Keďže terorizmus nie je nič viac ani menej ako výsledok zlých rozprávaní, naše vlády by namiesto vyrábania zbraní mali v krajinách, kde sa zahniezdil, podporovať prekladanie, vydávanie a distribúciu majstrovských diel svetovej literatúry.
Foto: Larry Towell / Magnum Photos
Pred dvomi rokmi som bola v čitateľskom krúžku v ženskej väznici vo Fleury-Mérogis, asi tridsať kilometrov od Paríža. Po asi dvoch hodinách diskusie sa jedna z väzenkýň, ktorá dovtedy tvrdošijne mlčala, zodvihla, pozrela sa mi pevne do očí a opýtala sa: „Načo je dobré vymýšľať si príbehy, keď skutočnosť je beztak neuveriteľná?“
Tá žena skončila. Zabila človeka. Ja nie. Moje vraždy sa všetky odohrali v románoch. Ostatné účastníčky čitateľskej skupiny sa na mňa s očakávaním zadívali, čo teraz odpoviem.
Moje mlčanie sa naťahovalo a cítila som, ako sa medzi mnou a týmito ženami otvára priepasť, pretože sa nedalo poprieť, že ich skutočnosť bola neuveriteľnejšia ako moja. Hlavou mi prebehli možné úryvky z tej neuveriteľnej skutočnosti – plné krvi, nožov, pištolí, bômb, výkrikov, drog, úderov, chaosu, biedy, strachu, bezsenných nocí, zlých snov, alkoholických excesov, znásilnení, zúfalstva a zmätku. Čo som mohla na to povedať? Že to „dáva skutočnosti tvar“? Nie, to nie. To by nestačilo – absurdným, zraňujúcim spôsobom nestačilo. To nemohla byť správna odpoveď.
Tak som si teda lámala mozog a odpoveď nakoniec znela asi takto: „Fikcia je základnou podmienkou ľudskej existencie. Práve preto, že naša ľudská realita prekypuje hrubo zjednodušenými, nechcenými fikciami, je dôležité vymyslieť komplexné, chcené fikcie…“ Zvláštnosťou, výsadou, posadnutím, nádherou a skazou ľudského druhu je otázka „prečo“. Ale odkiaľ ju máme? Kde sa vzala? Z času (vedomie by sme možno mohli definovať ako inteligenciu plus čas).
A odkiaľ je čas? Z poznatku, že sme sa narodili a umrieme. Svoju pozemskú existenciu vidíme ako cestu, ktorá má zmysel (a smer). Ako oblúk. Krivku, ktorá nás nesie od narodenia po smrť. Tvar, ktorý vznikne v čase, so začiatkom, radom peripetií a koncom. Inými slovami, ako príbeh.
Odkedy my ľudia žijeme v čase, nemáme reálnu skutočnosť, ale len skutočnosť fikcie. Keďže vieme, že existujeme, a nedokážeme zniesť, že sme a zomrieme len tak náhodou, akoby nič, vymýšľame si dôvody, prečo žijeme a umierame, a veríme v ne.
Narativita sa v našom druhu vytvorila ako technika prežitia. Je zapísaná v našich mozgových závitoch. Homo sapiens, slabší než iné druhy, sa za milióny rokov evolúcie naučil, ako mať z tej tvorby zmyslu fabulovaním úžitok.
Zmysel je našou tvrdou drogou. Za jednu dávku sú ľudia ochotní obetovať život svojich milovaných aj vlastný. Ľudský svet je samá fikcia. Kto hovorí o svete, že je ľudský, hovorí, že je presiaknutý fikciami. Nikto nemá za ne zodpovednosť. Nikto sa nerozhodol, že ich vynájde. Nevznikli zo sprisahania mocných proti bezmocným. Pre nás ľudí sú rovnako reálne ako zem, na ktorej stojíme, skutočne je to naša zem, je to naša opora vo svete. Sme fabulujúci druh.
Keď hovorím, že fikcia je základnou podmienkou našej ľudskej existencie, nenaznačujem tým, že neexistujú fakty, len hovorím, že nie sme schopní postihnúť ich a odovzdať ďalej bez toho, aby sme ich interpretovali.
Milióny obyvateľov Nového sveta pre príchod niekoľkých tisícok Európanov prišli o život, milióny Afričanov vyviezli a predali do otroctva. Ale tí, čo sa týchto situácií zúčastnili, majú poruke tisícky fikcií, ktorými vysvetľujú, čo sa s nimi dialo, alebo ospravedlňujú, čo robili.
Aztékovia si mysleli, že Španieli sú bohovia, a Španieli si mysleli, že je legitímne zväčšovať sféru panovania ich kráľa či šíriť Božie slovo, ľudia s bielou pokožkou sa považovali za prirodzených pánov tých tmavých, a tak ďalej.
Šesť miliónov židov zahynulo v koncentračných táboroch nacistov – na základe zákernej fikcie: fikcie o nadradenosti „árijskej rasy“. Potom vznikli ďalšie fikcie – napríklad fikcia o krajine bez národa a národe bez krajiny, alebo fikcia o návrate, ktorá priznáva každému židovi, aj tomu, kto je židom len preto, že práve konvertoval, právo prísť do Palestíny a natrvalo sa tam usadiť. Najmilovanejšou hudbou ľudstva je óda na seba. Fiktívna povaha ľudských identít nie je nikde na svete taká vypuklá ako v Jeruzaleme – kde vytvára úplne bláznivé koexistencie. Mesto vyzerá ako gigantická verzia monopolov alebo lega, rozdaného rôznym skupinám bez návodu, takže každá si vymyslela vlastné pravidlá, určila význam rôznych častí, určila víťaza aj porazeného, aj aký „nemenný“ priebeh má hra mať.
Teoreticky by dnes každý Afroameričan v Spojených štátoch mohol povedať: „Tak už mám toho dosť. Odteraz budem slobodný a nezávislý. Dedičstvo môjho národa s jeho hrdinskými obeťami a monumentálnymi tragédiami sa ma netýka. Odmietam sa nechať určovať minulosťou, pasívne závisieť od toho, čo sa stalo mojim predkom. Odteraz – ako postava zo Sartrovho či Kunderovho románu – beriem svoj osud do vlastných rúk.“
Ak ľudia takéto rozhodnutia nerobia, tak len preto, že by im poškodili základy ich bytia – ktoré majú povahu fikcie: oddanosť rodičom, predkom, stotožnenie sa s ich utrpením, potrebu odovzdať ich príbeh ďalej. No keby sa tak predsa len rozhodli, mohli by sa slobodne rozhodnúť pre fikciu iných – detinskú, arogantnú, prometeovskú fikciu indivídua, ktoré vzišlo samo zo seba.
Vrodenú záľubu ľudského mozgu v rozprávaní, po stáročia inštrumentalizovanú cirkvami, využívajú aj médiá, politické strany, veľké koncerny a armády. Heslo znie storytelling. „Fakty hovoria, ale príbehy robia obrat,“ ako povedal jeden cynický odborník. V tisíckach rôznych podôb – na pracovisku, na uliciach miest, na obrazovkách televízorov a počítačov – sa rozprávajú údajne „pravdivé“ príbehy, našou úlohou je, aby sme boli dojatí, otrasení, osobne dotknutí, stotožniť sa s postavami, pochopiť ich správanie a morálku. Propaganda; dezinformácie. S rozprávaním príbehov sa lži hltajú neuveriteľne ľahko.
Civilizovaný je ten, kto svoju identitu rozpozná ako konštrukt. Bohužiaľ však môžeme byť akokoľvek vzdelaní, a aj tak je ešte stále možné zmobilizovať naše prastrachy. Národ, ktorý sa cíti ohrozený alebo pokorený (ako Nemecko po Versailleskej zmluve alebo Spojené štáty po útoku na World Trade Center) sa spontánne – a s nebezpečnými dôsledkami – vráti k pratextu. Zlé fikcie vedú k nenávisti, vojnám a masakrom. Ľudia sú pre zlé fikcie ochotní mučiť, zabíjať či umierať. To sa deje stále.
Sila, ktorú nachádzame vo fikciách, súvisí s prítomnosťou iných ľudí v nás. Pochádza z textov a pratextov, ktoré sme prijali – najprv v rodinnom kruhu, potom v škole a v kostole, na univerzite, v kine a v televízii. Keď je spoločenstvo oslabené, pokorené alebo ohrozené, jeho príslušníci majú sklon poslúchať svojich náčelníkov, tak ako deti poslúchajú rodičov. Preto väčšina Ameriky uverila rozprávke Georgea W. Busha, že 11. september spôsobil Irak. Kým budú rôzne národy brániť každý svoju fikciu, budú sa na Blízkom východe viesť vojny. A v čím horšej situácii budú, tým uvzatejšie budú na svojich fikciách trvať.
Chcené fikcie (príbehy) krajiny umožňujú lepší prístup k jej realite než tie nechcené (jej dejiny). Čítanie románov a naučená schopnosť, ktorú tak získavame – identifikovať sa s postavami z inej doby, inej spoločenskej vrstvy či iných kultúr, nám dáva odstup od našej vlastnej prevzatej identity. Keďže terorizmus nie je nič viac ani menej ako výsledok zlých fikcií, naše vlády by namiesto vyrábania zbraní mali v krajinách, kde sa zahniezdil, podporovať prekladanie, vydávanie a distribúciu majstrovských diel svetovej literatúry.
Nič nemôže byť užitočnejšie ani dôležitejšie. Čím viac ľudí sa považuje za realistov, čím viac ľudí má sklon považovať romány za zbytočnosť a hlúposť, za luxus či stratu času, a tým viac ich bude náchylných na pratext – čiže neovládateľnosť, násilie a zločiny, na utláčanie rodinných príslušníkov alebo žien, alebo tých, ktorých považujú za slabých, alebo celého jedného národa.
To platí tak pre šéfov koncernov, miliardárskych obchodníkov so zbraňami, ctižiadostivých politikov či veľkomestskú mládež združenú v gangoch ako pre islamistických fanatikov, čo horúčkovito kujú sprisahania v metropolách Európy.
Uznávam, sú aj zlé romány. Je mnoho rasistických, nacionalistických, manichejských, sentimentálnych, nudných či hlúpych románov. Uznávam, že aj vynikajúce romány možno zle prečítať – vraha Johna Lennona vraj inšpirovala Salingerova kniha Kto chytá v žite. Uznávam, že skvelý spisovateľ sa môže premeniť na odporné, rasistické indivíduum, ktoré schvaľuje vraždenie – ako Louis-Ferdinand Céline. Uznávam, že aj ľudí, čo čítali stovky románov, možno v extrémnych situáciách primať k tomu, že budú zabíjať vlastné deti alebo schvaľovať mučenie. Uznávam, že vždy, keď má skupina pocit ohrozenia, bude mať sklon vrátiť sa k svojim primitívnym stádovým inštinktom a opakovať svoj pratext. Ako americké médiá, tak aj tie najvynikajúcejšie, po 11. septembri 2001.
A taktiež vlastnosti románu – spôsob, akým skúma napätie medzi jednotlivcom a spoločnosťou, medzi slobodou a predurčenosťou, ako nás povzbudzuje stotožniť sa s ľuďmi úplne iného typu – dávajú románom schopnosť hrať rolu v etike.
Otázka väzenkyne, ktorá ma naviedla na to, aby som o tej téme premýšľala: „Načo je dobré vymýšľať príbehy, keď skutočnosť je beztak neuveriteľná?“ – podsúva, že cieľom literatúry je prekvapovať, robiť dojem či oslepiť, inými slovami spôsobovať náš úžas. To má za cieľ len zlá literatúra. Spisovatelia spravidla nemienia stvoriť svet, ktorý by bol podivuhodnejší alebo neuveriteľnejší ako skutočnosť. Nič nemôže predstihnúť ľudskú realitu. Je neporaziteľná – tak vo svojom šialenstve, vo svojej krutosti, ako vo svojej kráse. Zato román nám môže sprostredkovať iný pohľad na realitu. Dáva nám schopnosť mať od nej odstup, analyzovať ju, identifikovať, rozpoznať, ako bola nahrubo sfušovaná, kriticky sledovať mýty, na ktorých stojí.
Ktoré fikcie mohli asi mať za následok „neuveriteľné skutočnosti“ žien zatvorených vo Fleury-Mérogis? Do akých šialenstiev – či ako subjekt, alebo objekt – sa zaplietli? Boli to príbehy o láske (žiarlivosť a manželské vojny, ktoré sa vyústili do zabitia a vraždy), o dokonalej matke (ktoré vyústili do zabitia dieťaťa), politické alebo náboženské príbehy (ktoré z nich urobili ochotné či priam nadšené atentátničky), príbehy o peniazoch a drogách a ich prísľuboch šťastia?
To je veľká zásluha literatúry – že namiesto, aby sa prezentovala ako pravda – tak ako milióny iných fikcií, ktoré nás obklopujú, vnikajú do nás a definujú nás, hrá s otvorenými kartami. Hlási: som fikcia. Milujte ma za to, čím som. Používajte ma na to, aby ste zakúsili svoju slobodu, rozšírili svoje hranice, objavili vlastnú tvorivosť, osvojte si ju, dovoľte si rozšíriť obzor. Snívajte ma, snívajte so mnou, nikdy nezabúdajte snívať.
Tým, že literatúra sa sama prezentuje ako fikcia, tým, že nám dáva na výber, dočasne nás vyslobodzuje od povinností a povinností nespočetných ďalších fikcií, ktorým sme podrobení. Dáva nám do daru realitu, ktorú môžeme spoznať, a je pritom presnejšia, hlbšia, intenzívnejšia, bohatšia a odolnejšia ako realita vonkajšieho sveta. V ideálnom prípade nám dáva silu vrátiť sa do onej reality s väčším citom pre to, ako ju rozlúštiť. Dokonca nás môže priviesť k tomu – aj to sa už vraj stalo – aby sme ju ovplyvnili.