Podmaniť si Dunaj znamená nie menej ako naučiť sa udržiavať rovnováhu medzi Východom a Západom, napísal Lászlo F. Földényi. A jeho krásnu esej prinášame v krásnom preklade Juliany Szolnokiovej. „Cestujte do Budapešti a buďte zasa Berlínčania,“ napísal Robert Musil niekedy v rokoch 1910-11. Lenže to ešte nie je koniec vety. Musil pokračoval: „… buďte zasa Berlínčania, ale takí Berlínčania, ktorí boli v Budapešti.“ Dobiť si baterky – ale nezostať tu. Nabrať dojmy – a potom rýchlo odísť. Také niečo zrejme cítil Musil. „Letný deň v Budapešti. Po tvrdom asfalte hrkocú koče, kopytá zľahka dupocú, gumené kolesá hladko bežia, medzi to všetko motorky poštárov, ktorí vyberajú poštové […]

Šiesteho decembra zomrela po dlhej chorobe zomrela skvelá prekladateľka z maďarčiny, ruštiny a poľštiny do slovenčiny Juliana Szolnokiová (23. 2. 1946 – 6. 12. 2009). Ženy rodia rozkročené nad hrobom, napísal Samuel Beckett. Jeho konštatovanie nie je iba morbídnou metaforou nezmyselnej vojny, ale aj krátkosti ľudského života. Keďže viem, že v univerze flóry a fauny je na bytie mnohých jedincov vymeraný dlhší čas než na bytie človeka, mohol by som aj povedať, že čas vymeraný na ľudský život je smiešne krátky. Touto strašnou vetou nás Beckett vyzýva, aby sme neboli nenásytní a uznali, že sotva máme čas, preto si musíme správne […]

Strach zo smrti za diktátora Nicolaea. MÁŠ VRECKOVKU, pýtala sa matka vo dverách každé ráno, než som vyšla na ulicu. Nemala som vreckovku. A pretože som ju nemala, vrátila som sa zakaždým do izby, pretože každé ráno som tú otázku čakala. Vreckovka bola dôkaz, že mama má ráno o mňa starosť. Neskôr v priebehu dňa som už bola odkázaná na seba. Otázka MÁŠ VRECKOVKU bola nepriama nežnosť. Priama by bola trápna, niečo také u dedinčanov neexistovalo. Láska bola prezlečená za otázku. Len takto sa dala povedať sucho, ako príkaz, ako pracovná inštrukcia. To, že hlas bol strohý, dokonca podčiarkovalo nežnosť. Každé ráno som vo […]

Pre pôvodných obyvateľov Ameriky a väčšinu národov, ktoré zostali dlho bez písma, bol čas, keď ľudia neboli ešte naozaj oddelení od zvierat a mohli spolu navzájom komunikovať, mýtickým časom. To, že sa historický čas začal odvodzovať od Babylonskej veže, keď ľudia stratili schopnosť používať spoločný jazyk a prestali si rozumieť, by im muselo pripadať ako absolútne zúženie vecí. Pre nich sa koniec tejto primitívnej harmónie odohrával na oveľa širšej scéne: nezasiahol iba ľudí, ale všetky živé bytosti. Ešte aj dnes sme si stále matne vedomí tejto prvotnej solidarity medzi všetkými formami života. Máločo tak naliehavo vtláčame našim deťom už od […]

And the winner is… Herta Müller! Úžasné! Nemecká autorka, banátska Nemka, z nemeckej menšiny v Rumunsku. Nobelovu cenu dostáva tentoraz literatúra našej časti sveta, skúsenosť života s totalitným režimom, prepojenie dvoch polovíc Európy. Švédska akadémia vyznamenáva päťdesiatšesťročnú Nemku z Rumunska, ktorá zhustením poézie a vecnosti prózy načrtáva scenérie krajín bez domova. Nobelovu cenu teda po tretíkrát v priebehu desiatich rokov získava nemecky píšuci autor. Naposledy to boli roku 1999 Günter Grass a roku 2004 Elfriede Jelinek.Herta Müller sa narodila v rumunskom Banáte roku 1953, kde žila prevažne nemecká menšina. Po maturite študovala v Temešvári germanistiku a rumunskú literatúru. Od roku 1976 pracovala ako prekladateľka v strojárskom podniku, no roku 1979, keď odmietla […]

Můj soused mi už několik měsíců každé ráno dává ke dveřím výtisk bulvárního deníku Nový čas. Předpokládám, že tím chce splatit těch osm let, co jsem mu v noci házel do schránky zítřejší výtisk největšího seriózního deníku SME, jehož jsem byl šéfredaktorem. Z tabloidu se dnes dozvídám, že náš levicový premiér Robert Fico, který si získal srdce chudých voličů, nosí hodinky za 20 tisíc eur a jeho koaliční partner, nacionalistický populista Ján Slota má v garáži několik luxusních aut a když není opilý, rád létá soukromým letadlem. Tyto zprávy mě uklidňují, neboť jsou snad znakem toho, že se svobodou tisku to na Slovensku […]

For the past few months a neighbour has been leaving the tabloid Nový Čas by my front door. I guess this is his way of paying me back for the eight years I used to put through his letter box the next day’’s issue of Slovakia’’s largest-circulation serious daily SME of which I was editor at the time. Today I learned from the tabloid that our left-wing Prime Minister Robert Fico, who had won the hearts of the poorest voters, wears a 20,000 Euro watch and that his coalition partner, the nationalist populist Ján Slota has several luxury cars in […]

Ctené slávnostné zhromaždenie, dnešného laureáta už ocenilo toľko významných inštitúcií na celom svete a zaznelo o čom toľko hlbokých viet, že čokoľvek k nim pridávať by bolo nosením dreva do lesa. Ak sa Nadácia Jána Langoša predsa len rozhodla pridať k tejto hore ocenení pre jednoduchého budhistického mnícha – ako laureát sám o sebe hovorí – aj strom zo Slovenska, urobila tak z niekoľkých príčin. V epoche presiaknutej cynizmom, v časoch, keď sa povážlivo šíria pocity bezmocnosti a skepsy; v pomeroch, keď upadajú normy každodennej slušnosti a primitivizmus sa derie nahor – vtedy je nesmierne cenné načúvať človeku, ktorý hovorí o láske, súcite, dobrote srdca, ale […]

Keď som po vojne uvidel pohorie diel o Slovenskom národnom povstaní 1848 – 1849, veril som, že v prípade Slovenského národného povstania roku 1944 to bude jednoduchšie. Netušil som, akú intelektuálnu a spisovateľskú námahu si vynúti história druhého povstania, že jej doterajšie výsledky zaplnia takmer celú knižnicu a že bude rovnako náročná a zložitá ako analýza povstania spred sto rokov v poschodovom, mnohonárodnostnom rakúskom cisárstve. Prvé povstanie som poznával zhora, cez diela, cez protichodné názory našich, maďarských a rakúskych historikov, hoci sa mnohí z nich hlásili k tej istej marxistickej metóde, k historickému materializmu, cez memoáre a svedecké výpovede súčasníkov, cez dobovú literatúru, korešpondenciu a cez impozantné dielo Daniela Rapanta. Pešiak […]

Raz, dvakrát za rok sa tam musím vybrať. Do rodnej dediny môjho otca. Leží na východe Poľska, blízko bieloruskej hranice. V rodnom dome vo výslužbe ešte žije moja teta, otcova sestra. Je vdova a žije sama. Má dvoch synov a každý z nich by si ju rád zobral k sebe do mesta. Ale teta nechce. Radšej žije sama v dome vo výslužbe, vo vlastnom hospodárstve s výhľadom na borovicové háje, opustené a chátrajúce statky a na náprotivný breh rieky Bug. Tetino hospodárstvo sa skladá z niekoľkých budov, usporiadaných do štvoruholníka. V dávnych časoch, ktoré sa mi čoraz lepšie a jasnejšie […]