Foto: Carl De Keyzer / Magnum Photos
Krutosť albánskeho komunizmu spočívala v tom, že nútil tento extrovertný, kamarátsky, urečnený, po otvorenosti túžiaci národ mlčať. Panoval strach a ticho.
Na hraničnom prechode Muriqian stálo zopár áut. Premávka mala ešte len nastať. Pred dvoma rokmi som tadiaľto prechádzal v auguste a čakal som vyše hodiny. Všetci európski Albánci sa kamsi vybrali. S gréckymi, talianskymi, britskými, švajčiarskymi, nemeckými aj kosovskými číslami. Išli k moru do svojej vlasti, do Čiernej Hory, alebo sa už vracali späť. Tentoraz tu bolo pusto, unudení colníci mali na tvárach čosi ako úsmev. Nič neprehliadali, udreli pečiatku a kývli, že môžeme ísť.
Pulzujúca energia
Za hranicou sa náhle začala premávka, po akej v Bosne a Čiernej Hore nebolo ani pamiatky: skútre, bicykle, konské záprahy, všetci kamsi šli, niečo viezli, niesli, akási komunikácia a transportná energia pulzovala na ceste do Škodry.
Pri vjazde do mesta, pri základoch pevnosti, bol nastálo rozložený cigánsky tábor. Pred chatrným a deravým mostom bolo treba spomaliť a vzápätí sa do okien natlačili počerné detiská rozostavené na svojich strategických posedoch. Mimovoľne potľapkávali karosériu, strkali dlane dovnútra a prevrávali monotónne ako desať-, dvanásťroční profesionáli. Vôbec to nebol neobyčajný výjav.
Nad nimi sa týčila monumentálna pevnosť pamätajúca ilýrske časy teutónskych pirátov pod ochranou koruny. Teutóni boli usadení v Škodre, boli postrachom Jadranského i Iónskeho mora a až flotila dvoch stoviek rímskych bojových lodí urobila koniec ich nadvláde. Ľahko si možno predstaviť, že žobrota v tieni hradu Rozafa má dnes už dva a pol tisícročia.
Centrum mesta sa začínalo korzom. Hlavná ulica bola pre autá uzavretá a na chodníky, na vozovku i na kaviarenské terasy sa vyhrnul dav. Dostavili sa hádam úplne všetci obyvatelia, starci, deti z najodľahlejších predmestí, niektorí možno povstali z hrobov. Vytvárali hlúčiky, prechádzali sa, zdravili, jedli, pili, poklepávali po ramenách, objímali sa, vodili per pazuch, leskli sa, predvádzali, naparovali, jednoducho stredomorská Saturday night fever, hoci bol ešte len utorok.
Uvažujem o krutosti albánskeho komunizmu: nútiaceho tento extrovertný, kamarátsky, urečnený, po otvorenosti túžiaci národ mlčať. Nesmeli sa stretávať, nemohli sa voľne rozprávať, nebolo korzo, kaviarne, smiech ani muzika, nebolo ničoho okrem ponurej, studenej, temnej a beznádejne nudnej každodennosti. Strach a ticho. Nepodarilo sa mi predstaviť si to, hľadiac na večernú Škodru.
Urečnené mesto
Zmenilo sa všetko. Pred niekoľkými rokmi sa po večeroch odvšadiaľ ozývalo vrčanie agregátov na výrobu prúdu. Tu a tam sa zablyslo slabé svetielko. Nebolo prúdu. Po zotmení sa na uliciach žilo len vo svetle automobilových reflektorov. Natŕčal som uši a do nozdier vťahoval vzduch: zápach tlejúcich odpadkov sa stratil.
Predtým sa po kútoch a na uliciach kopili haldy smetí: kartóny, plasty, zvieracie vnútornosti. Teraz som zacítil iba smrad z výfukov a cigaretový dym. Fajčili všetci. Úplne všade, bez obmedzení. Slobodná krajina – pomyslel som si. Fajčiť som prestal pred piatimi rokmi, ale v tej chvíli som cítil naozajstnú príchylnosť k miestnym fajčiarom. Sadli sme si pod slnečník, že sa napijeme. Mladý čašník hovoril len po albánsky, vzápätí však z davu vyčaril nejakého polyglota, ten ďalšieho a ten ďalšieho, takže po chvíli nás obstala skupinka chlapíkov hovoriacich odrazu štyrmi či piatimi európskymi jazykmi. Keď sa dozvedeli, odkiaľ sme, jeden z nich vyhrabal v pamäti zopár poľských slov, aby sa vzápätí ospravedlnil, prejdúc na srbčinu, v snahe Slovanom ulahodiť.
Nuž, to bola Škodra v jeden letný večer: urečnená, zahľadená do seba, zbavená rečového kontaktu, pohostinná. Keď sme sa neskoro večer vracali pomedzi zástupy do hotela, kdesi za mestom sa ozvali dva výstrely.
Nikoho to nevzrušovalo. Nie je vylúčené, že to strieľali na našu počesť, práve tak, ako špeciálne pre nás hovorili po srbsky.
Áno zmenám
Krajina už žila parlamentnými voľbami. Z každej strany, z barov, domov, z okoloidúcich áut sa rozliehal volebný hymnus Demokratickej strany Shqiperia po ndrshom, čo by sa dalo preložiť ako Albánsko hovorí zmenám áno alebo aj Áno zmenám v Albánsku.
No rozhodne tento ani nie hymnus, skôr bojová pieseň, neutíchal ani na chvíľu. Sali Beriša a jeho strana mali zdrvujúcu prevahu v éteri, na zemi, aj vo vzduchu. Nuž, vládnuca strana je vládnuca strana. Odvšadiaľ hľadela hrubo tesaná a tak trochu zvláštne divá tvár kardiochirurga a horala z divokého západu. Pozeral sa z veľkoplošných plagátov a pútačov rozvešaných po stenách obytných domov, z letákov vlepených do okien áut.
Pred niekoľkými rokmi som bol v jeho rodnom kraji, v Tropoje, temer pri kosovskej hranici. Ukázali mi jeho dom. Vyzeral ako väčšina domov na okolí: malá kamenná pevnosť s oknami, z ktorých sa lepšie strieľa, než pozerá. Stál v stráni a jeho obyvatelia boli jednoznačne odhodlaní na všetko. Ako pred sto či dvesto rokmi. Na prijatie hostí presne tak, ako na odrazenie narušiteľa. Všeobecná charakteristika západoalbánskych hôr.
Takže sme dorazili na ich samotný okraj, na úpätie trojtisícovky Jezerce. Spali sme pod prístreškom pri bare v dedine Valbona. Na raňajky sme mali ohromné porcie šalátu s miestnymi druhmi syra. Turecké disko zo sály so stĺporadím hučalo dlho do noci. Čudne a znepokojujúco dunelo v tej kamennej pustatine.
Drevený bar bol vyzdobený belasými vlajočkami Demokratickej strany a zákazníkom podsúval Saliho voľbu ako železnú nevyhnutnosť. Rifat mal tridsať, meter osemdesiat, bol samá šľacha a výborne hovoril po francúzsky. Všetky zmeny vnímal ako osobnú Berišovu zásluhu. Beriša buduje asfaltovú cestu do Valbony, Beriša sa vysporiadal s banditizmom na západe, Beriša dal päťtisíc eur za informácie o dnes už legendárnom zahynutí trojice českých turistov v tunajších horách pred desiatimi rokmi… Beriša, Beriša, Beriša… Vláda potrebuje mať tvár – najlepšie známu a mužskú. V Albánsku, kde všetko stojí na klanovom základe, rodinnom či kmeňovom, musí byť vodca predovšetkým ktosi – postavením, osobnosťou, a jeho politické postoje a názory sú druhoradou záležitosťou.
Na západ
Rifat nás previedol starým chodníkom cez sedlo nad Valbonou do dediny Theth na druhej strane masívu. Po stáročia sa tadiaľ vyberali horali, aby sa do Škodry dostali za jeden deň. Cesta naokolo – autom, potom sedemdesiat kilometrov kompou cez umelé jazero Komanit a zase autom, zaberie trikrát viacej času. Ibaže horali vzdialenosť zvládnu za štyri hodiny a my za osem. Na druhej strane, v dedine Theth, v Albánsku považovanej za synonymum konca sveta, sme stretli na prvý pohľad nemeckých turistov. Boli štyria. No ale stretli sme aj trojicu mladých Poliakov. Došlo mi, že Albánsko už nikdy nebude, ako bývalo.
Pokračovali sme po novučičkej rýchlostnej ceste, vyšli sme na ňu pri mestečku Rreshen. Asfalt bol čierny ako noc. Pred nami, za nami, oproti – nikoho. Na úbočí ležala mrcina osla. Zdutá od páľavy, do neba dramaticky trčali štyri nohy. Chvíľu na to nás zastavila policajná hliadka.
Prikázali nám zísť z cesty a postaviť sa medzi ostatné zadržané autá. Začali sme sa vodičov vypytovať… Beriša, evidentne Beriša! Po niekoľkých minútach sme zazreli konvoj. Prázdnou, širokou, novou cestou sa rútili čierne bavoráky a meďáky. Každý mal na streche modrý maják, zopár ich bolo červených. Za osobákmi frčali tereniaky. Takisto čierne, ibaže americké. Možno nejaké cadillacy alebo lincolny. Za nimi už iba taká háveď, našli sa aj golfíky prizdobené albánskymi vlajočkami, vlajkami Zjednotených stavov, NATO a Demokratickej strany.
Z megafónov hučalo nesmrteľné Shqiperia po ndrshom. Kolónu uzatvárala béžová sanitka. Beriša šiel na západ stretnúť sa so svojimi voličmi. Uháňal na americkom navigátore, rútil sa po asfaltke, ktorú sám vybudoval, popri ostatkoch osla, pod červenou zástavou s dvojhlavým orlom, aby voviedol svoju krajinu do nastávajúcich dní.