Keď dnes hovoríme o mladých nemeckých Turkoch, vždy hovoríme o tretej generácii. No myslím si, že ten pojem nám veľmi nepomáha. Podľa mňa je v Nemecku generácií Turkov už šesť.
Považujem toto rozlišovanie za veľmi dôležité pre všeobecné pochopenie. A pretože v Nemecku radi dávame každej generácii meno, aj ja by som si ich tu rád pomenoval.
Kto zostane?
Kvalifikovaní robotníci. Ľudia, ktorí sa už v Turecku za niečo vyučili ako môj otec. Dokonalým symbolom týchto ľudí, ktorí mali niečo našetrené, stali sa z nich drobní podnikatelia a obchodníci, je Vural Öger, ktorý založil mimoriadne úspešnú cestovnú kanceláriu Öger-Tours. Hovorím tejto generácii generácia Öger-Tours.
Tí, čo robia špinavé práce. Robotníci, ktorí ešte fungovali ako lacná pracovná sila, tí, čo prišli zo zaostalých dedín v Anatólii, ale boli to pracovití a usilovní ľudia. Ich pracovný svet opísal Günter Wallraff. To je generácia úplne dolu.
Deti kvalifikovaných robotníkov. Moja generácia tých, čo majú teraz dvadsaťpäť až štyridsať. Väčšinou sa už narodili v Nemecku, tu sa vyučili, zmaturovali, vyštudovali. Dvadsaťtisíc príslušníkov tejto generácie však podľa informácií Spieglu skončilo vysokú školu – sú z nich lekári, právnici, politici, herci. Je to generácia šanca.
Deti generácie úplne dolu. Väčšinou sa prisťahovali, prišli do Nemecka až desať-, pätnásť-, šestnásť- či sedemnásťroční. Mnohí z nich nedokončili žiadnu školu, nedostali žiadne zamestnanie a od začiatku sedeli medzi dvomi stoličkami. Mnohí z nich sa začali správať násilnícky a kriminálne. Nazvem ich podľa knihy nemecko-tureckého spisovateľa Feriduna Zaimoglu Generácia Kanak Attack.
Deti generácie Kanak Attack. Dnes majú medzi 15 a 25. Až príliš mnohí z nich vyrastali na sociálnej pomoci, majú najhoršie známky a najvyššiu mieru kriminality a nezamestnanosti. Nazvem ich podľa filmu kurdského režiséra Züli Aladaga Generácia zúrivosť.
Deti generácie šanca, teda naše narodené a ešte nenarodené deti – k tým by som chcel dať otáznik: generácia, ktorá je už tu?
V ich prípade vidím veci predsa len pozitívne a teším sa z generácie šanca. Čiže z mojej generácie, v oficiálnom názvosloví druhej generácie. Mnohým z tejto generácie sa podarilo preraziť – ja, samozrejme, medzi nich nepatrím.
Môj bratanec, stavebný inžinier, moja sesternica, berlínska poslankyňa za SPD. Ale čo to naraz vidím v Spiegli? Že emigrujú? Všetci chcú ujsť? Ale ako to? Podľa Spieglu chce necelá polovica kvalifikovaných nemeckých Turkov do cudziny, pretože tu čoraz ťažšie nachádzajú prácu. A kto zostane?
Generácia Kanak Attack a jej deti. Neodíde do cudziny, pretože nemá žiadne vzdelanie. Nevráti sa ani do Turecka, pretože tam je už cudzia. Keď väčšina generácie šanca emigruje, vezme so sebou aj svoje deti.
Takže ostane iba generácia zúrivosť. A čo ostane generácii zúrivosť? Kriminalita a náboženstvo. Že nie? Zúrivosť mínus šanca = kriminalita a fundamentalizmus. Nie je to jednoduchá rovnica?
Jeden cieľ
Moji predkovia žili vo veľkých rodinách. Ako väčšina tamojších ľudí pracovali na poli. Jeden živiteľ to nestíhal, takže musel pomáhať každý, aj deti. Napriek tomu bol hlad.
Môj starý otec nemal vlastnú pôdu. Bol síce chudobný, ale na rozdiel od väčšiny iných roľníkov vedel čítať a písať, bol to múdry a usilovný muž.
A postaral sa o to, aby môj otec chodil do školy. Nebolo to jednoduché, pretože pracovné miesto starého otca bývalo niekedy tak ďaleko od školy, že otec musel do školy putovať celé hodiny.
V zime nechodil do školy vôbec, pretože priesmyky boli úplne zasnežené. Z otca sa stal dedinský učiteľ.
Keď Nemecko ešte hľadalo pracovné sily, bol jedným z prvých, čo sa hlásili v pracovnej agentúre v Istanbule. Tam mu sľúbili blahobyt a šťastie v bohatom Nemecku.
Podpísal pracovnú zmluvu v Siemense. Všetci nevyučení roľníci to podpísali a uviedli, že sú stolári, sústružníci, zvárači alebo elektrikári. Vzali džob, či už tú prácu poznali, alebo nie. Otec sa najprv dostal do fabriky v Mníchove. Tam ho vyučili za elektrikára. Neskôr sa presťahoval do Hamburgu.
Ali Gülay mal od detstva len jeden cieľ: ujsť chudobe. Bolo úplne jedno za akú cenu.
Iné hodnoty
Prečo jablká popadali tak ďaleko od stromu? Prečo sa jednoducho nesnažili byť ako naši otcovia, nehľadali si miesta a neboli usilovní? Pretože oni pochádzali z inej doby a iného sveta. Bolo im tu dobre.
Mnohí podnikatelia sa o svojich tureckých robotníkov dojemne starali. Napríklad Mercedes. Edzard Reuter, vtedajší šéf koncernu, bol naozaj ich priateľ. Jeho otec Ernst Reuter, vtedajší primátor Berlína, sa za nacizmu ako prenasledovaný sociálny demokrat dostal do Turecka.
Tam bol v bezpečí, a aj plno Židov. Edzard Reuter strávil časť života v Ankare a nikdy na to nezabudol. Gastarbeitri tu mali všetko, čo v Turecku nikdy nemali. Keď ochoreli, mohli ísť k lekárovi a potom zostať doma. Mohli zarábať a niečo si odložiť.
Všetko bolo lepšie ako v Anatólii. Mali úplne iné hodnoty. Pretože sa dokázali dopracovať k blahobytu.
Mali snáď len jedinú chybu: šetrili a šetrili. Na domček, na nejaké nezmyselné pozemky v Anatólii, chimérický podiel v Egejskom mori. Mnohí zabudli investovať čosi aj do svojich detí.
No ich deti, ktoré tu vyrástli alebo boli do tejto spoločnosti hodené, keď mali päť, desať či pätnásť rokov, sa porovnávali s nemeckými deťmi. Čo to majú na sebe?
Aké hračky, aké bicykle, aké walkmany? Chceli sme držať krok a naši otcovia to nechápali. Nadávali nám, že sme nepodarenci, lajdáci, vyhadzovali nás z domu. Bolo to odcudzenie. Pretože nerozumeli, čo sa dialo v škole, čo sa im dialo pred dverami.
To ani nemohli, pretože sa tam skoro nikdy nedostali. Nemohli so svojimi synmi ani hovoriť, pretože stále dreli a večer boli uštvaní, alebo v noci ešte jazdili s taxíkom ako môj otec. Neexistovali žiadne rodinné rozhovory ako u mojich nemeckých kamarátov. Matky sa starali o domácnosť.
Tak či tak nám nemali čo povedať, a keď nás bolo na hladkanie šesť, rodičia si nemohli vziať každé dieťa nabok, láskyplne ho pohladkať a povedať: pohovorme si o tvojej budúcnosti.
Text vyšiel v denníku Frankfurter Rundschau.