a situácie, ktoré by sme mohli vnímať ako vlasť? Vlasť je faktom v živote človeka, tak ako je jeho nevratným faktom rodisko. S vlasťou sa stretnete už v škôlke. Jednou z prvých vecí, ktoré sa tam dieťa naučí, je slávna veta: „Moja vlasť je …“ V tomto nežnom veku nás začínajú brífovať o vlasti, pokračuje sa potom v škole na hodinách dejepisu, materinského jazyka a literatúry a […]

Andy Warhol, vynálezca karaoke vo výtvarnom umení, umrel včas, lebo dnes by sa s hrôzou musel pozerať, ako sa k nemu blíži anonymná konzerva polievky Campbell a chce ho zožrať. Karaoke (z japončiny, doslova: prázdny orchester) je forma zábavy pre milióny ľudí, ktorí túžia byť Madonnou alebo Sinatrom. Spevák-amatér, wannabe Madonna či Sinatra, zaskakuje za pôvodného speváka, ktorého hlas sa odstráni alebo úplne stíši, a spieva namiesto neho. Spevák-amatér nemusí dokonca ani poznať slová pesničky, môže si ich prečítať na obrazovke. Prístroj na karaoke vymyslel začiatkom sedemdesiatych rokov japonský hudobník Daisuke Inoue. Daisuke Inoue si svoj vynález nedal patentovať, a […]

O morálnom pustošení verejného priestoru. Hranica medzi súkromím a verejnosťou v dobe, ktorá sa bez škrupúľ ženie za sebarealizáciou, začala byť neostrá. Tam, kde sa jednotlivcovi pod tlakom vedomia, že je pozorovaný, kedysi nanucovalo mať svoje osobné pocity pod kontrolou, teraz hrozí, že sa táto povinnosť obráti vo svoj opak. Ulica sa stáva javiskom vlastného ja – sloboda, ktorú si človek vyberá, sa stáva neslobodou iných. Pochoduje smerom ku mne ako vojak v plnej zbroji, rozhodne kráča po imaginárnej krivke s ruksakom na chrbte, uši zapchaté i-podom. Slnečné okuliare znemožňujú akýkoľvek zrakový kontakt. Telo používa ako neviditeľný snežný pluh, ktorým pred […]

Pred haagskym tribunálom sa musí zodpovedať čoraz viac vojnových zločincov. Skutočne sa tým dáva do pohybu kolektívny proces trúchlenia a morálneho prebúdzania? Alebo v novej generácii povstáva z prachu ďalší štát zla? “I’m not a monster, I am a writer!” Radovan Karadžič Devätnásteho a dvadsiateho júla 2008 sa po Key West na Floride špacírovalo stoštyridsaťjeden Hemingwayov! Zhromaždili sa tam surogáty Hemingwaya z celej Ameriky. Zisťovalo sa, kto z nich sa na slávneho spisovateľa podobá najviac. Na fotografii, ktorá obletela svet, bola skupinka veselých starcov, ktorí vyzerali ako vypustení Santa Clausovia, niektorí prípadne mierne pripomínali Hemingwaya. Starí páni, ktorí sa každý […]

E-mailom mi prišiel program belehradskej televízie, v ktorom vystupuje Vojislav Šešelj. Je možné, že už dvadsať rokov sledujem rovnaké scény? To mne sa sníva balkánska skutočnosť? Alebo sa balkánskej skutočnosti snívam ja? Virtuálna realita sa údajne začala v 3. storočí pred naším letopočtom, keď sa čínsky filozof Chuang-tzu, snívajúc o motýľovi, opýtal, či ten sen sa skutočne prisnil jemu, alebo on sa prisnil motýľovi. Metafora blízka najmä renesančným básnikom a dramatikom, napríklad Pedrovi Calderonovi de la Barca a Shakespearovi, v ktorej život je iba sen, ožila v našich časoch s objavením sa technológií, filmu, televízie, masmédií, počítačov a internetu. V […]

Malé štáty, to sú hračky pre malých chlapcov. Dávajú im na hlavy prečudesné čiapky, telá pokrývajú bojovými farbami, do rúk si berú kopije, vidly, luky a šípy, a začínajú sa zo všetkých síl navzájom ničiť. Juhoslávia bola mytologickým zvieraťom – niečo ako gigantický had boa, ktorého chlapci zabili, stĺkli kyjmi, rozomleli telo na prach, kožu pokrájali na trofeje. Teraz si navliekajú na seba túto trofej a pýšia sa, kto prvý z nich zaťal meč a kto dobil zviera. Juhoslávia – to strašidelné mytologické zviera – na smrteľnom lôžku porodilo jedno vajíčko (štát Slovinsko), ihneď potom druhé (štát Chorvátsko), potom tretie, […]

Balkánske krajiny práve prechádzajú zmenou vzťahu k minulosti, nielen mentálneho, ale už aj praktického. Len v Chorvátsku zbúrali asi tritisíc pomníkov, ktoré boli vztýčené na pamiatku protifašistickému odboju Juhoslávie za druhej svetovej vojny. Na ich mieste stoja nové pomníky, ktoré glorifikujú protijuhoslovanský boj za samostatnosť Chorvátska. Za poslednej vojny sa zničilo množstvo starých domov božích, ale zato sa postavilo mnoho nových: nové mešity, nové katolícke a pravoslávne kostoly. To všetko sa dialo podľa hesla toho šialeného srbského delostrelca, čo vyhlásil: “Nevadí, postavíme Dubrovník odznova – ešte krajší a ešte starší, ako bol doteraz!” Na tieto slová si už dnes nikto […]

Prečo nevedia, kto bola Anna Franková, Czeslaw Milosz či Michail Bulgakov? Na veľkonočné voľno prišiel za mnou do Amsterdamu môj desaťročný synovec. Vzala som ho do Múzea Anny Frankovej. Nevedel, kto bola Anna Franková. Snažila som sa spomenúť si, či som v jeho veku o nej vedela, a spomenula som si na svoj vtedajší denník v podobe listov imaginárnej kamarátke. Tá kamarátka sa volala Anna Franková. Minulý rok som mala to šťastie, že som po dva mesiace mohla na Slobodnej univerzite v Berlíne pracovať so študentmi komparatistiky. Mohla som si vybrať, na aké témy im chcem prednášať. Ale časom som […]