Podobnosť viac než náhodná / Esej

“V krátkosti Vás prosím, aby ste na prechodný čas pre Boha nežiadali pre Slovensko dáku širokú samosprávu. Veď máme tak málo ľudí, že je úplne vylúčené, aby sme mohli vymiesť túto augiášovskú maštaľ…” Túto prosbu písal novopečeným slovenským poslancom československého parlamentu do Prahy v decembri 1918 autor Martinskej deklarácie Samuel Zoch (Ferdinand Peroutka: Budování státu).

Prechodný čas dávno uplynul, Česi a Slováci žijú už šestnásť rokov dokonca v samostatných štátoch. Dosť dlho na to, aby sa oba národy od seba výrazne odlíšili, ak by mali prirodzenú potrebu to urobiť. Nič také sa však nestalo. Politické systémy, ekonomika a spoločnosti sa vyvíjajú až zarážajúco podobne, a s odstupom času sa to dá povedať dokonca aj o deväťdesiatych rokoch, keď sa zdalo, že Slovensko sa pod vládou Vladimíra Mečiara vydalo inou cestou. Napríklad po privatizácii podnikov, hoci sa k nej v Česku a na Slovensku pristupovalo rozdielne, zostala podobná pachu? a premárnené či priamo ukradnuté obrovské sumy. Z vývoja dvoch samostatných štátov sa dá lepšie posúdiť aj ich spoločná minulosť a vyplýva z neho, že Československo bolo vo svojom čase prirodzeným útvarom, ktorý neprežil skôr vinou vnútornej asymetrie a pre túžby po formálnej čistote národného štátu než pre zásadné odlišnosti oboch národov.

Samozrejme, napriek tejto výraznej podobnosti je dosť zaujímavých rozdielov. Viaceré sú historicky dané odlišnými dejinami a prírodnými podmienkami – hlboké slovenské doliny iste vplývajú na dušu inak ako prehľadné české pahorky. Iné zasa vznikli vďaka vývoju politického života po rozdelení federácie. Niektoré majú hlbšie dôsledky na život spoločnosti, iné sú len bizarné a dokazujú, že mnohé, zdanlivo typické národné javy sa utvárajú náhodne a bez vnútornej logiky.

Účet, prosím

Posledné dva roky som strávil v Česku a uvedomil som si, že v niektorých oblastiach je Slovensko modernejším štátom ako Česko a že tak trochu nepozorovane popiera tradičnú predstavu o zaostávajúcom mladšom bratovi. Jeden z kultúrnych rozdielov, hoci skôr vonkajškový, udrie do očí pri každej návšteve českej krčmy, ktorá je pre Slováka tradičným dôkazom českej kultúrnej vyspelosti. Stále síce platí, že v českej krčme je lepšie pivo aj jedlo, srdečnejší čašníci a nižšie ceny, ale v jednom okamihu máte odrazu pocit, akoby ste sa vrátili do socializmu. Český čašník totiž ešte stále používa malú násobilku s perom v ruke na smiešne malom kúsku papiera, kým ten slovenský vám prinesie výpis z elektronickej pokladnice s podrobným rozpisom cien aj s DPH. Dôvod je jednoduchý: v Česku elektronické pokladnice nemajú. A tento čudný jav je aj ukážkou politického paradoxu. Na Slovensku ich zaviedla pravicová vláda Mikuláša Dzurindu, aby nasadila uzdu sivej ekonomike, kým v Česku o ne bojovala naopak ľavicová vláda. Zákon však presadiť nestihla a po nástupe pravice s Mirkom Topolánkom na čele sa zákon odložil s tým, že zavádzanie elektronickej pokladnice je neprijateľné ľavicové obťažovanie českých živnostníkov. V Česku tak nielen v krčme, ale ani na trhu či v trafike dodnes nedostanete to, čo je samozrejmým znakom moderného kapitalizmu – účet.

Ďalší príklad už má systémový charakter a ukazuje, že v pohľade na demokratické inštitúty je Slovensko modernejšie ako Česko. Mám na mysli voľby a postavenie justície. Hoci Slováci v podstate prevzali pôvodnú československú ústavu a tým aj politický systém bývalého Československa, skúsenosť s Vladimírom Mečiarom ich prinútila lepšie vyvážiť politickú scénu, a preto zaviedli priamu voľbu prezidenta. Tá síce vôbec nezaručuje lepší výber hlavy štátu, ale zabraňuje priamočiarym politickým obchodom a vydieraniu, ako to bolo v prípade minuloročnej parlamentnej voľby českého prezidenta Václava Klausa, čo českú politiku na dlhé roky negatívne poznačilo. Paradoxom je, že český prezident má v niektorých oblastiach väčšie právomoci ako slovenský – napríklad sám rozhoduje o personálnom obsadení centrálnej banky a má väčší vplyv na zloženie Ústavného aj Najvyššieho súdu ako slovenský prezident.

Ešte významnejšie sú však priame voľby starostov, primátorov a županov na Slovensku. Už samotná možnosť, že sa starosta ocitne v opozícii proti väčšine v miestnom zastupiteľstve, prispieva k demokracii, nehovoriac o tom, že priama voľba do istej miery oslabuje aj mocenský diktát straníckych centrál. V ?esku sa do týchto funkcií dosadzujú politici podľa straníckych dohôd. Klasickou ukážkou je situácia v Prahe 5, kde je starostom Milan Jančík (ODS), považovaný za jedného z najskorumpovanejších regionálnych politikov. V priamej voľbe by nemal šancu.

Pre spravodlivosť treba dodať, že Česko má na rozdiel od Slovenska Senát, teda hornú komoru parlamentu, a senátori sú volení priamo. Senát je dielom Václava Havla, ktorému sa podarilo do ústavy presadiť jeho vznik. Právomoci Senátu sú však pomerne malé a nádej, že bude brzdiť partokraciu a vyvažovať regionálne rozdiely, sa zatiaľ veľmi nenaplnila.

Zaujímavosťou českej politiky je tzv. párovanie – na Slovensku nepredstaviteľná ukážka politickej kultúry. Keďže v Česku – na rozdiel od Slovenska – zostávajú ministri aj poslancami (alebo senátormi) a občas sa niektorý nemôže zúčastniť na hlasovaní v parlamente, opozícia dobrovoľne stiahne jedného svojho poslanca, aby tak vyvážila pomery. Vo vážnych prípadoch párujú poslanca aj vtedy, ak je chorý. Vo vypätých situáciách však občas opozícia poruší túto nepísanú dohodu, najmä keď má pocit, že koalícia zneužíva svoju moc.

Justičná mafia

Dvadsať rokov demokracie nestačilo na to, aby mali obyvatelia oboch štátov pocit, že žijú v spoločnosti, v ktorej vládne spravodlivosť. Justícia má v Česku aj na Slovensku veľmi zlú povesť, a to aj napriek tomu, že viacerí českí sudcovia, najmä ústavní, sú ozajstnými spoločenskými autoritami. Na Slovensku máme hrôzostrašného ministra spravodlivosti Harabina, českom zasa už dva roky otriasa najväčší justičný škandál v moderných dejinách, tzv. kauza Čunek a justičná mafia. V korupcii medzi sudcami a v politických tlakoch sú na tom obe krajiny veľmi podobne, ale systémovo je na tom Slovensko lepšie. Má napríklad Špeciálny súd, a čo je možno ešte dôležitejšie, generálny prokurátor je nezávislý od vlády, lebo je volený parlamentom a prakticky neodvolateľný. Práve česká kauza Čunek ukázala, aké nebezpečné je prepojenie exekutívy a justície. Českého najvyššieho štátneho zástupcu, teda generálneho prokurátora, tam totiž vymenúva a odvoláva vláda, je teda od nej úplne závislý. Keď bol vicepremiér Jiří Čunek obvinený z korupcie, vyšetrovanie bolo zastavené (po výmenách prokurátorov) deň predtým, než mala byť podaná obžaloba. Viaceré udalosti v tejto kauze nasvedčujú, že vláda zasiahla, aby Čunek nebol obžalovaný. V Česku sa vďaka tejto kauze udomácnil termín justičná mafia, o ktorý sa vedie ďalší súdny spor. Českí politici však ani v tejto situácii neuvažujú o tom, že by prokuratúru oddelili od vlády a tvária sa, že to nie je problém.

Všetky spomínané rozdiely napriek istej náhodnosti vyvolávajú dojem, že etatizmus je v Česku silnejší a štát má väčší vplyv na život ľudí ako na Slovensku. Dvojročný pobyt v Česku mi tento dojem potvrdil, a nejde len o ľudí, ale o aj prírodu, ktorá je štátom kontrolovaná ako súčasť systému. V oboch štátoch je síce silná poľovnícka loby, ale v Česku si nedávno presadila absurdný zákon, podľa ktorého im patrí všetka zver a súkromným majiteľom lesov môžu dokonca zakázať vstup na ich vlastný pozemok v čase ruje. Knieža Karel Schwarzenberg, sám poľovník aj majiteľ rozsiahlych lesov, o zákone sarkasticky povedal, že z poľovníkov sa stali páni na cudzích pozemkoch.

Podstatný rozdiel je však v samotnom vnímaní prírody. Česká spoločnosť ju vo všeobecnosti chápe ako súčasť svojej kultúry, kým Slováci ju rešpektujú ako rovnocenného partnera s vlastnými zákonmi a životom, napriek tomu, že slovenskí poľovníci a lesníci sa tiež zo všetkých síl usilujú byť v nej pánmi. České lesy sú po stáročia v podstate umelým výtvorom, medvede a vlky vystrieľali už v devätnástom storočí a vysokú zver často chovajú v ohradených zverniciach ako dobytok na mäso. Keď som sa na Šumave, ktorá má medzi Čechmi povesť relatívne nedotknutej prírody, pýtal miestneho lesníka, či neuvažujú o návrate medveďov a vlkov do tamojších lesov, zdesene namietol: Veď ľudia by sa tam báli chodiť!

Pocit slobody, ktorú Slovák zažíva v hlbokých a ľudoprázdnych lesoch, však môže byť aj nebezpečnou ilúziou. Možnosť úteku do prírody – toto tradičné vedomie alternatívy – totiž oslabuje potrebu brániť svoju slobodu ako samozrejmý nárok k štátu. Keďže Česi možnosť takého úteku nemajú, oveľa viac bránia svoju slobodu. Ten rozdiel v ostražitosti som v Česku cítil na každom kroku. Ak by sme modernosť chápali ako schopnosť ľudí brániť svoju slobodu pred inštitúciami, tak potom sa máme od Čechov ešte veľa čo učiť a o čosi dlhší prechodný čas spolužitia by sa nám ešte zišiel.

Text vyšiel v mimoriadnom vydaní časopisu Mosty s názvom česko-slovenský fenomén.