Foto: Christopher Anderson / Magnum Photos
Je sedem hodín ráno, prerývane pofukuje, prší a ja si balím batoh, pretože zajtra vyrážam na Sibír. V Rusku som ešte nebol. Balím si nejaké handry, bedekre a dôkladnú mapu okolia Bajkalu. Dve hodiny do Moskvy, dve na Šeremeťjevo a päť do Irkutska. Je to ďalej než do Dilí, ibaže poľskému uchu sú Sibír, Irkutsk a Bajkal názvy blízke a znejú veľmi našsky. Oživujú čosi podobné nostalgii. Toto povedomie má však v sebe istú perverzitu, pretože poľská prítomnosť na Sibíri sa odvíja od politických väzňov, zástancov osamostatnenia a povstalcov bojujúcich proti cárskemu Rusku. Na Sibír nikto nešiel dobrovoľne. V 19. storočí cesta trvala mesiace, roky, a obyčajne ju bolo treba prekonať pešo. Až nasledujúce storočie a sovietsky komunizmus urobili z katorgy monštruóznu a vražednú záležitosť. Väzňov bolo treba prisúvať masovo, lebo boli masovo usmrcovaní. Po koľajniciach a na povozoch ich priviezli státisíce.
Cárske vyhnanstvo popri tom vyzeralo ako báseň: neľútostný, ale spravodlivý panovník trestal burcujúcich šľachetných rodoľubov v snahe o udržanie celistvosti krajiny a európsku rovnováhu síl.
Samozrejme, veci v skutočnosti nevyzerali tak malebne a romanticky. Na jednej strane bol tyran a uchvatiteľ, na druhej zase ľudia, ktorí pre svoju domovinu chceli získať nezávislosť. Lenže ani keď buričov posielali na Sibír, nemizli bez akejkoľvek zmienky v bezmenných hroboch, ale venovali sa napríklad hodinárstvu. Alebo výrobe klobás. Alebo cukrárstvu. A učili sa jazyky. Alebo otvárali reštaurácie, kaviarne, hotely. A zakladali školy. Prinajmenšom sa tak dialo v Irkutsku 19. storočia. Východná Sibír bola v tom čase neosídlená pustatina. Viac: bola neprebádaným územím. O Bajkale sa vlastne nevedelo, až kým na jeho brehy v roku 1868 neposlali Benedikta Dybowského, poľského povstalca, lekára a vedca.
Lenže na Bajkal nejdem hľadať stopy poľskej prítomnosti. Sú nenávratne preč. Pravdaže, ešte tam žijú potomkovia civilizačných priekopníkov, ale dnes sú iba kvapkami v ruskom, alebo ak chcete, postsovietskom oceáne.
Idem tam, pretože som zvedavý, čo so mnou urobí stretnutie sa s Ruskom. Som zvedavý na svoje vlastné povery, predsudky a stereotypy. V základe som typickým Poliakom a moja znalosť ruských tém a pohľady na ne sú ustálené. Väčšine Poliakov sa zdá, že dlhoročné vražedné, násilné susedstvo Ruska vytvára dostatočný predpoklad na povedomie o tej vcelku peknej krajine. Počas svojho života som stretol možno desiatich Rusov – medzi nimi spisovateľa Viktora Jerofejeva – ale na tému Rusov a Ruska sa vyjadrujem veľmi ochotne. Mám svoju predstavu a som zvedavý, čo sa s ňou stane, keď o šiestej ráno miestneho času pristanem v Irkutsku. Čo sa s ňou stane už na moskovskom Šeremeťjeve. Nie je umenie cestovať do krajiny, o ktorej ste vôbec neuvažovali, alebo o ktorej ste rozmýšľali len v dobrom. Naozajstný kumšt je vyraziť do miest, o ktorých ste počúvali správy plné horkosti už od kolísky. Preto som nepokojný, balím si len zopár vecí, zato viac knižiek, aby som si nejako skrátil čas – napríklad na dvanásťhodinovej ceste z Angaranu do Bratska. Bratsk patrí do takzvanej “dirty thirty”, tridsiatky najznečistenejších miest na Zemi. Alebo do Ulan-Ude, kde je najväčší pomník Leninovi. Predstavuje ju desaťmetrový pamätník znázorňujúci iba jeho hlavu. Beriem si aj zošity, na zapisovanie postrehov – napríklad počas cesty vlakom do Čity – mesta celkom blízko čínskej hranice. Taký mám plán.