Keď dnes hovoríme o mladých nemeckých Turkoch, vždy hovoríme o tretej generácii. No myslím si, že ten pojem nám veľmi nepomáha. Podľa mňa je v Nemecku generácií Turkov už šesť. Považujem toto rozlišovanie za veľmi dôležité pre všeobecné pochopenie. A pretože v Nemecku radi dávame každej generácii meno, aj ja by som si ich tu rád pomenoval. Kto zostane? Kvalifikovaní robotníci. Ľudia, ktorí sa už v Turecku za niečo vyučili ako môj otec. Dokonalým symbolom týchto ľudí, ktorí mali niečo našetrené, stali sa z nich drobní podnikatelia a obchodníci, je Vural Öger, ktorý založil mimoriadne úspešnú cestovnú kanceláriu Öger-Tours. Hovorím […]

Ropná katastrofa v Mexickom zálive má viacero právd. Lajdáctvo a ľahostajnosť koncernu BP. Ale aj zlyhanie štátneho dozoru. To, čo bývalo vychvaľované ako politika podpory podnikania, teraz zatracujeme ako “spoluvinu” a kolaboráciu so zloduchmi. Zoči-voči desivým obrazom vytekajúcej ropy sa teraz na všetkých kultúrnych scénach hrajú staroveké drámy, s ekologickým presmerovaním. S drakmi a drakobijcami, odyseami, bohmi a démonmi, ibaže teraz počúvajú na technické vzorce a nosia tváre šéfa BP Haywarda amerického prezidenta Obamu. Šéf BP hrá kajúcneho hriešnika a hovorí o “nebývalej kombinácií porúch”. Na hearingu v Snemovni reprezentantov mu jeden demokratický poslanec drží pred nosom dlhý zoznam katastrof BP, a obnažuje ďalšiu pravdu: len v tomto regióne – ale aj […]

Sedemtisíc dvesto vojakov bundeswehru je na misiách: osemdesiati traja na nich zahynuli. O počte zabitých nemeckých vojakov sa nevedie žiadna štatistika, aspoň nie verejná. Uprostred nemeckej každodennosti sme si za posledných štyridsať rokov takmer nevšimli, že bundeswehr vôbec existuje. Dokonca ani vtedy, keď za posledné roky takmer 200 000 mladých Nemcov zachytili víry desaťročia, v ktorom sa spustila transnacionálna mobilizácia proti svetovému riziku terorizmu. Odvtedy niekoľko tisícok nemeckých vojakov putuje po Afganistane, Bosne, po Kosove či Kongu, po libanonskom pobreží či na africkom myse, ako pozorovatelia v Gruzínsku, Eritrei, Sudáne. Misie majú krkolomné názvy: Isaf, KFor, EUfor, Unifil, UNmee a tak ďalej, taká zložitá je svetová […]

Všadeprítomná alternatíva: prežitie alebo demokracia? Žijeme vo vojne? Žijeme v mieri? Naši vojaci zhadzujú bomby, šokuje nás titulok zo začiatku augusta. Po tom, čo zahynulo šesť talianskych vojakov, sa teraz aj vláda v Ríme háda o odchode z Afganistanu. „Pocit mieru” v Európe mizne, a sotva to bude posledná z Jóbových zvestí. Definitívne sa pred nami otvára otázka: za čo zomierajú talianski, nemeckí, britskí, francúzski, americkí vojaci  – a v neposlednej miere aj nespočetní civilisti! – v roku 2009 v Afganistane? Za bezpečnostné záujmy európskych národov? Za to, aby sa už nikdy nezopakoval jedenásty september? Za podmanenie Afganistanu jednotkami NATO? […]

Som nadšený, že tento rok dostáva Nobelovu cenu za literatúru Herta Müller. Niekoľkokrát sme sa náhodou zišli, ale teraz som hrdý na každú príležitosť, keď som bol v jej blízkosti, na akcie, na ktorých sme spolu boli – na spoločný rozhovor minulý rok v Štokholme, ba aj na fotografie, na ktorých spolu sme. Vždy sa mi zdala úplne neobyčajná a zakaždým som žasol, koľko sily a noblesy sa do tej malej krehkej ženy zmestí. Zahanbovala ma tou silou a svojou tragickou, ale úplne jasnou maskou. Herta získala túto cenu, ako hovorí porota, za úprimnosť. Je to viac než to. Jej […]

Doktorka Chava Peri, ktorá pracuje na hematológii Ichilovovej nemocnice v Tel-Avive, má trojročné dvojičky. Na purim sa prezliekli za leva a šaša, lev ju mal nastrašiť a šašo rozosmiať. Keď tu spolu s inými pacientmi s rakovinou týždeň čo týždeň sedím, cítim sa ako papierový lev a smutný šašo. Na lodi Väčšinou samí starší ľudia ako ja, sprevádzaní ešte žijúcimi manželskými partnermi, ktorí sa o nich dojemne starajú. To je láska, ktorú nepoznám, možno posledná láska. Deti sú už dávno z domu, vnúčatá z času na čas telefonujú, lebo to cítia ako povinnosť, tak ako sa posielajú príspevky do Židovského […]

Pre mnohých Japoncov sú divo rastúce gurmánske huby „matsotaki“ tým najjaponskejším, čo japonská kuchyňa vie ponúknuť. Tieto huby získavajú svoju osobitnú arómu práve tam, kde zanechala stopy ekologická kríza, na vyschnutej pôde s vysušenými lesmi. V sedemdesiatych rokoch – ako o tom píše antropologička Anna Tsing – sa v Japonsku spojili dva javy: bohatnutie a ničenie životného prostredia. Produkciu huby pre fajnšmekrov teda museli „vysťahovať“– do lesov Číny, Južnej Kórei, Švédska, Turecka, Mexika, Kanady, Spojených štátov. Kto tie huby pestuje a zbiera? Utečenci, prisťahovalci, pôvodní obyvatelia, čiže ľudia, pre ktorých život a práca v zničených lesoch – veď beztak žijú […]

Máme hľadanie Superstar, opájame sa v stanoch s pivom, zabávame sa na hasičských oslavách, futbalových zápasoch či na happeningoch v umení. Ale ľudstvo potrebuje kolektívne sebazrieknutie, strácanie v opojení. Je to najlepšie, čo máme. Čo je v živote krajšie, než s dobrými priateľmi cítiť stav dokonalej rozjarenosti, zabudnúť na telo, povzniesť sa do šťastnej jasnej nálady, nádherného opojenia ducha, očistného blaha? Opojenie je však aj vysokým, často zanedbávaným umením, veď je tu permanentná hrozba, že všetko sa preklopí do nevoľnosti, žalúdočnej kyseliny, vykoľajenia a únavy. Opojení je veľa, nielen alkoholických, je aj opojenie slovom či opojenie duchom, je aj opojenie […]

Niektorí z tých, čo prispeli do diskusie okolo aféry Milan Kundera, vyjadrili názor, že by už mal prehovoriť aj samotný spisovateľ, jednak aby do udalostí vniesol jasno, a jednak preto, že si to živí protagonisti tohto príbehu zaslúžia. Čo ako je táto žiadosť legitímna, sotva môžeme rátať s tým, že Milan Kundera prelomí vlastné mlčanie, aj keď sa postupne už začalo obracať proti nemu. Očividne má svoje dôvody, inak by to príšerné obvinenie, že prezradil a vydal napospas človeka, nenechal len tak bez vysvetlenia. Tak či tak sme odkázaní na iné zdroje. Na zastávke električky Dokument z marca 1950 nemôžeme […]

Keďže terorizmus nie je nič viac ani menej ako výsledok zlých rozprávaní, naše vlády by namiesto vyrábania zbraní mali v krajinách, kde sa zahniezdil, podporovať prekladanie, vydávanie a distribúciu majstrovských diel svetovej literatúry. Pred dvomi rokmi som bola v čitateľskom krúžku v ženskej väznici vo Fleury-Mérogis, asi tridsať kilometrov od Paríža. Po asi dvoch hodinách diskusie sa jedna z väzenkýň, ktorá dovtedy tvrdošijne mlčala, zodvihla, pozrela sa mi pevne do očí a opýtala sa: „Načo je dobré vymýšľať si príbehy, keď skutočnosť je beztak neuveriteľná?“ Tá žena skončila. Zabila človeka. Ja nie. Moje vraždy sa všetky odohrali v románoch. Ostatné […]