Foto: Sohrab Hura
Niektorí z tých, čo prispeli do diskusie okolo aféry Milan Kundera, vyjadrili názor, že by už mal prehovoriť aj samotný spisovateľ, jednak aby do udalostí vniesol jasno, a jednak preto, že si to živí protagonisti tohto príbehu zaslúžia. Čo ako je táto žiadosť legitímna, sotva môžeme rátať s tým, že Milan Kundera prelomí vlastné mlčanie, aj keď sa postupne už začalo obracať proti nemu. Očividne má svoje dôvody, inak by to príšerné obvinenie, že prezradil a vydal napospas človeka, nenechal len tak bez vysvetlenia. Tak či tak sme odkázaní na iné zdroje.
Na zastávke električky
Dokument z marca 1950 nemôžeme ani pri všetkej jeho pravosti považovať za dostačujúci. Presnejšie povedané, stačí na novinový titulok a na demontáž literárneho idolu, ale nevysvetľuje či nie dostatočne vysvetľuje, čo sa naozaj stalo.
V policajnom hlásení sa tvrdí, že študent Milan Kundera sa dostavil na okrsok pražskej polície oznámiť, že v neďalekom internáte prijala študentka Iva Militká do úschovy kufor a oznámila tento fakt Miroslavovi Dlaskovi.
Mladého pilota, ako vieme, najskôr odsúdili na smrť a až neskôr dostal „milosť“ a trest mu zmiernili na doživotné väzenie: odpykal si štrnásť rokov, okrem iného v povestnej uránovej bani. Miroslav Dvořáček počas Pražskej jari emigroval a dnes býva v Štokholme. Okrem Milana Kunderu sú nažive už len dvaja ďalší ľudia, ktorí mali bezprostredne do činenia s oným dramatickým popoludním: obeť udania a žena, s ktorou ju v ten deň dala dokopy náhoda na zastávke električky v Prahe.
Starý a chorý Miroslav Dvořáček poveril manželku Markétu (ktorá vtedy nebola pritom), aby zaňho médiám povedala, že je mu už jedno, kto ho vtedy udal. Odhalenie Milana Kunderu ho neprekvapuje, pretože: „Milan Kundera je dobrý spisovateľ, ale nemám ilúzie o jeho ľudských kvalitách.“
Táto veta asi Milanovi Kunderovi neznie veľmi lichotivo, keďže je v nej obsiahnutý predpoklad, že je takého skutku schopný. Zvláštnejšie však je, že nemá ani slovo komentára k očisteniu Ivy Militkej ani jej dnes už nebohého manžela Miroslava Dlaska.
Ju pritom podnes trápia výčitky svedomia, kedykoľvek si na ten marcový deň spomenie. Ona sama povedala, že článok, ktorý vyšiel v Respekte, jej nepriniesol úľavu: „Kašlem na Milana Kunderu. Chcela by som vedieť, aký mal môj muž dôvod mu o tej veci povedať. Dodnes to neviem.“ Dvořáček – hovorí mu Mirda – bol priateľ z detstva. Obaja boli z malého severočeského mestečka Kostelec. Preto sa Iva Militká tomu náhodnému stretnutiu na zastávke „hrozne potešila“, a nič nenamietala, keď ju poprosil, či si u nej nemôže nechať kufor. O čom zrejme neskôr zapochybovala a pocítila potrebu zveriť sa s tým svojmu vtedajšiemu snúbencovi, inému Miroslavovi – ktorého Iva Militká volá Tása. Ten sa potom šiel radiť s Milanom Kunderom, ktorý „možno dostal o Tásu strach, a preto to urobil“, alebo „možno Tása Kunderu poprosil, aby to urobil, aby som z toho nič nemala. Ale ja som vôbec nevedela, že boli až takí kamaráti.“
Neskôr sa od rodičov dozvedela o drakonickom rozsudku proti Dvořáčkovi, hovoril o tom celý Kostelec. A už mala len strach. Ten jej zabránil v tom, aby sa pokúsila nadviazať s priateľom kontakt, keď ho prepustili: „Bála som sa jeho reakcie. Okrem toho, čo by som mu povedala: ,Odpusť‘? Ako by aj mohol? Pokazila som mu celý život, aj keď nechtiac.“
Hrdinovia a lotri
Aj jej manžel Miroslav Dlask očividne trval na tom, že o tejto smutnej téme sa nehovorí. Až koncom deväťdesiatych rokov, „keď sme už boli na dôchodku“, spomenul Milana Kunderu na nástojčivé otázky svojej ženy. Na začiatku tohto roka začala spracúvať svoje spomienky a poprosila svojho vnuka, aby zistil, čo sa s Miroslavom Dvořáčkom stalo. Keď sa to tak vezme, celý tento príbeh vo verzii Ivy Militkej je zložitý a banálny zároveň. Je asi najpravdepodobnejšie, že plán udať Miroslava Dvořáčka vznikol v to popoludnie v hysterickej situácii ako dielo troch ľudí: lebo len oni vedeli o tom, že mladý pilot sa v internáte objavil: Militkej, Dlaska a Kunderu. Obidvaja muži zrejme – niekde medzi strachom a vernosťou komunistickému režimu – horúčkovito konali, chceli sa zbaviť nevítaného hosťa zo Západu. Slovo „zrada“ im pritom určite nemohlo zísť na um, nakoniec, Dvořáček nebol ich kamarát, ale v rámci ich vtedajšieho svetonázoru stelesnený obraz nepriateľa.
Keby sme, ako navrhuje Martin M. Šimečka, šéfredaktor Respektu, túto tragédiu merali antickými vzormi, museli by sme opustiť čiernobielu schému – na jednej strane hrdinovia, na druhej lotri. Predovšetkým to boli mladí ľudia, čo v tom svetovom konflikte a pod tlakom neľudskej diktatúry – riadení vyššími silami na diaľku – riskovali život, slobodu, šťastie a morálku. Potrestal ich čas, čas ich musí tiež vyslobodiť.