Všadeprítomná alternatíva: prežitie alebo demokracia?
Foto: Tasr / AP
Žijeme vo vojne? Žijeme v mieri? Naši vojaci zhadzujú bomby, šokuje nás titulok zo začiatku augusta. Po tom, čo zahynulo šesť talianskych vojakov, sa teraz aj vláda v Ríme háda o odchode z Afganistanu. „Pocit mieru” v Európe mizne, a sotva to bude posledná z Jóbových zvestí.
Definitívne sa pred nami otvára otázka: za čo zomierajú talianski, nemeckí, britskí, francúzski, americkí vojaci – a v neposlednej miere aj nespočetní civilisti! – v roku 2009 v Afganistane? Za bezpečnostné záujmy európskych národov? Za to, aby sa už nikdy nezopakoval jedenásty september? Za podmanenie Afganistanu jednotkami NATO? Za presadenie kapitalizmu a slobodného trhu? Za demokratizáciu krajiny? Za víťazstvo nad Talibanom, ktorý vymieta ženské práva ako diabla?
Zmena paradigmy
Nie, zrejme tu skôr ide o zmenu paradigmy vojenstva, totiž o to, ako je v sebaohrozujúcej civilizácii, a teda neodvolateľnosti svetovej vnútornej politiky, možné preventívne, čiže bez toho, aby došlo k civilizačnej katastrofe, odvrátiť či aspoň minimalizovať globálne riziká, ktoré nás existenciálne ohrozujú, ale už sa nedajú lokalizovať a identifikovať.
Keď ľudskými rukami stvorená klimatická zmena dosiahne point of no return, keď teroristi ovládnu atómové zbrane, keď svetová ekonomika nadobro skolabuje, tak už bude neskoro! Musíme investovať do nových technológií, vyvíjať nové koncepty spravodlivosti, obmedziť konzum, napumpovať miliardy do padajúcich bánk – aby sme zabránili „najhoršiemu”, tomu, na čo nám chýbajú pojmy a čo nesmie nikdy nastať.
Zatiaľ sme ešte celkom nepochopili, že podľa tejto istej logiky sa už dnes vedie aj „vojna ako prevencia proti rizikám” v Afganistane – prevencia vojnou – či v ostrejšie a paradoxnejšie povedané: vojna vojne! – a že to ruší jasné hranice medzi vojnou a mierom, nepriateľom a priateľom, vojnou a civilnou službou.
Nikto z kompetentných nechce vziať do úst slovo „vojna”, pretože „vojna” znamená vojnu štátov. A v tomto zmysle to naozaj vojna nie je. NATO nechce Afganistan dobyť, ale pomôcť mu pozbierať sa, ubrániť sa, vytvoriť demokratické inštitúcie a naplniť ich životom. No nie z obetavosti, ale ako prostriedok k cieľu, ktorým je eliminovať riziko terorizmu. O nasadení vojenskej sily hovoríme anjelskými jazykmi, všetkému, čo sa deje, sa dávajú orwellovské umelohmotné nálepky: „mierová misia”, „humanitárna intervencia”, „vojenský humanizmus” či „military operations other than war”.
Nebezpečenstvo stráca sociálne hranice: do hľadáčika armád sa dostávajú failed states, neštátni aktéri a tieňové siete ako zdroje potenciálnych útokov, hranice medzi nepriateľom a priateľom, civilistom a vojakom, vojnou a mierom, sa stierajú.
Hrozby sa rozplývajú v priestore: to sa týka tak klimatických zmien a ich dôsledkov, ako aj kolapsov svetového ekonomického systému, ale aj terorizmus sa globalizuje a organizuje pomocou nových dopravných a komunikačných prostriedkov (internet, e-mail, prúdenie ľudí, elektronický pohyb peňazí). Nebezpečenstvo sa, napokon, rozplynulo aj vecne. Je to menlivá hydra globálnych rizík: transnacionálny terorizmus, šírenie zbraní hromadného ničenia, klimatické zmeny, ktoré sa odrážajú vo výbuchoch násilia a plodia prúdy klimatických utečencov, ale aj dôsledky kolabovania svetovej ekonomiky, a tak ďalej, a tak ďalej.
Mnohé z nebezpečenstiev nie sú priame, ale nepriame, nezamýšľané alebo neurčité. Takýmto spôsobom sa vzdialené udalosti, možné udalosti a potenciálne ponad všetky hranice prepojené katastrofy stávajú „preventívnym” poľom vojenských zásahov a útokov. Cieľ je „postheroicky” minimalizovať bezpečnostné riziká, ktoré sú „bezhraničné”, v niekoľkých zmysloch slova. Na jednej strane ide v tomto zmysle o vytvorenie občianskeho, demokratického poriadku na cudzom území; čo evidentne nie je možné bez súhlasu obyvateľstva a jeho aktívnej účasti.
Táto nová obojpohlavná podoba vojenskej kontroly vytvára liberálno-demokratické, občianske usporiadanie na pôde iných štátov, no zoči-voči stranám konfliktu, no napokon všetci aj tak bez škrupúľ porušujú ľudské práva. Toto spojenie teda, s vojenskými klauzulami, preberá vo vnútornej politike sveta funkciu polície. Zatracovať to ako porušovanie medzinárodného práva (ako to robia strany na pravici aj na ľavici) je nielen historicky slepé, ale hlavne je to slepé voči povinnostiam, ktoré z vnútornej politiky sveta vyrastajú.
Na druhej strane však snaha dostať globálne riziko pod kontrolu vojenskými prostriedkami je živnou pôdou pre pokútnu, potuteľnú dynamiku, ktorá je plná narážok: riziko existuje aj neexistuje, je prítomné aj neprítomné, neisté a aj podozrivé. Koniec koncov sa dá predpokladať všade, a tak je dôvodom na militarizáciu myslenia a konania v zajatí imperatívu prevencie, ktorá sleduje paradoxný až kontraproduktívny kalkul: cielené vojenské ťaženie dnes uchová svet pred atómovou katastrofou zajtra – vojnu atómovej vojne!
Nové usporiadanie
Plány na záchranu sveta ako odpoveď na šok finančného trhu už nie sú ničím zriedkavým. Každý si v srdci alebo možno ruksaku nejaký nesie. Vyrojili sa nám tak otázky postupu, moci a legitimity: kto dokáže to, čo teraz konečne už treba urobiť, proti komu presadiť a kto sa toho procesu má (či nemá) zúčastniť? Musia tu mať hlas aj Kamerun a Bavorsko? Alebo stačí, keď sa Spojené štáty dohodnú s Čínou – G2! – a ostatní (napríklad Európania) sa, pochopiteľne dobrovoľne, pripoja?
Po Pittsburghu mnohí dúfajú, že G20 by mohla z prebúdzajúcich sa mocností Východu a juhu urobiť spolutvorcov nového usporiadania sveta. Američania a Ázijčania, Európania a Afričania, Juhoameričania a Rusi, všetci zasadnú, napríklad aby konečne presadili medzinárodne záväznú daň z finančných trhov, proti tuhému odporu organizovanej nezodpovednosti špekulantskej finančnej ekonomiky. No hrozí, že tento projekt sa potkne na trápnych detailoch a stroskotá.
Natíska sa jednoduchá otázka: kto k tomuto vymenovanému okruhu G20 patrí a kto nie? Sú to len šéfovia vlád krajín? Alebo aj lídri niektorých medzinárodných organizácií? Ktorých? Je to aj EÚ? A nebola tu kedysi aj OSN? Nie je to len numerický problém. Skrývajú sa za ním otázky moci, efektívnosti a demografie: „za čo” je nová skupina G20 zodpovedná? Nepochybne za novú, postzápadnú mocenskú konšteláciu po ekonomickej kríze. Ako sa majú jej právomoci a perspektívy, jej zloženie a autorita rozmiestniť medzi už existujúce fóra a organizácie, slúžiace na vytvorenie kooperatívneho konsenzu? Ako legitimizovať číslo 20? Demokraticky? To by asi nešlo. Nikto nechystá žiadne voľby.
Mali by tu byť určujúce rozmer a stupeň svetovej hospodárskej moci? Ale čo potom s katastrofami stíhanými chudobnými krajinami, ktoré majú najmenší podiel viny na finančnej kríze a klimatických zmenách, a pritom ich postihli najťažšie? Nebude takýmto vylúčením ich osud už nadobro spečatený?
Niektorí sa obávajú, že G20 podkope už existujúcu skupinu priemyselne najvyspelejších krajín – G8. Iní si myslia, že oveľa efektívnejším globálnym fórom by bola G13 – G8 plus päť najprudšie sa rozvíjajúcich krajín. Sme v pokušení robiť si z tej číselnej mágie žarty. No v skutočnosti je toto naťahovanie a čarodejné číselko, ktoré by mohlo vo vnútornej politike sveta založiť konsenzus a legitimitu, dokonalou metaforou nádeje, ktorá svetu nad priepasťou ešte zostala.
Prečo a kam
Napriek všetkej slovnej otvorenosti bohaté národy nejavia veľkú ochotu zrieknuť sa svojej moci v existujúcich inštitúciách, ktoré na tento účel v polovici minulého storočia vytvorili. Štartujúce mocnosti – predovšetkým, ale nielen, Čína a India – sa pýtajú, prečo by mali spoluúčinkovať v systéme, v ktorom nemajú silnú pozíciu. A naozaj: prečo by štáty Beneluxu mali ešte stále mať v Medzinárodnom menovom fonde viac hlasov ako Čína?
No nielen staré mocnosti sa zdráhajú. Nie je aj Čína nezodpovednou veľmocou? Nechce ťažiť z nového usporiadania sveta bez toho, aby bola ochotná znášať bremeno svojho presadenia a udržania veľmoci? Má Čína odpovede na otázky prečo a kam? Podobne by sme sa mohli pýtať, pokiaľ ide o Indiu. Za posledných pätnásť rokov India, Pakistan a Severná Kórea dali najavo, že ani neuvažujú o tom, že by sa zriekli statusu jadrových veľmocí. Budeme musieť, ak chceme s veľkými a malými svetovými problémami (ako je napríklad presadenie dane zo špekulovania) pohnúť, udržovať nízky počet účastníkov? Hľadanie zázračného čísla by potom znamenalo pozvať k rokovaciemu stolu najnižší možný počet krajín, a nájsť tak najvyššiu možnú pravdepodobnosť priechodného riešenia.
Aj táto minilaterálna cesta obsahuje do neba volajúce bezprávie, na ktoré budú najmä trhoví liberáli s radosťou a neúnavne ukazovať prstom. Ale jeho kozmopolitický trik, jeho realistické čary, by spočívali v tom, že by všetkým, aj tým na začiatku vylúčeným vládam a krajinám mohol pomôcť viac než multilateralistické zbožné priania. Že by teda predsa G2? Znamenalo by to, že sa skláňame pred všadeprítomnou alternatívou – prežitie alebo demokracia?
Esej vyšla v denníku Frakfurter Rundschau, v slovenskom preklade.