Nobelovská reč Jean-Marie Gustave Le Clézia.
Foto: Pascal Le Segretain / Getty Images
Pár hodín predtým, ako som sa na svoje veľké prekvapenie dozvedel, že mi Švédska akadémia udeľuje svoju cenu, som si znovu prečítal knižku Stiga Dagermana, ktorú mám zvlášť rád: zbierku jeho politických spisov s titulom Essäer och texter. Nebola to náhoda, že som sa znovu zavŕtal do čítania tej kúsavej, horkej knihy. Mal som v pláne ísť do Švédska prevziať cenu, ktorú mi minulé leto udelila Spoločnosť Stiga Dagermana a chcel som tiež navštíviť jeho rodisko. Vždy som jeho pero vnímal veľmi citlivo, tú zmes mladíckej nehy, naivity a sarkazmu. Jeho idealizmus. Jasnozrivosť, s akou hodnotí zmätky povojnovej doby, ktoré boli preňho časom zrelosti a pre mňa detstva. Jedna jeho veta vo mne vzbudila osobitný záujem, mal som dojem, akoby bola v tej chvíli určená mne – práve, keď som vydal román s názvom Ritournelle de la Faim. Tá veta, presnejšie povedané, pasáž, znela takto: „Ako je napríklad možné, že sa správame, ako keby na svete nebolo nič dôležitejšie ako literatúra, a pritom zatvárame oči pred tým, že inde ľudia zápasia s hladom a sú nútení vidieť to najdôležitejšie v tom, čo na konci mesiaca zarobia? Pretože on (spisovateľ) naráža na nový paradox: vlastne by chcel písať pre tých, čo trpia hladom, ale zisťuje, že potrebu vnímať jeho existenciu majú len tí, ktorí majú čo jesť.” (Spisovateľ a jeho vedomie)
Dagerman to nazýva Les paradoxov – oblasť písania, miesto, z ktorého sa umelec nesmie snažiť ujsť, kde si, naopak, musí “rozbiť stan”, aby spoznal každý detail, každú cestičku a pomenoval každý strom. Nie je to vždy príjemný pobyt. Autor, ktorý sa cíti byť v bezpečí, autorka, ktorá sa svojim rukopisom zveruje ako blízkej, dôvernej kamarátke, sú odrazu konfrontovaní so skutočnosťou, a nie ako pozorovatelia, ale ako aktéri. Musia zaujať stanovisko, získať odstup. Cicero, Rabelais, Condorcet, Rousseau, Madame de Staël či v poslednej ére Solženicyn, Hwang Seok-Yong, Abdelatif Laâbi aj Milan Kundera boli nútení odísť do exilu. Pre mňa, čo som vždy – až na krátke obdobie za vojny – mal možnosť slobodne sa pohybovať, je zákaz žiť na mieste, ktoré som si zvolil, rovnako neprijateľný ako odňatie slobody.
Lenže toto privilégium voľného pohybu prináša so sebou paradox. Pozrite sa na strom s vystretými ihličikami, ktorý spisovateľ obýva: nepatria tento muž či žena zamestaní písaním a vynachádzaním svojich snov, k mimoriadne šťastnej, limitovanej kaste happy few? Len si predstavme takúto desivú extrémnu situáciu – presne takú, v akej sa nachádza väčšina ľudí na tejto Zemi. Situáciu, ktorú predtým, za čias Aristotela, alebo Tolstého prežívali bezmenní – nevoľníci, roľníci v európskom stredoveku či prepadnuté národy na pobreží Afriky za Osvietenstva, ktoré predávali na ostrove Gorée, v El Mina či na Zanzibare. A aj dnes, kým vám hovorím tieto slová, to prežívajú všetci tí, ktorým je upierané slovo, ktorí žijú mimo jazyk. Dagermanove pesimistické myšlienky sú mi bližšie ako angažovaná analýza Gramsciho či Satrovova vytriezvená viera v slobodnú vôľu. Fakt, že literatúra je luxusom vládnucej triedy a že je živená z predstáv a obrazov, ktoré sú väčšine ľudstva cudzie, vzbudzuje stiesňujúci pocit v každom z nás – mám na mysli tých, čo čítajú a píšu. Mohli by sme sa pokúsiť priniesť toto posolstvo tým, čo sú z neho vylúčení a veľkoryso ich prizvať na banket kultúry. Prečo je to ťažké? Národom bez písma, ako ich radi volajú antropológovia, sa pomocou spevov a mýtov podarilo vytvoril všeobsiahlu komunikáciu. Prečo je to pre nás v priemyselne vyspelých krajinách nemožné? Musíme vynájsť kultúru nanovo? Musíme sa vrátiť k priamej, nesprostredkovanej komunikácii? Možno by sa dalo povedať, že túto úlohu dnes zohráva film alebo populárna hudba s jej rýmami a rytmami, na ktoré sa dobre tancuje. Možno džez, alebo v iných zemepisných šírkach calypso, maloya, séga.
Nie je to nový paradox. Najväčší francúzsky básnik François Rabelais svojho času vyhlásil vojnu afektovanej učenosti profesorov na Sorbonne tým, že im začal hádzať do tváre slová, ktoré pochádzali z ľudovej reči. Prehovoril za tých, čo trpeli hladom? Bola to maškaráda? Obliekol do slov mimoriadny apetít tých, čo tučneli z chudosti roľníkov a robotníkov. Paradox revolúcie, rovnako ako epický cval smutnej postavy ďalej žijú vo vedomí každého spisovateľa. Ak má jeho pero nejakú nepostrádateľnú cnosť, tak tú, že nikdy nesmie slúžiť chvále mocných, ani keby to malo byť len ľahučké šteklenie. Ale ani umelec, ktorý tú cnosť rešpektuje, by sa nemal cítiť očistený od každého podozrenia. Jeho vzbura, jeho odmietanie, jeho prekliatia vždy zostávajú na tej istej strane bariéry: na strane jazyka mocných. Pár slov, pár viet z neho snáď uniklo. Ale zvyšok? Dlhý palimpsest, elegantná, zdržanlivá výhovorka. A sem tam trochu humoru, ktorý nie je zdvorilosťou zúfalstva, ale beznádejou nedokonalých, pláž, na ktorej ich zanecháva spenený prúd nespravodlivosti.
Prečo potom písať? Spisovateľ už dnes nemá tú povýšenosť, aby si myslel, že zmení svet a svojimi poviedkami, svojimi románmi vytvorí lepší životný model. Dnes chce byť už len svedok. Pozrite sa na ten druhý strom v lese paradoxov. Spisovateľ chce byť svedkom, no aj tak je väčšinou len obyčajný voyeur. Stáva sa, že z umelca je svedok: Dante v La Divina Commedia, Shakespeare v Búrke – a Aimé Césaire v nádhernej novej verzii s názvom Une Tempête, kde Caliban sedí na sude s pušným prachom a vyhráža sa, že svojich nenávidených pánov strhne do smrti spolu so sebou. Niekedy je z neho dokonca neodvolateľný svedok ako Euclides da Cunha v Os Sertões či ako Primo Levi. Absurdita sveta dostala svoj výraz v Procese (alebo vo filmoch Charlieho Chaplina), jeho nedokonalosť v Zrodení dňa (La Naissance du jour) od Colette, jeho bizarná stránka v írskych baladách, ktoré James Joyce inscenoval vo Finnegans Wake. Jeho krása žiari neodolateľným leskom v cestopise Snežný leopard Petera Matthiessena, či v A Sand County Almanac Alda Leopolda. Jeho zloba v Svätyni Williama Faulknera či Prvom snehu Lao She. A jeho detská citlivosť v Dagermanovom Hadovi.
Spisovateľ vydáva spoľahlivé svedectvo vždy vtedy, keď to robí nechtiac alebo proti svojej vôli. Paradox spočíva v tom, že to, o čom vydáva svedectvo, nevidel, ba ani si to nevymyslel. Roztrpčenie, a miestami zúfalstvo vzbudzuje okolnosť, že jeho obžaloba neplatí. Tolstoj nám ukázal utrpenie, ktoré v Rusku spôsobila Napoleonova armáda, a aj tak sa v priebehu dejín nič nezmenilo. Claire de Duras napísala Ouriku, Harriet Beecher Stowová Chalúpku strýčka Toma, ale ich osud nezmenili spisovatelia, ale zotročené národy samy.
Búria sa, v Brazílii, v Guyane a na Antilách povstali proti nespravodlivosti a v Haiti zakladajú prvú čiernu republiku.
Spisovateľ by najradšej predovšetkým konal. Konal, a nie svedčil. Písať, kresliť, snívať tak, aby jeho slová, jeho vynálezy a sny ovplyvnili skutočnosť, menili mozgy a srdcia, a priniesli lepšiu skutočnosť. A aj tak mu práve v tej chvíli do ucha hlas našepkáva, že slová sú len slová, spoločnosť ich vymetie, a že sny sú len chiméry? Čo ho oprávňuje myslieť si, že tomu rozumie lepšie? Naozaj je úlohou spisovateľa hľadať východiská? Nie je v úlohe obecného vyvolávača z divadelnej hry Knock ou Le Triomphe de la médecine, ktorý sa snaží zabrániť zemetraseniu? Ako by mal spisovateľ konať, keď rozumie hlavne tomu, ako si pamätať?
Jeho osudom sa stáva osamelosť. Vždy ním bola. Ako dieťa to bolo citlivé, úzkostné, mimoriadne vnímavé stvorenie, to dievčatko, ktoré opisuje Colette, ktoré sa vie len bezmocne prizerať, keď sa rodičia prudko hádajú, veľkými čiernymi očami, rozšírenými od bolestivej pozornosti.
Osamelosť je spisovateľovi láskavou sprievodkyňou, v jej spoločnosti nachádza esenciu šťastia. Je to rozporuplné šťastie, zmes z bolesti a rozkoše, smiešny triumf, tupé, všadeprítomné utrpenie ako melódia, čo vás neúprosne prenasleduje. Spisovateľ je človek, čo vie najlepšie pestovať túto jedovatú, ale potrebnú rastlinu, ktorej sa darí len na pôde jeho vlastnej neschopnosti. Chcel vlastne hovoriť za všetkých a za všetky časy: a teraz sedí vo svojej izbe pred bielym zrkadlom prázdnej stránky, pod tienidlom lampy, ktoré dáva tlmené svetlo. Alebo pred farebnou obrazovkou počítača a počúva a počúva klopkanie prstov po klávesnici. To je jeho les. Spisovateľ sa vo všetkých jeho chodníčkoch vyzná až až. A keď niekedy z neho niečo vyletí, napríklad vták, keď ho na svitaní vyplaší pes, tak sa ohúrene pozrie – bola to náhoda, a došlo k tomu proti jeho vôli.
Ale nechcel by som zostať pri negatívnom postoji. Literatúra – a tam smerujem – nie je archaický relikt, ktorý bude logicky nahradený umením audiovizuálneho média a najmä filmom. Je to zložitá, ťažká cesta, ktorú však dnes považujem za ešte potrebnejšiu ako za čias Byrona či Victora Huga.
Je potrebná z dvoch dôvodov:
Jednak preto, lebo literatúra sa tvorí s pomocou jazyka. To doslova znamená: je odvodená z latinského littera „písmeno, písmo”, čiže to, čo je napísané. Francúzske slovo “roman” označovalo prozaický spis, ktorý bol v stredoveku poprvýkrát napísaný novým jazykom, ktorý používal každý, románčinou. Pojem „novela“ takisto obsahuje túto myšlienku novosti. Približne v tom istom čase sa vo Francúzsku prestalo používať slovo “rimeur”, ktoré by sa dalo preložiť ako “kováč rýmov” a namiesto neho sa začína hovoriť o poézii a poetoch – odvodených od gréckeho slovesa poiein „robiť, zhotovovať, byť tvorivo aktívny“. Spisovateľ, poeta, románopisec sú stvoritelia. To neznamená, že by vynachádzali jazyk, ale že ho používajú na to, aby ním tvorili krásu, myšlienky a obrazy. Preto sa bez nich nezaobídeme. Jazyk je najskvelejší vynález ľudstva, je pred všetkým, na všetkom má podiel. Bez jazyka by nebola veda, nebola by technika, zákony, umenie ani láska. Ale tento vynález sa bez vkladu hovoriacich stane čímsi virtuálnym. Môže sa scvrkávať, chudobnieť, miznúť. Spisovatelia sú v istom zmysle jeho strážcovia. Keď píšu svoje romány, básne, divadelné hry, udržujú jazyk pri živote. Nepoužívajú slová, ale naopak, stavajú sa do služieb jazyka. Oslavujú ho, vybrusujú, menia, pretože jazyk žije s nimi a nimi a sprevádza sociálne a ekonomické zmeny ich doby.
Keď v minulom storočí vznikli rasistické teórie, prisahalo sa na fundamentálne rozdiely medzi kultúrami. V absurdnej hierarchii sme hospodársky úspech stotožnili s domnelou kultúrnou prevahou. Tieto teórie sa ako nezdravé záchvaty horúčky vynárajú znovu a znovu, na obhajobu neokolonializmu či imperializmu. Vraj sú niektoré národy zaostalé a pre svoju hospodársku zaostalosť či archaický stupeň technického rozvoja nemajú národ na uznanie, nemajú právo mať hlas. No uvedomili sme si, že všetky národy sveta, bez ohľadu na to, kde sa nachádzajú a aké je ich vývojové štádium, používajú jazyk? A každý z týchto jazykov je rovnako komplikovaný, logicky vytvorený analytický celok, ktorý umožňuje vyjadriť svet, schopný rozvíjať vedu či vymýšľať mýty.
Po obrane existencie tohto dvojznačného a trochu archaického stvorenia, ktorým je spisovateľ, by som chcel opísať druhý dôvod existencie literatúry, ktorý má dočinena s krásnymi povolaniami vydavateľskej branže.
Dnes sa stále hovorí o globalizácii. Zabúdame pritom, že tento fenomén sa v Európe začal už v renesancii so začiatkom kolonizácie. Globalizácia nie je sama osebe nič zlé. Komunikácia dovoľuje rýchlejší pokrok v medicíne či vede. Možnože rýchle šírenie správ brzdí prepukanie konfliktov. Keby vtedy existoval internet, možno by sa Hitlerovi nepodarilo zosnovať svoje sprisahanie, možno by sa zosmiešnil. Žijeme v čase internetu a virtuálnej komunikácie. Je to tak dobre, ale načo nám tie úžasné vynálezy budú, keď sa s bude zanedbávať učenie písaného jazyka a knihy? Že raz celé ľudstvo vybavíme plazmovými obrazovkami, je utópia. Nevytvárame si novú elitu a novú deliacu čiaru, ktorá rozdelí svet na tých, čo majú prístup ku komunikácii, a tých, čo z nej zostávajú vylúčení? Veľké národy, veľké civilizácie, vymizli pretože to nepochopili. Áno, je niekoľko veľkých kultúr, označovaných ako menšiny, ktoré dodnes prežili vďaka ústnemu odovzdávania vedomostí a mýtov, a uznať ich význam je nutné a absolútne pozitívne. Ale či už to chceme alebo nie, nežijeme už v ére mýtov, aj keď sme éru reality sme zatiaľ nedosiahli. Nemôžeme vytýčiť ako princíp rovnosť úctu k tomu druhému bez toho, aby sme každému dieťaťu ponúkli možnosť naučiť sa písmo.
Dnes, po dekolonizácii, je literatúra jedným z prostriedkov pre mužov a ženy našej doby dať výraz svojej identite, dožadovať sa práva hovoriť do vecí a prejaviť sa vo svojej rozmanitosti. Bez ich hlasov by sme žili s hluchom svete.
Kultúra na celosvetovej úrovni sa týka nás všetkých. Ale závisí predovšetkým od čitateľov, či, presnejšie povedané, od vydavateľov. Pravdaže je nespravodlivé, že Indián z kanadského severu musí písať v jazyku dobyvateľov, teda po francúzsky alebo po anglicky, aby mohol byť vypočutý. Samozrejme, že je ilúziou, že by sa na ostrove Mauritius či na Mantilách presadila kreolčina rovnako ľahko, ako päť či šesť jazykov, ktoré dnes výhradne prevládajú v médiách. Ale ak ich dokážeme prostredníctvom prekladov počuť, vznikne nová situácia, ktorá nás oprávňuje dúfať. Kultúra, ako som už povedal, je spoločným dobrom celého ľudstva. Na to však musí mať každý k dispozícii tie isté prostriedky na prístup ku kultúre. Ideálnym nástrojom je na to so svojou archaickou podobou kniha. Je praktická, skladná a relatívne lacná. Nežiada si žiadne technické výkony a dá sa uchovať v akejkoľvek klíme. Jej jediná nevýhoda – a tu by som sa chcel obrátiť hlavne na vydavateľov – spočíva v tom, že v mnohých krajinách je stále ešte ťažko dostupná. Na Mauritiu cena za román alebo básnickú zbierku zodpovedá veľkej časti rodinného rozpočtu. V Afrike, v juhovýchodnej Ázii, v Mexiku, v Oceánii sú knihy stále ešte nedosiahnuteľný luxus. Jednou z možností je vydávať knihy v koedícii s vydavateľstvami v rozvojových krajinách alebo vytvorenie fondu na požičovne kníh alebo knižničné autobusy a vo všeobecnosti aj viac pozornosti venovanej potrebám a rukopisom takzvaných menšinových jazykov – ktorých používatelia sú svojím počtom často skôr väčšinoví. To by dalo literatúre možnosť zostať naďalej tým úžasným prostriedkom objavovania seba aj iných a počúvať koncert ľudstva s celým bohastvom jeho tém a modulácií.
Záleží mi na tom, aby sa ešte raz dostal späť k lesu. Zrejme preto ešte mám tak presne v pamäti vetu Stiga Dagermana, preto by som si ho chcel prečítať znovu a preniknúť ňou. Je v ňom čosi zúfalé a zároveň radostné, pretože v horkosti našiel pravdu, ktorú každý hľadá. Ako dieťa som o takomto lese sníval. Naháňal mi strach a zároveň ma priťahoval – myslím, že podobné vzrušenie prežívali Janíčko a Marienka, keď sa za nimi zavrel les so všetkými jeho nebezpečenstvami a zázrakmi. Les je svet bez záchytných bodov. Stromy plné lístia, tma, ktorá tam vládne, nás môžu pripraviť o orientáciu. To isté by sa dalo povedať aj o púšti alebo o mori, tam, kde každá duna, každý vŕšok mizne pred očami, aby mohol prísť iný kopček a či iná vlna, ktorá je úplne identická. Ešte sa pamätám na ten prvý raz, keď som pocítil, čo literatúra dokáže – vo Volaní divočiny od Jacka Londona každý z protagonistov, čo zablúdia v snehu, cíti, ako sa ho stále viac zmocňuje chlad a svorka vlkov krúži bližšie a bližšie. Človek sa díva na svoju už skoro meravú ruku a snaží sa hýbať prstami. Ten objav mal pre mňa v detstve čosi magické. To je to, čo nazývame uvedomiť si samého seba.
Vďačím lesu za jeden z najsilnejších literárnych zážitkov vo svojom dospelom živote. Bolo to pred vyše tridsiatimi rokmi v regióne Strednej Ameriky, ktorý nesie názov Tapón del Darién, Darienov mys. Panamské územie je v tejto oblasti porastené neobyčajne hustým dažďovým pralesom, v ktorom sa dá presúvať len po riečnych kanáloch, na piroge. Les obývajú Indiáni, ktorí sa delia na dve skupiny, Emberá a Wounaan, pričom obe patria do jazykovej rodiny Ge-Pamé-Karib. Dostal som sa tam náhodou a ten národ ma okamžite fascinoval, takže som sa tam potom viackrát vrátil a strávil som tam dokopy takmer tri roky. Celý ten čas som nerobil nič iné, ako že som prechádzal z domu do domu – tento národ sa vtedy bránil tomu, aby žil v dedinách – a učil sa žiť v tomto pre mňa neznámom rytme. Tak ako každý poriadny les, aj tento bol riadne nepriateľský. Musel som sa naučiť celú paletu nebezpečenstiev a možností prežitia. Musím povedať, že Emberá mi vcelku prejavovali oveľa väčšiu trpezlivosť. Moja nešikovnosť ich rozosmievala a myslím, že som im svojím spôsobom poskytol veľa rozptýlenia, keď ma učili svojej múdrosti. Les je na to ideálnym prostredím. Papier je permanentne vlhký a guličkové pero v horúčave vysychá. Nič, čo je na elektrinu, tu nemá dlhú životnosť. Šiel som tam v presvedčení, že písanie je výsada a že ňou pre mňa navždy bude, výsadou, pomocou ktorej sa môžem vyrovnávať s problémami existencie. Čosi ako ochranný štít alebo virtuálna okenná tabula, ktorú si môžem kedykoľvek vytýčiť, aby ma chránila pred búrkami.
Keď som spoznal systém prakomunizmu, ktorý Indiáni praktizujú, ich hlboký odpor k akejkoľvek autorite a sklon k prirodzenej forme anarchie, myslel som si, že v dažďovom pralese nemôže existovať umenie ako individuálny výraz.
Ostatne, títo ľudia nemajú nič, čo by sa rovnalo tomu, čo v konzumnej spoločnosti nazývame umením. Namiesto obrazov maľujú muži a ženy svoje telá a vo všeobecnosti nemajú vôbec chuť tvoriť niečo trvalé. Potom som získal prístup k mýtom. Keď hovoríme o mýtoch v našom svete tlačených kníh, je to, akoby sme hovorili o niečom z veľkej diaľky, či už v priestore alebo čase. Aj ja som veril v túto vzdialenosť. A naraz mýty v pravidelných intervaloch prichádzali za mnou, takmer každú noc. Pri ohni, ktorý v domoch horí medzi kameňmi na dlážke, oblietaný komármi a nočnými morai, prinášal tieto príbehy hlas rozprávača alebo rozprávačky, legendy, správy v pohybe, ako keby hovorili o každodennej skutočnosti. Rozprávač spieval krikľavým hlasom, búchal sa pritom do hrude a pantomímou napodobňoval výraz vášne alebo obáv svojich postáv. To pokojne mohol byť román, a nie mýtus.
Raz večer však prišla mladá žena menom Elvira. V celom lese ľudu Emberá bola známa svojím rozprávačským umením. Bola dobrodružka, žila bez muža a detí – hovorilo sa o nej, že rada pije a občas sa predáva, ale ja som z toho neveril ani slovo – chodila z domu do domu a za jedlo, za fľašku alkoholu a občas za trochu peňazí spievala. Aj keď som jej príbehom mohol rozumieť len cez preklady – jazyk Emberá má svoju literárnu verziu, oveľa zložitejšiu, než ich bežný jazyk – rýchlo som pochopil, že to bola veľká umelkyňa v najlepšom zmysle slova. Odtieň jej hlasu, rytmus rúk udierajúcich o ťažké reťaze zo strieborných minicí, ktoré mala na hrudi, a hlavne posadnutý výraz, ktorý jej osvetľoval tvár a pohľad, jej kontrolované, rytmicky vybuchujúce vzrušenie udržiavalo poslucháčov v napätí, že ani nedýchali. Tradičné mýty – objavenie tabaku, dvojičky z počiatku čias, príbehy bohov a ľudí z dávnych dôbe – miešala do vlastných príbehov o svojom nepokojnom živote, láskach, nevere a utrpení, veľkých radostiach telesnej lásky, ohni žiarlivosti, strachu zo staroby a smrti. Bola literatúrou v pohybe, antické divadlo a zároveň súčasný román, ktorý ani nemohol byť modernejší. Tým všetkým bola s ohnivou vášňou a silou, v tme lesa plného plazov a hmyzu, jačania a netopierov stvorila pocit, ktorý nemožno nazvať inak, ako krása. Ako keby svojím spevom stelesnila skutočnú moc prírody a najväčším paradoxom bolo, že práve táto odrezanosť, tento les, ktorý ani nemohol byť vzdialenejší výlučnej atmosfére literárneho sveta, bol miestom,na ktorom sa umenie prejavovalo s takou mimoriadnou autentickosťou a silou.
Potom som z tej krajiny odišiel a už nikdy viac som nevidel Elviru ani žiadneho iného rozprávača z lesov Dariénu. Ale zostalo mi z nich oveľa viac než nostalgická spomienka, zostala mi istota, že literatúra existuje, napriek ničivej sile konvencií a kompromisov, napriek neschopnosti spisovateľov zmeniť svet. Čosi veľké a silné, čo ich presahuje, čo im niekedy dáva krídla a čím niekedy prerastú samých seba, čosi, čo im odovzdáva spojenie s prírodou. Čosi nové a zároveň prastaré, neuchopiteľné ako vietor, éterické ako oblaky, nekonečné ako more. To čosi, čo vibruje napríklad v básňach Jalla eddine er Rûmi alebo vo vizionárskej tektonike Emanuela Swedenborga. Mrazenie, čo nami prebehne pri čítaní najkrajších textov ľudstva. Napríklad pri prejave náčelníka Indiánov kmeňa Lumni, Stealtha, na konci devätnásteho storočia, k prezidentovi Spojených štátov, keď mu daroval svoje územie: “Predsa sme možno bratia…”
Čosi jednoduché, pravé, čo existuje len v jazyku. Postoj, niekedy lesť, surový tanec alebo dlhé okamihy mlčania. Jazyk opovrhnutia, námietok, preklínania a pritom zároveň jazyk raja.
Chcel by som adresovať túto svoju chválu Elvire – jej venujem túto cenu, ktorú mi dnes Švédska akadémia dáva. Jej a všetkým spisovateľom, ktorí ma v živote sprevádzali alebo ktorým som sa niekedy vzpieral.