Zomrel Alexander Solženicyn (11. december 1918 – 3. august 2008).
Foto: Reuters
My všetci, či na Západe, alebo na Východe, sme už dávno prestali veriť na existenciu významných ľudí. Len diktátori nástoja na tomto označení, a vzbudzuje to v nás pohŕdanie. Ale dnes môžem povedať, že v Rusku skutočne zomrel veľký človek. Spájal sa v ňom spisovateľ a disident, hrdina a historik, bojovník a humanista. Dostal Nobelovu cenu za literatúru – čo pre riazanského učiteľa s rakovinou, ktorý pretrpel sedem rokov v lágri, neznamenalo len celosvetové uznanie, ale, ako by povedali v Rusku, aj Božiu vyvolenosť.
Prechovávam k nemu veľmi živé city – veľmi živé a protirečivé. Pre mňa bol predovšetkým autorom knihy Súostrovie Gulag, pamiatky všetkým obetiam stalinizmu. V tej knihe dokázal nielen nahromadiť svedectvá stoviek obetí represií. Dokázal ňou ako spisovateľ prebudiť potupou a výsmechom otrasené Rusko. To je spisovateľský hrdinský čin. To je politický zvrat európskeho rozmeru. Súostrovie Gulag rozbilo eurokomunizmus. Rozohnalo posledné “ľavicové” ilúzie o “žiarivej budúcnosti”.
No Alexander Solženicyn sa nepovažoval len za osloboditeľa ruského vedomia. Nosil v sebe obraz Leva Tolstého ako učiteľa. Chcel byť nový Tolstoj, čo stvorí vlastný umelecký svet, a ten premení ruskú reč. To sa mu nepodarilo. Jeho Červené koleso (nekonečný historický epos zo začiatku dvadsiateho storočia) je napísané v duchu Vojny a mieru, ale nikam nedospeje, zostalo nedokončené. Hrdina tohto románu je mŕtvo narodené dieťa. Jeho jazykový experiment so zvláštnymi slovami a folkloristickými zvratmi mi píli uši. Je v tom mnoho falošného a nevkusného.
Nikdy som Solženicyna nestretol, ale v mojom živote bol prítomný stále. V šesťdesiatom druhom napísal Jeden deň v živote Ivana Denisoviča – krátky román o šťastnom dni malého človeka v sovietskom koncentračnom tábore, román, ktorý rozdelil Rusko na jeho priateľov a nepriateľov. Tá kniha mnou otriasla tak, že som si od jedného moskovského avantgardného umelca zadovážil malú Solženicynovu sošku. Po celú sovietsku éru som ju mal vo svojej izbe na parapete. Mama ma len prosila, aby som vždy hosťom vysvetlil, že je to Beethoven.
Alexander Solženicyn je najodvážnejší spisovateľ v celých dejinách Ruska. Bojoval skutočne sám proti sovietskej ríši. Stal sa z neho emigrant, keď ho KGB v sedemdesiatom štvrtom vyhodila z krajiny, ale nakoniec zvíťazil. Ale keď sa ako víťaz vrátil zo Západu do perestrojkového Ruska, jeho myšlienky mi prišli prinajmenšom zvláštne. Nikdy nerozumel Západu, liberalizmus odmietal. Jeho predstavy o tom, ako treba pretvoriť moderné Rusko, pripomínali slavianofilské koncepcie z 19. storočia. Vo svojej poslednej knihe Dvesto rokov spolu, venovanej dejinám židovského národa v Rusku, si dovolil vysloviť niektoré pochybné idey o dominantnej role Židov v ruskej revolúcii, znelo to čudne. Jeho záhadný “románik” s Putinom, ktorého navštívil na jeho dači ako priateľ, je na pozadí jeho životopisu zvlášť nepochopiteľný: obeť čekizmu (Čeka bola sovietska tajná polícia v začiatkoch Sovietskeho zväzu) s bývalým čekistom spoločne popíjajú čaj – to je dvojica ako stvorená na karikovanie.
V posledných rokoch mlčal, hoci udalosti v Rusku si od neho ako “svedomia národa” žiadali odpovede na Čečensko, na teroristické útoky a iné bolestné veci. Možno bol vtedy už starý a chorý. Ale on sa po celý život dovádzal do krajných situácií, a toto mlčanie bolo deprimujúce. No som pripravený toto všetko mu odpustiť za jeho Súostrovie Gulag – nesmrteľné majstrovské dielo bývalého sovietskeho delostreleckého dôstojníka, ktorého literárne strely pomohli rozbiť Sovietsky zväz.