Pre mnohých Japoncov sú divo rastúce gurmánske huby „matsotaki“ tým najjaponskejším, čo japonská kuchyňa vie ponúknuť. Tieto huby získavajú svoju osobitnú arómu práve tam, kde zanechala stopy ekologická kríza, na vyschnutej pôde s vysušenými lesmi. V sedemdesiatych rokoch – ako o tom píše antropologička Anna Tsing – sa v Japonsku spojili dva javy: bohatnutie a ničenie životného prostredia.
Produkciu huby pre fajnšmekrov teda museli „vysťahovať“– do lesov Číny, Južnej Kórei, Švédska, Turecka, Mexika, Kanady, Spojených štátov. Kto tie huby pestuje a zbiera? Utečenci, prisťahovalci, pôvodní obyvatelia, čiže ľudia, pre ktorých život a práca v zničených lesoch – veď beztak žijú na okraji či v priepasti spoločnosti – nie je ničím neúnosným.
Je to zvláštne, že najdrahšie huby na svete rastú v polozničených oblastiach, ktoré moderný kapitalizmus a jeho bezohľadný menedžment zdrojov zanechali. Tak sa spájajú outsourcing rizík a outsourcing ľudí v symbole huby matsotaki, tej prajaponskej lahôdke, pri ktorej si Japonci užívajú svoj vzostup a ktorú demonštratívne oslavujú zástupne za všetko ostatné.
Makrokozmos globalizovaného outsourcingového kapitalizmu sa odráža v mikrokozme húb. Otázka už neznie, či áno alebo nie. Outsourcing – prehadzovanie rizík a zodpovednosti na slabých iných, ktorí za málo peňazí bohatým snímu z krku špinavú prácu – sa stal jedným z kľúčových globálnych zdrojov zisku, v ktorom sa ponad všetky hranice nanovo splieta a radikalizuje vláda bohatých, vykorisťovanie chudobných a ničenie prírody. Trpké drobné tajomstvo, o ktorom sa s radosťou mlčí: toto všetko je legálne. Áno, národné hľadisko, hranice a zákony národných štátov menia cielený outsourcing na „latentné vedľajšie účinky“ v krajine nikoho, ktorá je krajinou organizovanej nezodpovednosti.
Tento kapitalizmus reťazcov likvidácie odpadu a reťazcov obstarávania (Anna Tsing) sa koná vo všetkých oblastiach: veľké koncerny, kedysi slávne a oslavované za svoju všezahrňujúcu formu výroby, sa zmenili na artistov hranice, na majstrov outsourcingu v reťazcoch likvidácie a obstarávania. Vlády ich napodobňujú tým, že tiež majú na všetko “subcontracting”, od sociálnych služieb až po vojnu, dokonca už aj na mučenie.
Prírodovedci sťahujú výskumné projekty, ktoré sú v EU považované za eticky sporné či dokonca zakázané, do “krajín s nižšími etickými štandardmi”.
Doslova to až počuť: hlasné vydýchnutie trhov. Investori na akciových trhoch s nárastom svojich obchodov na kurze už slávia koniec krízy. Aj na trhoch s úvermi sa výska od radosti – dôvera sa zotavila. Zrejme najistejším znakom je: dopyt po vysokorizikových investíciách, čo priniesol celý ten pád, je tu zas, aj napriek scvrkávaniu ekonomiky. Ako je možný ten superobchod bánk, ktoré ešte pred chvíľou skoro skrachovali? Veľmi jednoducho, tým, že z krízy sa stal biznis. Nie s papierovým odpadom – špekuluje sa so štátnymi pôžičkami.
Teda s peniazmi, ktoré musí vynaložiť štát, aby zachránil kapitalizmus pred sebou samým. Ešte hlodajú pochybnosti, napríklad: Veľká depresia naplno prepukla až roku 1931, keď sa už zdalo, že je po nej. Pokiaľ ide o súčasnosť, tak to na jeden krátky historický okamih vyzeralo, ako keby bol bezhraničný, neoliberálny kapitalizmus zoči voči sebaohrozeniu schopný reflexie a učenia.
Zostane regulácia len cingotajúcim slovom? Okno v čase, kedy sa by dal civilizovať trhový fundamentalizmus, sa už znovu zatvorilo? Či dokonca, ako sa už aj otvorene tešíme, zažívame najkratšiu recesiu po Druhej svetovej vojne? Než sa všetko definitívne bez milosti zasa obráti na dobré, mali by sme si ešte raz pripomenúť, o čo vlastne šlo a ešte stále ide.
Dvadsiate storočie určovali dva navzájom sa vylučujúce protiklady: kapitalizmus a socializmus. Prežili sme dva reálexperimenty, ktoré zasiahli celú planétu. Jeden sa snažili presadiť centrálne plánované hospodárstvo, druhý totálne nekontrolované kapitalistické hospodárstvo. Socializmus stroskotal s pádom Berlínskeho múra roku 1989. Teraz sa nám pred očami rúca “čistý” kapitalizmus.
Jestvujú dobré dôvody predpokladať, že síce nezažívame koniec kapitalizmu, ale možno koniec tohto druhu neoliberálneho fundamentálneho kapitalizmu, ktorý držal svet v šachu od čias Margaret Thatcher a Ronalda Reagana. Štátny socializmus skrachoval aj preto, že existovala alternatíva neregulovaného trhového kapitalizmu. V tomto zmysle bola možná výmena elít. Čisté učenie trhového kapitalizmu skrachovalo, no bez toho, že by existovala alternatíva, a to tak v ekonomike ako v politike. Všade sa z neoliberálnych capov stávajú záhradníci. No tým sa otvára otázka: môže vôbec čistý kapitalizmus skrachovať, keď staré elity zamaskované za štátnosocialistické koruhvičky, budú vládnuť ďalej? Nežijeme teda v zbankrotovanom a zároveň nezbankrotovanom globálnom systéme neoliberálneho štátneho kapitalizmu bez alternatívy? Hľadá sa nový, transnacionálny Keynes, ktorý by bez “metodologického nacionalizmu” dokázal načrtnúť normy, čo by metamocenskú hru štátov, odviazaného kapitálu, aktérov občianskej spoločnosti a medzinárodných organizácií primäli ku kooperácii a regulácii. Triumfálne rečnenie o sociálnom trhovom hospodárstve totiž nepochopilo malú násobilku (nehovoriac o veľkej) globalizácie a svetovej vnútornej politiky.
Ak je fakt, že každý z nás musí dennodenne zachraňovať svet pred klimatickou katastrofou, potom mala Bushova vláda naozaj niečo do seba: Busha sme mohli volať na zodpovednosť za všetko, čo nefungovalo alebo vypálilo zle. Mnoho zelených aktivistov dnes dúfa, že Barack Obama prinesie ekologickú zmenu.
Snemovňa reprezentantov nedávno naozaj schválila zákon obmedzujúci emisie oxidu uhličitého. Je to v porovnaní s popieraním klimatických zmien, ktoré hlásala Bushova vláda, možno obrovský krok. V skutočnosti sú však normy nastavené tak mierne, že nebudú mať veľký efekt. Zato Indovia a Číňania, ktorých ešte len bude treba získať na celosvetovú dohodu o klíme, sú obrnení argumentmi, ktoré sa nedajú len tak ľahko zmiesť.
Z Číny je dnes najväčší hriešnik CO² na svete. Ale v prepočte na životnú úroveň na hlavu obyvateľstva sa emisie v Číne stále ešte pohybujú ďaleko pod úrovňou Západu. Prečo by si Američania a Európania, pýtajú sa Indovia a Číňania, mali pre seba nárokovať právo míňať energiu v rozsahu, aký sa upiera chudobným krajinám?
Západnému návrhu ide o to, aby bohaté krajiny tým chudobným finančnou pomocou umožnili stláčať emisie tým, že budú zo Západu dovážať nové, čisté technológie: to je kapitalistický ekoaltruizmus.
Čína podala zaujímavý protinávrh, ktorým tlačí na západné vlády: všetky rozvinuté krajiny majú dať k dispozícii percento svojho HDP, aby mohli chudobnejšie krajiny bojovať proti globálnemu otepľovaniu. Aké by boli dôsledky takejto dohody? Spojené štáty majú dvanásťpercentný rozpočtový deficit. Číňania držia v rukách minimálne osemstomiliardové americké štátne pôžičky. To oni “zachraňujú”, čiže vykupujú veľké koncerny v Európe a Spojených štátoch.
Len si to predstavme: Obama by musel svojim Američanom vysvetliť, že okrem iného Číňanom vypíše tučný šek, aby bojovali proti klimatickým zmenám čistejšími technológiami, a pritom musí dúfať, že Číňania veľkoryso odkúpia americké štátne pôžičky, aby sa nimi dal financovať deficit v americkom štátnom rozpočte!
Ukazuje sa nasledovný paradox: čím sa zo všetkých strán deklaruje viac vôle na riešenie klimatického problémy, čím menej je na celom svete oficiálneho odporu, tým je hľadanie praktických odpovedí zamotanejšie a nejednoznačnejšie. Už tu nie je nikto, komu by sa dala prišiť vina za to, že klimatická politika viazne. Ale práve preto je vydaná napospas vnútorným osudom radikálne nerovného sveta. V debate o klíme vládne samé “malo by sa” a “bude potrebné”. Alebo vo všetkých stranách zelená technokracia viery v trh. Kiež by stačili dobré úmysly – a ich tabu!
V Iráne sa rozhádali reprezentanti tvrdej línie. Z hľadiska sociológie moci a občianskej spoločnosti iránskych demonštrantov a ich sympatizantov po celom svete to môže byť výhoda. Tam, kde je verejná sloboda obmedzená, môžu odstredivé tendencie v rámci viac alebo menej monolitického bloku vládnuceho kléru – ako nás učí aj Gorbačov – rozkývať celý systém vládnutia. Duchovný vodca Iránu, ajatoláh Chameneí, vyzval prezidenta Ahmadinedžáda, aby zosadil novovymenovaného prvého viceprezidenta. Oznámil to zastupujúci hovorca parlamentu, Chameneího dôverník. Predchádzala tomu tvrdá kritika vedúcich predstaviteľov hardlinerov medzi duchovnými a v médiách. K zrážkam, ktoré sa začali prezidentskými voľbami 12. júna, pribudla nová, snáď rozhodujúca línia sporu.
Ako súvisí tento pohyb v iránskej nike svetovej vnútornej politiky s nehybnosťou v jej európskych nikách? Čuduj sa svete: bojovníci za slobodu v Iráne sa nedržia ľudskoprávnych predpisov, ktoré európska ľavica považuje za nepostrádateľné – nosia zelené čelenky, pripomínajúce Chomeíního náboženskú revolúciu, a chránia sa nimi pred brachiálnym násilím režimu. Nie sú náhodou proamerickí? Prokonzumní? Poslušní internetu? Transnacionálne prepojení? A nie sú to nejakí pozápadnení “džigolovia finančného kapitálu”, takže koniec koncov: dobre im tak?
Hnutia za slobodu, za ľudské práva a islam, to nejde dokopy, vie to pravica aj ľavica z vlastnej európskej skúsenosti. Takže je lepšie zachovať pokoj, aby sme neohrozili dobré sprostredkovateľské vzťahy medzi atómovým nováčikom a režimom ajatoláhov. Črtajú sa nové, nečakané koalície svetovej vnútornej politiky: čo k sebe nepatrí, ponad všetky hranice zrastá.
Text vyšiel v denníkuý Frankfurter Runschau.