Raz, dvakrát za rok sa tam musím vybrať. Do rodnej dediny môjho otca. Leží na východe Poľska, blízko bieloruskej hranice. V rodnom dome vo výslužbe ešte žije moja teta, otcova sestra. Je vdova a žije sama. Má dvoch synov a každý z nich by si ju rád zobral k sebe do mesta. Ale teta nechce. Radšej žije sama v dome vo výslužbe, vo vlastnom hospodárstve s výhľadom na borovicové háje, opustené a chátrajúce statky a na náprotivný breh rieky Bug. Tetino hospodárstvo sa skladá z niekoľkých budov, usporiadaných do štvoruholníka. V dávnych časoch, ktoré sa mi čoraz lepšie a jasnejšie […]

Moldavsko je krajina, na ktorú všetci zabudli. Dokonca ani v Európe sa nenájde veľa ľudí, ktorí vedia, že vôbec existuje. Zabudnuté krajiny bývajú chudobné, a to platí aj v prípade Moldavska. Je to jedna z najchudobnejších krajín v Európe. Pred niekoľkými mesiacmi Moldavsko objavili medzinárodné médiá. Moldavčania vyšli do ulíc, pretože podozrievali komunistickú vládu, že ukradla voľby a protestné demonštrácie sa skončili násilím. Pri zvolávaní účastníkov demonštrácií na hlavné námestie v Kišiňove zohnal významnú úlohu Twitter, ktorý vzbudil (krátkodobo) pozornosť medzinárodných médií: Twitter a Facebook k revolučným službám. V poslednom aprílovovom týždni som navštívil Republiku Moldavsko. Vybral som sa tam […]

Krutosť albánskeho komunizmu spočívala v tom, že nútil tento extrovertný, kamarátsky, urečnený, po otvorenosti túžiaci národ mlčať. Panoval strach a ticho. Na hraničnom prechode Muriqian stálo zopár áut. Premávka mala ešte len nastať. Pred dvoma rokmi som tadiaľto prechádzal v auguste a čakal som vyše hodiny. Všetci európski Albánci sa kamsi vybrali. S gréckymi, talianskymi, britskými, švajčiarskymi, nemeckými aj kosovskými číslami. Išli k moru do svojej vlasti, do Čiernej Hory, alebo sa už vracali späť. Tentoraz tu bolo pusto, unudení colníci mali na tvárach čosi ako úsmev. Nič neprehliadali, udreli pečiatku a kývli, že môžeme ísť. Pulzujúca energia Za hranicou […]

Nemám rád predpovede počasia. Najmä nie tie zlé, plné búrok, vetra a prísľubov katastrof. Nemám ich rád ani keď vyjdú, ani keď nevyjdú. Nič to však nemení na tom, že ich pozorne sledujem. Ba čím sú horšie, tým pozornejšie. Je to tým, že človeka tak neodolateľne priťahujú nešťastia, alebo je moja duša extra temná? Neviem. Predpoveď počasia pre trenčianske letisko v tretiu júlovú sobotu vyšla. Meteorológom. Bodaj by sa boli pomýlili. Mal by som ich o čosi radšej. Ale teraz vážne. Bol som priamym účastníkom tohtoročnej Pohody. Pokiaľ ide o spadnutý stan a následné udalosti, mal som šťastie – ostal som na strane zasahujúcich, nie […]

Prečo Rusi nemajú radi kapitalizmus? Historickým vysvetlením je kostolná morálka národa. Mám problém s kapitalizmom. V tomto zmysle mám blízko k ruskému ľudu. Uznávam prednosti kapitalistického systému a teším sa z kapitalistického raja hojnosti tovarov v dnešných moskovských obchodoch, nijako zvlášť ma nedráždi dotieravá reklama na uliciach a v televízoroch, ale svoju dušu kapitalizmu nedám. Slepá ulička Kapitalizmus nemal v Rusku šťastie. Klasická ruská literatúra ho držala pod prudkou paľbou pohŕdania a hnevu od samého jeho zrodu. Mimoriadny úder mu uštedril Nikolaj Vasilijevič Gogoľ románom Mŕtve duše ešte v štyridsiatych rokov 19. storočia. Príkladom nebojácneho podnikateľa, ktorý skupuje od statkárov zoznamy mŕtvych nevoľníkov, na desaťročia vopred vypálil biľag samotnej […]

“Dovŕšiť nemecké zjednotenie” – Čo to už len má byť? Spomienka na vstup NDR do Spolkovej republiky Nemecko. Skoro denno-denne teraz dostávam pozvania na akcie venované jeseni 89, pádu Múru a udalostiam, ktoré nasledovali po ňom. Aj množstvo mojich kolegov a kolegýň. Sme teraz v kurze, nielen tu a v Goetheho inštitútoch. Aj medzinárodné festivaly, univerzity, učiteľské kongresy a knižné veľtrhy majú túto tému v ponuke. Táto pozornosť by mohla byť dôvodom na radosť. Ale nepríjemný pocit sa začína už otázkami, ktoré sa posielajú vopred. Najobľúbenejšia: ako ste prežili 9. november? Nemôžem poslúžiť nijakou špeciálnou historkou s namiesto toho sa snažím hovoriť o 9. októbri, tom rozhodujúcom dni […]

Fašizmus v Rusku dvíha hlavu. Presnejšie povedané, už ju zdvihol – a nie jednu. Je to sedemhlavá hydra. Hlavy sa kývajú na tučných dlhých krkoch ako odveká folklórna postava. Je v nich čosi až boľavo príťažlivé, opojné ako je opojná krv – sú to hlúpučké, vľúdne, podmanivé trdlá, dobrácke ožrančatá, uslintané, s vyplazenými jazykmi, búchajú o seba navzájom, udierajú sa s komickým pobúrením, srandovne sa vadia a potom zasa na znak zhody navzájom jazykmi lížu. Nesklonená hlava Majú čosi z teletubies, čo si dali narásť mohutné brady, alebo sa, naopak, vystrihali dohola a našli zaľúbenie v čierno-bielo-červených odtienkoch farieb, vzoroch […]

To je už dvadsať rokov? Ale to ubehlo! Nevedno kedy. Všetko som si presťahoval do dediny v Karpatoch, neďaleko slovenskej hranice. Všetky zmeny, celú tú revolúciu som vnímal zďaleka. Trochu ako keby sa to dialo v cudzej krajine. Z perspektívy dvadsiatich rokov vidím, že som sa celým tým dianím zaoberal naozaj málo. Nepodieľal som sa na ňom. Ťažko sa mi hľadá nejaký prelomový moment, či cézura – prerývka. Možno to začalo tým, že do našej chaty prestali chodiť pohraničiari legitimovať hostí. Voľakedy to bola celkom bežná, rutinná záležitosť, ktorú muži, prichádzajúci na motocykloch a v zime na snežných skútroch, vykonávali so zhovievavou ľahostajnosťou. Zásobovali ma […]

Viktor Jerofejev napísal drobný príbeh zo života ruských spisovateľov, neodmysliteľne spojeného s vodkou. Pretože: zmyslu života nemožno porozumieť v triezvom stave, čím viac človek pije, tým zreteľnejšie vidí obzory svojho života. Kdesi na začiatku deväťdesiatych rokov som sa v Amerike v štáte Connecticut  zoznámil s legendárnou Majakovského milenkou Tatianou Jakovlevovou. Vysoká, vysušená, pekná starena mala za muža  šéfredaktora časopisu Vogue Alexa Liebermana, a cez víkendy mala možnosť prijímať u seba celú newyorskú módnu a intelektuálnu elitu. Zbožňovali Brodského a po Amerike kolovali chýry, že mu zorganizovali Nobelovu cenu. Tatiana považovala Brodského za múdrejšieho, než bol Majakovskij, aspoň mi to hovorila, […]

“V krátkosti Vás prosím, aby ste na prechodný čas pre Boha nežiadali pre Slovensko dáku širokú samosprávu. Veď máme tak málo ľudí, že je úplne vylúčené, aby sme mohli vymiesť túto augiášovskú maštaľ…” Túto prosbu písal novopečeným slovenským poslancom československého parlamentu do Prahy v decembri 1918 autor Martinskej deklarácie Samuel Zoch (Ferdinand Peroutka: Budování státu). Prechodný čas dávno uplynul, Česi a Slováci žijú už šestnásť rokov dokonca v samostatných štátoch. Dosť dlho na to, aby sa oba národy od seba výrazne odlíšili, ak by mali prirodzenú potrebu to urobiť. Nič také sa však nestalo. Politické systémy, ekonomika a spoločnosti sa vyvíjajú až […]