Foto: Jonas Bendiksen / Magnum Photos
Moldavsko je krajina, na ktorú všetci zabudli. Dokonca ani v Európe sa nenájde veľa ľudí, ktorí vedia, že vôbec existuje. Zabudnuté krajiny bývajú chudobné, a to platí aj v prípade Moldavska. Je to jedna z najchudobnejších krajín v Európe.
Pred niekoľkými mesiacmi Moldavsko objavili medzinárodné médiá. Moldavčania vyšli do ulíc, pretože podozrievali komunistickú vládu, že ukradla voľby a protestné demonštrácie sa skončili násilím. Pri zvolávaní účastníkov demonštrácií na hlavné námestie v Kišiňove zohnal významnú úlohu Twitter, ktorý vzbudil (krátkodobo) pozornosť medzinárodných médií: Twitter a Facebook k revolučným službám.
V poslednom aprílovovom týždni som navštívil Republiku Moldavsko. Vybral som sa tam preto, lebo roku 2006 som sa v Odese zoznámil s niekoľkými Moldavčanmi a uvedomil som si, že neviem, ako sa volá ich hlavné mesto. Tento nedostatok vedomostí ma zahanbil, ale aj vzbudil môj záujem. Pod názvom Chişinău sa mi vybavovalo skôr nejaké provinčné mesto v Afrike než hlavné mesto európskej krajiny.
Keď som pricestoval do Kišiňova, protivládne demonštrácie sa už skončili; rozbité okná už narýchlo opravili. Ba čo viac, prekvapilo ma bohatstvo, s akým som sa stretol v najchudobnejšej krajine Európy. Čakali ma tam luxusné nemecké autá, suši reštaurácia, ktorá mohla konkurovať väčšine japonských reštaurácií na Manhattane, a niekoľko nóbl koktailových barov.
V lete roku 2008 som sa na literárnej konferencii v Rumunsku zoznámil s moldavským autorom a publicistom Vitalie Ciobanu. Keď som sa mu ohlásil, navrhol, aby sme sa stretli v kaviarni vedľa kišiňovského múzea výtvarného umenia. Zdalo sa, že múzeum je zavreté, ale ja som sa nedal odbiť, a šarmantná pracovníčka mi nakoniec otvorila a predviedla časť zbierok. Potom sme išli do ďalšej kaviarne, kde mi Vitalie porozprával o literárnom časopise, ktorý vydáva.
„Koľko máte čitateľov?”
„Asi tak tisíc,” odpovedal Vitalie.
„Len v Moldavsku?”
„V Rumunsku tiež. Rozdiel medzi rumunským a moldavským jazykom je celkom umelý. V Moldavsku je veľa ľudí, ktorí by si želali znovuzjednotenie s Rumunskom, ale to je v rozpore so záujmami ruskej vlády.”
„A čo demonštrácie?” spýtal som sa.
„Násilnosti vyprovokovala tajná služba a mnohých demonštrantov neskôr mučili. Videl som dôkazy.”
Pripomenulo mi to Iračanov v Bagdade, ktorí hovorili o mučení na policajných staniciach podobne, ako sa hovorí o nádche: ako o čomsi nepríjemnom, ale nevyhnutnom.
V ten večer v nóbl koktailovom bare som sa nemohol zbaviť pocitu, že svet trápi toľko iných vážnych problémov, že mučenie sa prepečie beztrestne.