Máme hľadanie Superstar, opájame sa v stanoch s pivom, zabávame sa na hasičských oslavách, futbalových zápasoch či na happeningoch v umení. Ale ľudstvo potrebuje kolektívne sebazrieknutie, strácanie v opojení. Je to najlepšie, čo máme.
Čo je v živote krajšie, než s dobrými priateľmi cítiť stav dokonalej rozjarenosti, zabudnúť na telo, povzniesť sa do šťastnej jasnej nálady, nádherného opojenia ducha, očistného blaha? Opojenie je však aj vysokým, často zanedbávaným umením, veď je tu permanentná hrozba, že všetko sa preklopí do nevoľnosti, žalúdočnej kyseliny, vykoľajenia a únavy. Opojení je veľa, nielen alkoholických, je aj opojenie slovom či opojenie duchom, je aj opojenie žraním, mocou, peniazmi, sexom, úspechom alebo zbieraním.
Padnúť do blata
Napríklad jedna moja známa, nazvime ju Elke, má chvályhodnú vášeň, zberateľstvo umeleckých diel, vyžíva sa v nakupovaní umenia, v delíriu skupuje všetko, čo si môže ako-tak dovoliť. Anselma Kiefera, Arnulfa Rainera a Jeffa Koonsa. Čo by samo osebe nebola nijaká tragédia, keby jej nepatrilo niekoľko činžiakov a keby hnaná posadnutosťou umením nepekne nevyštvala dlhoročných nájomníkov – väčšinou chudobných starých ľudí, čo žijú z malých penzií – aby ich mohla vymeniť za mladých a solventnejších.
Tá žena nikdy netrpela, snáď okrem toho, keď raz zmeškala jedného Hundertwassera, nikdy nemusela znášať strach, hádam len keď sa musela báť o jednu Brigitte Kovanzovú. Všetko jej spadlo do lona, takže na tom hádam nebude nič také zlé, keby človek tú jej korekciami skrášľovanú tvár aj s nainjektovanými perami a vraními nôžkami raz rád uvidel padnúť do blata.
A áno, táto Elke je naozaj pekná. Ale môže človek byť v jej spoločnosti v opojení bez toho, aby si spomenul na vypudených nájomníkov? Dali by sa s ňou prežiť orgie? Nezničila by všetko jej sociálna krutohlavosť? Alebo by orgie priniesli čosi ako očistu?
Už ste niekedy orgie zažili? Snívate o tom? Už ste niekedy zažili orgie na stavbe? Asi nie, orgie totiž trochu vyšli z módy, orgie nikomu nepomôžu v CV, pre orgie je v našom vecne triezvom svete len málo miesta, už len málokde sa ešte nájde polygamný orgiasta.
Pokiaľ ide o mňa, aby nedošlo k nedorozumeniu, nie som organista, orgiasta ani stúpenec orgií, ale rád sa nimi zaoberám, pretože obnažujú priepasti našej existencie, prevýšením prahov nám dávajú nazrieť do plytčín vytesňovania, k prúdom semena nášho bytia.
Obcovanie svorky
Ibaže čo sú orgie? Sú – ako sa vraví v Rakúsku, „oarg”? Čiže, sú zlé? Je to www.org, happening s kolektívnym obcovaním svorky? Alebo vzájomné ohadzovanie hipisákov blatom, ako to bolo vo Woodstocku? Alebo je to skôr čosi duchovné? Nábožné? Mystické? Organová hudba? Sú orgie, ako sa u nás v kraji bežne predpokladá, urbánne a dekadentné? Alebo je to skôr nejaké svinstvo? Nebola na začiatku času namiesto Veľkého tresku Veľké orgie? Pratresk? Prasačina? Praorgie? A neboli prví ľudia vyhnaní z raja len preto, že Eva sa pohrala s píšťalou Adamovho organu? A čo sa potom len dialo na Noemovej arche? A čo v Jerichu, Sodome a Gomore?
Keď hľadáme orgie v nabitom univerze internetu, nastúpi masové ukájanie, ktoré má viac spoločného s poľnohospodárskymi pretekmi v dojení než s tým, čo sme si povedali, že si budeme predstavovať pod orgiami podľa Batailla, de Sada či Apollinaira. Orgie, ako ich myslím ja, nemajú ani tak do činenia s masou kopulujúcich tiel, skôr s prekonávaním mäsa mäsom v mäse, ani nie tak s bezuzdnými výstrelkami casanovovským smerom, skôr s opojným vymykaním z hraníc, prežitkom šialenstva.
No nech by to bolo akokoľvek, žijeme v dobe bez nátlakov, a preto bez orgií, všetko je light a chudé, s minimom kalórií. Dnes je nepredstaviteľné džgať sa, až kým pomôže už len husie brko, dnes si nenapchávame bruchá bažantmi a kapúnmi, dnes pijeme minerálku, prehĺtame vitamínové tabletky, lyžičkou si naberáme odtučnený jogurt. Ani v opere sa nikto nenapcháva, v lóžach sa už takmer nekopuluje, cez pauzu stojíme na chlebíček s vajíčkovou nátierkou za osem eur a na pohár zlého sektu, ktorý si neužijeme, lebo už zvonia na ďalšie dejstvo. Jediné akcie, čo sa nazývajú orgiami, sa konajú v predmestských swingových kluboch na dezinfikovaných matracoch a medzi nábytkom z drevotriesky, kde si účastníci navzájom plnia telesné otvory šľahačkou zo spreja. Predtým žili skupiny vládnucich podľa možnosti dekadentne a extaticky, dnes sa opájajú informáciami a peniazmi, žijú staticky.
No nech by to bolo akokoľvek, žijeme v dobe bez nátlakov, všetko je light a chudé, s minimom kalórií.
Orgie sa dnes odohrávajú na burzách, kde brokeri žonglujú s piatimi mobilmi, tromi blikajúcimi pásmi spravodajstva a nespočetným číselnými stĺpcami naraz. To, čo sa na jeseň 2008 odohralo na trhoch s cennými papiermi, boli orgie strachu a hystérie, ktorým predchádzali orgie ziskuchtivosti. Osvienčim boli orgie krutosti, masakrovanie Tutsiov hutuovskými milíciami (1994) bolo orgiami násilia, doba upaľovania čarodejníc bola orgiami udávania. Je asi len málo činností, ktoré by nerozozvučal organ orgií.
U Honoré de Balzaca to bolo napríklad pitie kávy (až 70 šálok denne), ale aj písanie a robenie dlhov. Existujú aj orgie čítania? Umývania okien? Prechádzania sa? Orgie povliekania postelí? Telefonovania? Tortové bitky v nemých filmoch boli orgiami plytvania. Áno, každá závislosť je malými súkromnými orgiami. Musia byť necudné? Možno len potiaľ, že z čohosi intímneho je čosi veľké, v čom sa vyžívame.
Dnes máme čistiace a televízne orgie, orgie diét a wellnesu alebo bláznivých športových disciplín ako železný muž alebo cyklistické preteky naprieč Amerikou. Len to lukulsky-sexuálne-nábožné, čo je orgiami v jej vlastnom zmysle, chýba. A to úplne.
Náš svet je presexualizovaný, ale nie orgiastický. Orgie, zdá sa mi, pervertujú zmysel a rozum pripustením toho, čo je infantilné, tlmené morálkou a výchovou, a to je prísľubom neslýchanej slasti. Orgie sú slasť – nech ju spôsobuje čokoľvek. A preto sú aj podozrivé, preto sú považované za nebezpečné. Orgie sú opakom organizácie, sú organické, neorganizované, neplánované, spontánne.
Rituálna skúsenosť
Vo všeobecnosti sa orgie definujú ako skupinový zážitok, ako kolektívne opojenie rozkošou. Či konajúce osoby nielen konajú, ale prežívajú zároveň aj katarziu? Možné je isteže všetko, ale predstavovať sa mi to nechce – už keď si pomyslím na Elke či na to, že väčšinu ľudí, aj tých najkrajších, vnímam ako škaredých, na tvári totiž majú napísané, čo dennodenne v novinách a televízii konzumujú, čo dennodenne jedia: rýchlokŕmnu bravčovinu, neoplodnené embryá kurčiat držaných v maličkých väzniciach, párky z kostnej múčky, chémiu a trochu oregana. A tak aj vyzerajú. S nimi orgie? Nikdy v živote.
Aj predstavenia najvýznamnejšieho orgiastického umelca v Rakúsku Hermanna Nitscha považujem za problematické z tohto dôvodu. Lebo majú divákov, ľudí, ktorí sa orgií nezúčastňujú, ale ich len konzumujú – aj keď sú do nich zapojení, zostávajú pozorovateľmi a svojimi hodnotiacimi pohľadmi, károvanými pulóvrami, originálnymi dizajnovými okuliarmi a účesmi vyrušujú pri púšťaní z reťaze. To už sa ľahšie orgiastický pocit vytvorí pri liturgii, jednak preto, že sme tam sústredení na dianie na scéne oltára, preto, že v ňom nehrá rolu náš sused, pokým z nej nevypadne, a jednak preto, že sa vychádza z predpokladu, že priebeh udalostí je známy. Mimochodom, to je dôvod, prečo som vnímal ako príšernosť, keď katolícka cirkev pred pár rokmi zaviedla potriasanie rúk a prianie „pokoja”.
Neviem, či sa to, čo prežíva publikum, dá označiť ako orgie. V šťastnejšom prípade je to veľký spoločný zážitok, odbrzdenie, niekedy zmyslové, niekedy pomyselne slastné. Zatiaľ čo herec a hudobník možno prežívajú svoje celkom iné, súkromné orgie, alebo len jednoducho predvádzajú svoje remeslo, v publiku dochádza k triumfom slasti – alebo aj nedochádza. Ale vždy civilizovane.
Orgie sú, aspoň podľa vlastnej idey, vzburou proti nekomunikujúcemu stavu, proti monádickej existencii jednotlivca. Dochádza k vzájomnému vnikaniu, s inými ľuďmi a tiež s vesmírom – alebo, ako hovorí Sigmund Freud – Ono sa stretáva s Nadja a stráca sa. Orgie sú rituálnou skúsenosťou nášho bytia, preto majú všetky prírodné národy orgiastické sviatky, v ktorých inak platné pravidlá strácajú platnosť. U nás sa toto pohansky orgiastické ešte dá nájsť vo fašiangových zvykoch, kde, chránení prezlečením, staviame spoločenský poriadok na hlavu. Ale sú aj iné orgiastické akcie, napríklad Tomatita v Španielsku, kde účastníci na seba hádžu tony rajčín v megalomanskej bitke, kým sa rajčinami nepregebria do raja.
Páči sa mi aj Mattanza, krvilačný lov tuniakov pred Sicíliou. A čo máme my? Hľadanie Superstar? Wetten das? Novoročný koncert?
Oživujúce spolky
Spoločnosť potrebuje orgie, kolektívne sebazrieknutie, strácanie v opojení, to najlepšie, čo poznáme. Máme stany s pivom a hasičské oslavy, futbalové zápasy a happeningy v umení. Ale sú to orgie? Aj ľudia, čo s vrecami pukancov idú do kina, zažívajú čosi ako orgie. Ešte aj vo fastfoode je všetko bigger, veľké, väčšie, larger, ultrabig, Kingsize. Orgie, tú kultovo anarchickú udalosť, v ktorej sa všetko vychýli a prekypí, ktorej nič nie je sväté, sme umravnili na malé orgijky konzumu, na drobné, zvládnuteľné preháňanie. Prečo? Pretože orgie majú v sebe niečo podvratné? Žeby preto sme tak prekliali viedenský akcionizmus? Preto sme Hermanna Nitscha vyhlásili za nepriateľa štátu?
Chýbajú nám orgie, dionýzovstvo. Naša spoločnosť vytesňuje telesné šťavy, vytesňuje exces. Zachádzame sa od strachu z azylantov, od strachu z rakoviny, strachu z nezmyselnosti, z prázdnoty, z bankrotu. Možnože orgie by boli krásnou protiponukou. Nemohla by sa orgiastika učiť na školách? Možnože by mohli existovať spolky na oživenie orgií. Možno televízne relácie. Vysokoškolské kurzy. „Orgie rýchlo a ľahko.” A keby sa hotely špecializovali na orgie, aj to by bola veľmi lákavá ponuka. Ja by som tam síce nešiel, ale rozhodne by ma to zaujímalo.