Foto: Reuters
Škandál je bohom dnešného života. Bez škandálu neexistujete. Škandál je posledná záklopka slávy, posledný spúšťač spoločenského záujmu. Všetko ostatné je pokryté machom ľahostajnosti. Sporiadaný človek sa musí držať bokom od škandálov, ale koho už zaujíma taká šedá myška?
Z Panamy som odletel s presvedčením, že som tam práve rozlúštil podstatu života v Rusku. Porušil som zmluvu s Prvým kanálom ruskej televízie, opustil projekt reality šou Posledný hrdina, a nakoniec som im všetkým ešte povedal, že ich projekt je fašistický. Tvrdé slovo ich nahnevalo, a mňa zasa nahnevalo, že ani nepochopili, o čom je reč.
Posledný hrdina je jeden z hlavných každoročných programov ruskej televízie. Odhaduje sa, že sa naň díva „celá krajina“. Jeho výroba – toto je už siedmy diel – stojí obrovské peniaze, vysiela sa ku koncu roka v niekoľkých sériách vždy v nedeľu, a finále, v ktorom sa vyhlási meno víťaza, sa vysiela 31. decembra. Filozofia a mravná podoba projektu sú výkladnou skriňou dialógu Kremľa s národom.
Zmysel krutej hry, ktorú ruská televízia prevzala od amerických kolegov, spočíva v tom, že treba prežiť a zvíťaziť na neobývanom ostrove v trópoch. Dostanete za to tri milióny rubľov. Ľudia si sami obstarávajú jedlo, zúčastňujú sa neštandardných súťaží: kto zje najviac červov alebo odnesie na vlasoch najviac špiny.
Ako vieme, Daniel Defoe napísal prvý moderný európsky román, v ktorom sa osamelý hrdina osvedčí ako úspešná osobnosť. V Poslednom hrdinovi nový robinson musí zvíťaziť požieraním ostatných dvadsiatich robinsonov, – tým, že ich bude vytláčať z hry všetkými možnými spôsobmi. Na výchovu takéhoto ľudožrúta musíte nášho súčasníka premeniť na podlú bytosť, najprv ho ponížiť a potom donútiť, aby ponižoval iných.
Symbolom tohto šialenstva sa stala ruská zástava. Keď účastníkov projektu prevážali z hlavného mesta Panamy do východzieho bodu na úplne pustý ostrov v Karibskom mori, odkiaľ sa na nasledujúci deň mali presunúť na ostrov, kde budú hrať, na letisku ich vítali nespočetné kamery a na oblohe tancoval vrtuľník s kameramanom, ktorý vypadával z kabíny. Ale to hlavné – neponúkli im autobusy ani nákladiaky, ale dobytčiaky, pojazdné klietky, úzke, vysoké, s čiernymi mrežami pre svine, capov a barany. Čo za idiota dostal nápad pritvrdiť hru, ešte než sa začala, takýmto besným výsmechom zo spoluobčanov? V našej Noemovej arche bolo z každého hoviadka po jednom páre, fifty-fifty: hviezdy popmusic, humoristi, nedávna miss Rusko spolu s tými, ktorých nikto nepozná. Dobytčiaky sa pohli na miesto – nad jeden z nich jedna účastníčka, čo sa nenechala vykoľajiť chmúrnymi myšlienkami, vztýčila ruskú zástavu a tá hrdo viala na radosť a údiv domorodcov, ktorí ešte v živote nevideli belochov – zrejme narkomanov alebo obchodníkov so zbraňami – v takom potupnom postavení.
Keď účastníkov šou priviezli do drôtom ohradeného bodu X, kde museli pred robinsonovaním prenocovať, organizátori kratochvíle ich privítali v najlepších tradíciách koncentračného tábora. Viac-menej mierumilovní televízni pracovníci – v bežnom živote režiséri, redaktori, administratívne sily – stáli v tropickej uniforme panamských policajtov a púšťali taký rev a hrôzu, že to vyzeralo, že ich to dlho museli učiť. A možno nemuseli. A len čo prišli na chuť nádhernej beztrestnosti moci, premenili sa na sadistov. K tomu z reproduktorov chrčali hluché vyhrážky. No úplný Osvienčim! Účastníkom sa brali cennosti, náušnice, prstene, bez okolkov sa im vŕtali v ruksakoch. Fotografka Irina fotila účastníkov spredu a z profilu v pozadí s tabuľkou, ktorá určovala ich výšku. A ešte: všetkých vyzlečú, odvedú ich do spŕch, a potom na prične.
Či sa všetci vzbúrili? Po tom, čo „nehviezdni“ účastníci prešli neuveriteľnými castingmi? Počet „my“ sa nakoniec rovnal dvom osobám. Prvou som bol ja a druhou moskovský herec a spevák Nikita Džigurda. Buď sme o trošičku viac vedeli o fašizme, alebo sme mali iné predstavy o Poslednom hrdinovi.
Medzi organizátormi bolo plno mužov a žien, čo zaujali roly vyvrheľov, ale my sme si vybrali režiséra menom Igor, ktorý trónil nad stolom a rad zaradom na všetkých vrieskal.
„Ty čo tu vreštíš ako veliteľ koncentráku?“
Chlapíkovi sme museli povedať, aby sklapol, lebo dostane po papuli. Nikita je zavalitý, svalnatý kus chlapa: režisér zažmurkal.
„Rozumel si?“
Odrazu som pocítil, že som reálne v base. Na jednej strane je šéf, na druhej vzbúrené „osobnosti“. Vo vlhkých panamských trópoch sa odvíjal známy scenár vertikály moci. Takže Igor žmúril, nechcelo sa mu lúčiť s jeho sadistickou mocou, ale znovu ho pritisli, dokonca sa stalo, že mu kufrom s cennými vecami trošku pricvikli prsty – odpusť, milý náš – a vytlačil zo seba:
„Rozumel.“
„Neopovažuj sa takto hovoriť s ľuďmi.“
Moc sa zmenila. Z vŕšku sa zgúľal vedúci projektu, mladistvý producent Anton. Aj jemu sme vysvetlili, že zašli priďaleko. Nasledovali nemotorné sľuby, že už „nebudeme takto“.
Vrúcne si spomínam na účastníkov nášho – vlastne nie, vôbec nie nášho projektu. Naša skupina, zostavená z najrôznejších ľudí rôzneho veku, z rôznych miest, spoločenských vrstiev, s rôznymi životmi – našla spoločnú reč v Paname. Pre obyčajné ruské zmätky tam skupina strávila niekoľko dní a protizákonne sa spriatelila: s tým scenár nerátal. Pred odchodom na ostrov sme si vyšli k Panamskému prieplavu a potom si v španielskej reštaurácii pripíjali na to, aby sa z nás nestali svine. Dohodli sme sa, že vybíjanie ľudí z „klanu“, ktoré hra vyžaduje, aby sa mohol určiť posledný hrdina, necháme žrebu.
Súdiac podľa tejto skupiny si myslím, že v našej krajine sa ľudia medzi sebou môžu dohovoriť, ale ktosi im vedome bráni v tom, aby to urobili. Spomínam na Ľudu, úradníčku z nejakého vojenského ústavu, ktorá mi pomohla zbaliť ruksak, na humoristu Mišu, na zápasníka Andreja. Na jemnú dievčinu Aňu zo Saratova – keby takých bolo viac!
V tú noc v bode x z účastníkov boli – po rusky sa to tak povie – doslova rodní bratia a sestry. Rodných bratov a sestry zobudil o päť tridsať reproduktor a hra sa začala: dorazila vedúca Ksiuša Sobčaková, hviezdna dcéra nebohého starostu Petrohradu, ktorá má blízko ku Kremľu a antimorálke. Oblečená bola ako gumená bába z amsterdamského sex-shopu: to sadomasochistický projekt ukázal svoju tvár. Zasa pojazdné klietky – odviezli nás na pieskovú pláž. Nechali v piesku – a začal sa ďalší ruský rituál: nekonečné čakanie. Naraz vysvitlo, že sa nachádzame v zóne nezabezpečenej – ako hlásila ceduľa v španielčine – pred tuberkulózou, ale takú drobnosť si organizátori nevšimli. Nasledoval rezký pochod sypkým pieskom s ruksakmi – s hrozbami: kto príde k vrtuľníku posledný, vypadne. S Nikitom sme naschvál šli poslední, nikto nás nevybil. Vrtuľníky zhodili účastníkov na hrdzavú palubu. Aj to pripomínalo dejiny: z takýchto palúb za Stalina zhadzovali na Ďalekom východe väzňov do Tichého oceána.
Zrazu – ako to v trópoch býva – z ničoho – nič sa pokazilo počasie, spustil sa lejak, – účastníci zmokli do nitky. Organizátori v pršiplášťoch sa na nich zasa dívali ako dozorcovia. Organizátorka menom Taťjana bola zvlášť rozgurážená, nenechala nikoho, aby sa pred dažďom schoval. Na akomsi plavidle priplávala Ksjuša Sobčaková: ukázala tri milióny rubľov a pohostila trasúcich sa ľudí pohárikmi, predstavte si, ovocného džúsu, (projekt sponzoruje veľká spoločnosť na výrobu ovocných štiav). Neviem, či do extrémneho projektu patrí nehorázny vzťah k zdraviu ľudí, ale v mojich očiach sa tento projekt menil na fašistický ešte skôr, ako sa začal. Že by sme potrebovali – v krajine, čo pri hľadaní vlastných hodnôt beztak sem-tam zapadne do fašistickej obrátky, obzerá sa po skinhedoch, milovníkoch fašizmu?
Z ľudí sa zrazu stávalo zvieracie stádo. V minulých ročníkoch účastníci skákali do vody a plávali dvesto metrov, aby ten prvý na brehu, čo sa dotkne paličky zástavy, mohol dostať symbolický totem, ktorý im dá moc zachraňovať druhých pred vylúčením z hry. Ale tentoraz účastník, ktorý dopláva na breh posledný, okamžite vypadáva z hry, takže sa všetci vrhli smerom k brehu a snažia sa navzájom od seba odstrkovať.
V tej chvíli sme si s Nikitom povedali: stačí! Z projektu, ktorý ponižuje ľudskú dôstojnosť, odchádzame! Nebudeme strkať do našich nových priateľov, aby sme prišli skôr. To nie je možné!
Pribehli za nami organizátori: aj s Ksjušou Sobčakovou čosi nezrozumiteľne bľabotali. Sadli sme do loďky a odfrčali preč od tej hanby. Ešte pred nás malo predstúpiť zopár čudesných ľudí. Na ostrove, kde sme čakali na odlet do Panamy, sa objaví dokonale nekompetentný psychológ, ktorý by sa tiež rád stal naším dozorom, a ešte jeden absurdný mladý muž, produkčný Iľja. Ten mi vzrušene hodil do tváre, že už v živote všeličo dokázal.
„Čo ste dokázali?“
„Dobre som študoval!“
„Tak vy nie ste len produkčný,“ – povedal som mu milo – „ale aj hlupák!“
„Urazil sa.“
„Vidíte, vy sa urážate ako slečinka a vaši ľudia urážajú účastníkov akoby nič.“
Poslal som ho dočerta. Ale on sa ešte vrátil s návrhom, aby sme sa zmierili a zrevidovali zmluvné podmienky. Potom všetci tí vyšší organizátori odo mňa chceli, aby som pred odchodom do Moskvy povedal, že sa mi ich tvrdý, extrémny projekt znepáčil, ale ja som povedal: nečakajte zľutovanie. Tento projekt je fašistický. Vtedy ma mladý Iľja začal presviedčať, že on nežil ani v Sovietskom zväze, ani v hitlerovskom Nemecku, a tak nevie, čo to znamená.
Na ostrov som šiel vyskúšať sám seba, rozptýliť sa od ťažkých myšlienok. Ale na ostrove mi začal byť bližší skôr Robin Hood než Robinson Crusoe. Uvidel som vlastnú krajinu v izolácii tropického ostrova. Uvidel som, že moc sa v našej krajine buduje na násilí ešte aj v tom najzapadnutejšom kúte oceánu.
Neverím, že ľudia z televízie si naschvál vymysleli fašizmus. Zrodil sa sám od seba, ako v Camusovom románe Mor. Ak na Západe sa na projekty ako Posledný hrdina môžeme dívať ako na šteklenie demokratických nervov, tak v Rusku propaganda násilia posilňuje pozície extrémistov. Posledný fašista sa v nej bude ešte dlho prevaľovať. Je mi odporné, že ruská televízia sa púšťa do projektov, ktoré nemôže zvládnuť bez toho, aby z nich urobila neľudské šialenstvo.