Prečo Rusi nemajú radi kapitalizmus? Historickým vysvetlením je kostolná morálka národa.
Foto: Chris Steele-Perkins / Magnum Photos
Mám problém s kapitalizmom. V tomto zmysle mám blízko k ruskému ľudu.
Uznávam prednosti kapitalistického systému a teším sa z kapitalistického raja hojnosti tovarov v dnešných moskovských obchodoch, nijako zvlášť ma nedráždi dotieravá reklama na uliciach a v televízoroch, ale svoju dušu kapitalizmu nedám.
Slepá ulička
Kapitalizmus nemal v Rusku šťastie. Klasická ruská literatúra ho držala pod prudkou paľbou pohŕdania a hnevu od samého jeho zrodu. Mimoriadny úder mu uštedril Nikolaj Vasilijevič Gogoľ románom Mŕtve duše ešte v štyridsiatych rokov 19. storočia. Príkladom nebojácneho podnikateľa, ktorý skupuje od statkárov zoznamy mŕtvych nevoľníkov, na desaťročia vopred vypálil biľag samotnej idei podnikania. Po ňom prišli Tolstoj, Dostojevskij, Čechov. Potom Gorkij, ktorý v exile na Capri napísal revolučný antikapitalistický román Matka, a nakoniec prešiel od slov k činom a z honorárov začal podporovať Leninovu komunistickú stranu. Ruská inteligencia za to tlieskala spisovateľom až do revolúcie, a keď sa potom – vbehnúc do socializmu –spätila, už bolo neskoro: zostali len tajné spomienky na sladký život za cára.
Moja sovietska povojnová generácia zbožňovala kapitalizmus z diaľky: v detstve sa mi spájal so žuvačkou, v mladosti – s americkými džínsami a západnými autami.
Prvé Gorbačovove dekréty o návrate k súkromnému vlastníctvu inteligencia nadšene privítala, ale keď sa začalo so šokovou terapiou, prípravou na trhovú ekonomiku, nadšenie hneď vyprchalo. Väčšina ruského obyvateľstva, omráčeného liberálnymi reformami, robenými podľa schém východnej Európy, ktorá sa však od kapitalistických hodnôt nikdy úplne neodtrhla, zaplakala za stagnujúcim socializmom brežnevovskej éry – a nostalgia dodnes trvá. Slepá ulička, v ktorej sa naša spoločnosť ocitla, by sa dala nazvať: ani sem, ani tam.
V jednom uzle
Prečo Rusi nemajú radi kapitalizmus? Historickým vysvetlením je pravoslávna morálka národa, ktorý sa na pozemský život díva ako na hriešny, ovládaný mocou diabla. Odovzdanosť a odmietnutie filozofie úspechu a súkromnej iniciatívy sú srdcom tradičnej ruskej ideológie. To do veľkej miery zaistilo onú formu východnej despocie, ktorá po stáročia tvorila vzor moci a dnes sa znovu mihá ako užitočný ideál.
Archaické vedomie ruského ľudu postavilo múr, ktorým sa oddeľuje od kapitalizmu, ideu spravodlivosti, založenú na hlásaní odporu k mamonu a nečinného vyčkávania. Ak chcel ruský kapitalizmus tento odpor prekonať, musel postupovať tvrdo a agresívne, v konečnom dôsledku na svoj úkor.
Za Jeľcinovej éry, v deväťdesiatych rokoch, dostal nútene znovuzrodený model kapitalizmu – keďže Gorbačovov socializmus s ľudskou tvárou sa ukázal byť mŕtvo narodeným dieťaťom – výrazne zločinecké sfarbenie. Vznikol celý klan nových Rusov v malinových sakách so zlatou reťazou na krku. To boli praví mutanti, hrôzostrašní a smiešni zároveň. Pri pohľade na nich Rusovi, ktorý prišiel o úspory a skončil v totálnom ekonomickom chaose, len pribúdali nové dôvody, prečo nenávidieť kapitalizmus. Boris Jeľcin, očividne vystrašený takouto mierou zločineckého kapitalizmu, si našiel alternatívu: rozvoj kapitalizmu podriadil jedinej inštitúcii, ktorá si zachovala štruktúru – špeciálnym službám. Tie po neľahkom zápase porazili malinové saká a zo svojho stredu si vybrali budúceho prezidenta.
Skutočná historická rola Vladimira Putina, ktorý navliekol náhubky neposlušným oligarchom, raz bude predmetom množstva sporov. Záchranca či dráb? Podľa vzoru tradičného ruského konzervativizmu Rusko zmrazil, aby sa definitívne nerozpadlo. Obetoval pritom jeho demokratickú perspektívu – ktorú ľud rád oželel – a postupne zviazal do jedného uzla tri pojmy: štát – cirkev – kapitalizmus.
Takto, z historického hľadiska, bez ohľadu na návrat sovietskej hymny, sa Vladimir Putin stal oveľa jednoznačnejším hrobárom ruského komunizmu ako Boris Jeľcin, a úplne pragmaticky ubránil budúcnosť ruského kapitalizmu. Druhá vec je, že kapitalizmus, len čo sa dostal do rúk štátu, prišiel o iniciatívnosť a nezávislosť, ktorú na rozvoj nutne potrebuje, a od procesu s Chodorkovským, prvým a v Rusku doteraz bezprecedentným kapitalistickým mučeníkom, sa neprestal triasť od strachu. Ale pritom a napriek tomu rozbil jednotu represívneho aparátu, ukutú v deväťdesiatych rokoch – už tým, že z neho narobil kapitalistov.
Stupeň moci
Ale v jeho životaschopnosť sa stále nedá veriť. Propagandistická izolácia Ruska od Západu a konflikty s bývalými sovietskymi republikami stavajú náš kapitalizmus do nepríjemnej situácie – nie je nastavený na osamelosť, potrebuje stabilné odbytištia.
V elitných moskovských kruhoch ustupuje nablýskaná filozofia začiatku 21. prvého storočia rodiacej sa duchovnosti.
Na druhej strane, finančná kríza sa tu prezentuje ako západné zlo a de facto stojí proti tomu istému kapitalizmu ako cudziemu produktu. Rusko ešte nedomyslelo do dôsledkov zmysel globálnej krízy: márnotratná Moskva sa stále tvári, že kríza jej nebráni veseliť sa v nočných kluboch, a vzdialený vidiek, ten trel biedu, aj kým ešte žiadna kríza nebola.
No opotrebovanosť sovietskych priemyselných zdrojov, večné nádeje na vysoké ceny ropy, strach z hyperinflácie a nezamestnanosti, zaostalosť ekonomiky ako celku – to všetko do ruských mozgov skôr či neskôr dorazí.
Na jednej strane rozkvitá nacionalizmus – ideológia ponížených a urazených – až do tých najradikálnejších foriem. Kto pozná históriu Nemecka po Prvej svetovej vojne – musí mu to byť až bolestne jasné. Nervozita z možných oranžových revolúcií v samotnom Rusku, presvedčenie, že sú to výplody americkej konšpirácie, želanie získať ideovú podporu od konzervatívneho pravoslávia, vedú k blahosklonnému prístupu štátu k ich demagogickým heslám, a kdesi na strednom stupni moci, v húštine bezpečnostných a súdnych orgánov, nastáva vzájomné spojenie úradov s nacionalistami. Iste, nacionalisti sú rozdrobeným hnutím. Jedni prisahajú na Stalina, druhí na ľud, tretí na Svätú Rus, štvrtí na Hitlera, piati nenávidia Kremeľ. Neviem, aké veľké je nebezpečenstvo radikálneho ruského nacionalizmu. Najpravdepodobnejšie je, že Kremeľ si s ním poradí, poreže na drobné skupinky, ale ak sa z krízy stane katastrofický fenomén, všetko bude možné.
Odcudzená neutralita
Vráťme sa k ruskej inteligencii. Medzi socializmom a kapitalizmom si udržiava odcudzenú neutralitu – je stratená a zmätená, necíti svoju historickú rolu. A pritom celá osvietená ruská spoločnosť – inteligencia, stredná trieda, študenti, časť bohatých podnikateľov – sa s príchodom krízy začala zamýšľať nad prekliatymi otázkami bytia. Zase je v móde vysedávanie v kuchyniach, karamazovské hádky, debaty o zmysle života. V takýchto rozhovoroch zrejme spočíva zvláštnosť Rusov: večné hľadania zmyslu života. Celý život hľadajú zmysel života a nakoniec umrú a nenájdu ho, štafetu preberajú ich deti a zasa hľadajú zmysel života a zasa ho nenachádzajú, a vtedy prichádzajú vnuci…
V elitných moskovských kruhoch ustupuje nablýskaná filozofia začiatku 21. prvého storočia rodiacej sa duchovnosti. Ostatne, moskovskí podnikatelia si nemyslia, že kapitalizmus a duchovnosť sú nezlučiteľné veci. Vôbec, čiernobiely pohľad sa nenosí. Zavládol sivý: zmiešané pocity optimizmu a pesimizmu. Čiže: Rusko nie je zamrznuté navždy, o nejaký, bližšie neurčený čas vyjde z konzervatívneho tábora a opäť zamieri k civilizácii, hoci aj v zmenšených rozmeroch. Kapitalizmus, ako sú stúpenci modernizácie Ruska presvedčení, nemá alternatívu.
No s modernizáciou to nevyzerá najlepšie.
Pitná voda
Stručné dejiny kapitalizmu v Rusku som naštudoval na príklade nášho vchodu. Dom, v ktorom bývam, stojí v centrálnom okruhu Moskvy, v tichej uličke, pár krokov od rieky. Pred revolúciou bývali v tom šesťposchodovom dome lekári z blízkej nemocnice – neboli chudobní – doma sa venovali súkromnej praxi. Revolúcia všetkých týchto lekárov zomlela – z ich bytov sa stali sovietske komunálky, v ktorých bývalo po štyri-päť rodín. Asi pred pätnástimi rokmi sa solventná stredná trieda pustila do transformácie moskovských komunálnych bytov – ľudia chceli bývať v pekných predrevolučných bytoch. Ale nie všetky byty sa znovu zmenili na pôvodné, v našom vchode jeden komunálny byt zostal. V ňom sa dvaja bratia, tridsiatnici, rozhodli, že nastúpia cestu kapitalizmu. Rozbehli obchod s čistou pitnou vodou. Všetky poschodia nášho vchodu boli zapratané desaťlitrovými plastovými sudmi s vodou – sklad zatiaľ nemali. Bratia zmenili imidž: obliekli a obuli sa do najnovšej módy, všetko mali talianske. Ale ruská duša to nevydržala: z hojnosti peňazí začali piť, nie vodu, pochopiteľne. Pili a pili, až kým sa jeden z bratov neupil na smrť. Druhý brat usporiadal u nich v byte veľkolepý kar. Na kare, po bratovom pohrebe, sa opil tak, že odišiel do kúpeľne a tiež umrel. Plastové sudy zmizli. Kapitalizmus umrel. A čo bude ďalej, nevie nikto.