“Dovŕšiť nemecké zjednotenie” – Čo to už len má byť? Spomienka na vstup NDR do Spolkovej republiky Nemecko.
Foto: Gilles Peress / Magnum Photos
Skoro denno-denne teraz dostávam pozvania na akcie venované jeseni 89, pádu Múru a udalostiam, ktoré nasledovali po ňom. Aj množstvo mojich kolegov a kolegýň. Sme teraz v kurze, nielen tu a v Goetheho inštitútoch. Aj medzinárodné festivaly, univerzity, učiteľské kongresy a knižné veľtrhy majú túto tému v ponuke. Táto pozornosť by mohla byť dôvodom na radosť. Ale nepríjemný pocit sa začína už otázkami, ktoré sa posielajú vopred.
Najobľúbenejšia: ako ste prežili 9. november? Nemôžem poslúžiť nijakou špeciálnou historkou s namiesto toho sa snažím hovoriť o 9. októbri, tom rozhodujúcom dni jesene 1989, od ktorého bolo všetko inak. Druhá otázka: Ako sa dívate na zjednotenie Nemecka, považujete ho za dovŕšené? Bol to vstup, vstup NDR do SRN, a ten sa dovŕšil veľmi rýchlo. “Milí moji, ide o vstup NDR do Spolkovej republiky. (…) Začíname úplne od začiatku za rovnoprávnych východiskových pozícií,” cituje spätne Wolfgang Schäuble sám seba.
Pri tretej otázke naraz vidím, že som zle odbočil: Čo treba urobiť, aby sa jednota dovŕšila? Čo pre Boha živého má znamenať “aby sa jednota dovŕšila”? Na rozdiel od Belgicka, Veľkej Británie, Talianska, Španielska či Kanady v Nemecku neexistujú separatistické snahy. Žeby sa tým myslela požiadavka zrovnoprávnenia tarifov a spôsoby vyúčtovania medzi Východom a Západom po takmer devätnástich rokoch štátnej jednoty?
Môj dojem je, že väčšinu tých, čo kladú takéto otázky, tá téma do hĺbky duše nudí a zívajú nad vlastnými otázkami. V najlepšom prípade dúfajú, že dostanú milú historku. Dvadsiate výročie pádu Múru je zaujímavé ako nedeľná rozhlasová kázeň. Radostná zvesť je jasná, pastorálny, trošku mierne škrípajúci, ale v zásade radostný tón prichádza sám od seba, liturgia beží.
“A boli ste šťastní, že Múr padol?” Jeden z prvých transparentov v Lipsku bol veľmi úzky, len dve krátke tyčky na koncoch, dobre sa dal schovať pod vetrovku. Putoval z ruky do ruky ponad hlavy demonštrantov: “Visafrei bis Shanghai!” Bez víz až do Šanghaja! Či by sa tam cestovalo cez Havaj alebo po súši, to zostávalo otvorené. Tak či tak, múr by sa cestou musel zbúrať.
Nešlo len o Západ, šlo o svet. A bolo v tom aj čosi, čo sme potom celkom prepočuli: solidarita s inými, najmä s Číňanmi, ktorých nenásilný protest štyri mesiace predtým krvavo zvalcovali. Strach z podobného “riešenia” nás v polovici októbra neopúšťal. Pravdaže som bol šťastný, keď Maďarsko otvorilo hranice, pravdaže som bol šťastný, keď padol Múr. Kto by z toho nebol šťastný? Ale ide o to?
Na väčšine otázok mi prekáža, že sú také nepolitické. Sú nepolitické ako naši politici, ktorí chcú byť hlavne jedno: menedžeri. Rozlíšiť ich môžeme podľa toho, že hlasujú raz viac a raz menej s odborovou radou. Ich myslenie a konanie je fixované na to, ako dosiahnuť čím väčší rast. Jedine odtiaľ čakáme spásu, iné problémy sa musia priradiť či podriadiť tomuto.
Existujú analógie medzi depolitizovanou spomienkou na roky 1989/90 a reakciami na udalosti, ktoré nazývame krízou. Čo boli príčiny, že v Nemecku nedošlo k zjednoteniu, ale k vstupu? Prečo sa Východ napriek všetkým tým miliardám nevie postaviť na nohy? Na rozdiel od poľskej, maďarskej či sovietskej štátostrany nebola SED schopná sama zaviesť reformy. Najvyššie vedenie NDR si pripadalo ako neohrození “víťazi dejín”. Až do konca bola NDR diktatúrou, no diktatúrou, ktorá sa dala zlikvidovať nekrvavo a doslova mierumilovne. To je zásluha obidvoch strán, nenásilných demonštrantov, ale aj niektorých zodpovedných hláv v štátnom, respektíve straníckom aparáte, ktorým sa podarilo presadiť. Formujúcu sa opozíciu samu najviac prekvapil jej úspech.
Podľa toho vyzerala aj jej pripravenosť. Víťazmi volieb boli len na papieri zdiskreditovaní členovia boli CDU na čele s de Maizièrom, čo ešte pred pár mesiacov sníval o “teplejšom socializmeL. Kohl si po počiatočnom zdráhaní východnú sestru pevne privinul na hruď. Výpočet mu vyšiel. Pri deväťdesiattripercentnej volebnej účasti dostala 48 percent Aliancia za Nemecko (z CDU, DSU a strany Demokratischer Aufbruch). Znamenalo to: zjednotenie. Nejasné bolo len kedy a ako.
Ekonomický spád bol mohutný. Ako dramaturg som zarábal 700 východných mariek hrubého. To bolo začiatkom deväťdesiatych rokov najviac 150 západných mariek. Načo by ste pracovali na Východe, keď o sto kilometrov ďalej zarobíte desaťnásobok? Keď sme s priateľmi založili noviny, tak sme si už vyplácali 2000 východných mariek čistého a výmenný kurz sa pomaly menil v náš prospech.
Potrebovali sme prechod. Prechodnú fázu. Na to však vo vládnom tábore chýbala politická vôľa. Ľahšie bolo obyvateľov prehovoriť na luxus, napokon, zažili nedostatkovú ekonomiku. Na začiatok veľkých prázdnin dostali možnosť vymeniť marky jednu k jednej, pri úsporách nad 4 000 jednu k dvom. A drvivá väčšina obyvateľstva NDR natešene uverila, že príde Mikuláš, hoci každá a každý sme mohli vedieť, že vlastný podnik nie je schopný zrazu platiť v západných markách a že v priebehu niekoľkých týždňov padne. Ešte aj de Maizière vo vládnej deklarácii z 19 apríli hovoril o potrebných ochranných mechanizmoch, ktoré bude treba so Spolkovou republikou dojednať. Ale už nijaké neboli.
Prechodné obdobie by na nás Východných Nemcov kládlo isté nároky, bolo by treba chlácholiť voličov, tu i tam si miestami zavesiť na krk konkurenciu, zaoberať sa tým, ako zabrániť mzdovému dumpingu Východných Nemcov na Západe. Jednoduchšie bolo problémy odsunúť. Tak vzniklo nové, vysoko dotované odbytište na Východe, ktoré Kohl mohol, očistené od konkurencie, odovzdať domácej ekonomike.
Východoeurópania sa Východných Nemcov často pýtajú, čo vlastne robili so všetkými tými peniazmi, v ktoré oni márne dúfali, a my sme ich dostali. Pretože Východných Nemcov si buď môžete predstaviť ako leňochov, čo vo dne v noci pomíňali, čo ich sestry a bratia na Západe zarobili, alebo sa čosi pokazilo. Zatiaľ čo na Západe sa počet aktívne pracujúcich v rokoch1990 až 1992 zvýšil o takmer 1,8 milióna zvýšil, na Východe nezamestnanosť z nuly na 1,28 milióna. Pritom v období medzi rokmi 1989 a 1991 Východ opustilo milión obyvateľov (približne 120 000 v tom istom čase odišlo zo Západu na Východ) Kohl mal pravdu: pri dezindustrializuácii od sedemdesiat do osemdesiat percent začali územia na Západe doslova rozkvitať. Henning Voscherau, vtedajší starosta Hamburgu to sformuloval takto: „V skutočnosti bolo päť rokov budovania Východu najväčším programom na obohatenie Západných Nemcov, aký kedy bol.“ Ale nielen na strane oficiálnych predstaviteľov sa tvrdí, že nejestvovala alternatíva. NDR bola v krachu, šrotovisko. Je na to veľa príkladov, tak ako u všetkých poloprávd.
O zadĺžení existuje množstvo výpočtov. V deväťdesiatom deviatom, s odstupom desiatich rokov, vypočítala Deutsche Bundesbank zadĺženie NDR na asi 20 miliárd západných mariek – len zlomok ročných transferov.
A bol tu ešte jeden problém: tak ako v ostatných štátoch, aj my sme mali zmeniť štátny majetok na skutočný majetok ľudu, tým, že by sa byty prepísali na nájomníkov alebo by sa im výhodne predali. To by nielen vnieslo istotu, ale aj istú úverovú dôverybola hodnosť.
Prechodné obdobie by bolo umožnilo ešte čosi: zakladateľský kapitalizmus, gründerskú fázu. V mesiacoch menovej únie sa dalo začínať takmer bez štartovacieho kapitálu, pretože rezervy nemal skoro nikto. Odkiaľ by ich aj mal vziať. Kto bol v tom čase na Východe, vie, že tých pár mesiacov tu bola sloboda, ktorú nám závideli aj západné demokracie, pretože tá sloboda nebola reglementovaná ani peniazmi a vlastníctvom, ani straníckymi hierarchiami.
Naše noviny horko-ťažko prežili šok západnej marky a po roku sa zachránili ako inzertné noviny. Z denníkov prežili len krajské noviny SED, ktoré si časom rozobrali WAZ, Springer and Co. Dnes si myslím, že prechodné obdobie by bolo umožnilo predovšetkým jedno: čeliť zmätkom, dospieť k istej rozvážnosti, premýšľať a zjednotenie naozaj pripraviť. Mohlo by vzniknúť množstvo návrhov, ktoré mohli mať šancu nielen na Východe. Napríklad, v zdravotníctve, tým, že lekári by sa nemuseli hneď stať podnikateľmi, odsúdenými na to, že musia mať zisk, dopravný systém, ktorý by sme vnímali aj ako ekologickú alternatívu, servis pre komunity, bezplatné škôlky a jasle a mnoho iných vecí.
Podniky mohli s účasťou zamestnancov, miest, obcí a krajov, prežiť (podarilo sa to napríklad v Zeisse Jene). Ale tým najdôležitejším by bolo, že politika by oslovila občanov ako občanov, a nie predvolebnými sľubmi (okamžite západná marka, prekvitajúca krajina), ktoré s ním snímali zodpovednosť za seba.
Premárnili sme vtedy viac len jednu šancu. Deväťdesiaty rok bol prelomový aj tým, že oným domnelým “koncom dejín” odpísal alternatívy k statusu quo, vyhlásil ich za stroskotané, odbavené či utopické, za brzdy rastu. Z trhu sa stala posvätná krava, z privatizácie ideológia. Všetko, čo protirečilo čistému učeniu, sa javilo ako zdiskreditované. Okrem rastu, efektivity, kurzu akcií neplatilo nič. Spoločnosť sa každý rok polarizovala stále viac. Zabudli sme, že sloboda a rovnosť sú dve navzájom rovnako oprávnené požiadavky.
V posledných rokoch som často dostával otázky: „Dostal ste sa na Západ?“ Odpovedám už len protiotázkou: ktorý Západ máte na mysli? Západ spred roku 1989, Západ z roku 1999 alebo ten dnešný? Máte na mysli kapitalizmus Porýnia alebo ten čistý?
To, čo radi vydávame za východo-západný problém, sa dnes takto nejaví ani na povrchu. Počet ľudí s miliónovými príjmami narástol od roku 1989 do roku 1992 o necelých 40 percent. To udalo smer budúcnosti: zisky boli sprivatizované, straty zospoločenštené. Preto dnes niektoré mestá na Západe vyzerajú šedivejšie ako ich partnerské mestá na Západe.
Keď si dnes pri niektorých rozhodnutiach pretierame oči alebo neveríme vlastným ušiam, je to tým, že sme si netrúfli ani len premýšľať o možnostiach, ktoré sa výslovne spomínajú v ústave. Ten úžas je zatiaľ bez akýchkoľvek následkov. Všetky opatrenia, ktoré sa teraz zavádzajú a možno musia zavádzať, sú sprevádzané mnohonásobným ospravedlňovaním a ubezpečovaním, že sú obmedzené, dočasné, že nie je iná možnosť, ale že všetko sa dá vrátiť späť, len čo budú vyhliadky na zisk trošku lepšie.
Je oveľa horšie, že sa už vôbec nepovie, prečo má byť spoločenstvo horší vlastník ako súkromný vlastník akcií alebo hegde fondy. Ktorými kritériami sa to zisťuje? Ide o maximálny zisk alebo o to, aby boli komunity na tom dobre a aby v nich hrali rolu sociálne, ekologické hľadiská a tiež otázky ľudských práv. Diskusia, ktorú sme neviedli roku 1990, by sa mohla konať teraz. Kedy má zmysel, aby spoločenstvo dostalo čosi aj do vlastnej réžie, pretože je to pre občanov lepšie, a čo by sa malo prenechať súkromnej ekonomike podľa konkrétnych pravidiel. Mali by sme hovoriť o výrobe a distribúcii elektriny, o bankovníctve, o zdravotníctve, poisťovníctve, železnici, školstve, pošte. A prečo nie aj o zbrojnom priemysle? A prečo nie o farmaceutickom? Prečo by mal rentabilný podnik, ktorý nie je odsúdený na to, aby produkoval stále vyššie a vyššie zisky, byť pre spoločenstvo zlý, byť zlý pre zamestnancov?
Rast a maximalizácia ziskov ako čarodejný prútik, čo nás mal zaviesť do budúcnosti, doslúžili. Správy o klimatických zmenách nám dávajú ešte od päť do desať rokov na zatiahnutie záchrannej brzdy. Zatiaľ čo sa snažíme rozbehnúť spotrebu, miliarda ľudí nemá dosť jedla a nemá čistú vodu. Ktorá strana pôjde do volieb s tým, že keď bude vo vláde, rozhodne s tým chce niečo urobiť?
Hovoriť a hádať sa o dvadsiatich rokoch od mierumilovnej revolúcie znamená aj premýšľať o našom dnešnom svete. Možnože môj pohľad je mylný. To by sa dalo zniesť. Tým, čo neznesiem, je sebaistota “víťazov histórie”, ich arogancia, s ktorou si myslia, že stoja nad všetkými argumentmi, nad diskusiou, nad požiadavkami. Pýcha voči životu v NDR by sa dala vydržať, keby jeho dnešný zrkadlový obraz nebol taký zločinný. Sebaistota, spočívajúca v tom, že potrebujeme len lepší menedžment, nás nezachráni.