Som nadšený, že tento rok dostáva Nobelovu cenu za literatúru Herta Müller. Niekoľkokrát sme sa náhodou zišli, ale teraz som hrdý na každú príležitosť, keď som bol v jej blízkosti, na akcie, na ktorých sme spolu boli – na spoločný rozhovor minulý rok v Štokholme, ba aj na fotografie, na ktorých spolu sme. Vždy sa mi zdala úplne neobyčajná a zakaždým som žasol, koľko sily a noblesy sa do tej malej krehkej ženy zmestí. Zahanbovala ma tou silou a svojou tragickou, ale úplne jasnou maskou.
Herta získala túto cenu, ako hovorí porota, za úprimnosť. Je to viac než to. Jej štýl nie je jednoducho úprimný. Jej úsilie o čistotu – vrátane mravnej – je ako meč, ktorý nosí v sebe, ako keby mala namiesto chrbtice meč, ako v Kafkových snoch. Odpovede na hrôzu a krásu sveta sú len áno, áno alebo nie, nie, ako sa píše v evanjeliu. Medzitým nie je nič, žiadny kompromis medzi obsesiou hnusu z utláčateľov a rovnako obsesívnym súcitom k tým, ktorých utláčajú.
Herta hovorí po rumunsky ako ja. Poznačili ju rumunský jazyk, literatúra a kultúra. Bola posadnutá poetickými výrazmi v hovorovej rumunčine. Používa a rozvíja ich v mnohých svojich poviedkach. Všetko, čo napísala, sa odohráva v Rumunsku, krajine, ktorú miluje a nenávidí, krajine, ktorá, aj tam, kde ju zranila (a zanechala jej hlboké jazvy v mozgu), je súčasťou jej živej pamäti. Patrí k nej prinajmenšom tak isto, ako k nej patrí Nemecko. Rumunská diktatúra – baroková a zločinecká – z nej urobila to, čím dnes je. Doprostred mozgu jej vložila zrnko piesku, ktoré sa premenilo na perlu.
Dielo Herty Müller je naozaj produktom intenzívnej obsesie, jedinečnej, paranoidnej hrôzy zo štvania, podozrievania, prenasledovania a povinnosti bojovať proti všade prenika júcemu, neuchopiteľnému nepriateľovi, ktorý ju chce zraniť a sfalšovať.
Je to kafkovský svet. Ale to nevysvetľuje jej štýl, ktorý je inou stranou jej písania. Jej štýl je štýlom básnika či maliara so surrealistickými koreňmi, možno Fridy Kahlo. To akoby bolo prvým povolaním Herty Müller. Môžeme len špekulovať o tom, ako by vyzeralo dielo Herty Müller, keby Rumunsko patrilo do slobodného sveta.
Nobelova cena absolútne právom ctí Hertu Müller, ale ctí aj Nemecko. Pretože nemecký štát a nemecká kultúra boli dosť múdre, aby ju objavili, keď bola len jednoduchá imigrantka, pretože boli dosť veľkorysé, aby ju obdivovali, keď jej vychádzali knihy, a aby obdivovali vieru, ktorá ju hnala tam, kde teraz je. čiže: kde bola už vždy.