Foto: A. Abbas/Magnum Photos
Doktorka Chava Peri, ktorá pracuje na hematológii Ichilovovej nemocnice v Tel-Avive, má trojročné dvojičky. Na purim sa prezliekli za leva a šaša, lev ju mal nastrašiť a šašo rozosmiať. Keď tu spolu s inými pacientmi s rakovinou týždeň čo týždeň sedím, cítim sa ako papierový lev a smutný šašo.
Na lodi
Väčšinou samí starší ľudia ako ja, sprevádzaní ešte žijúcimi manželskými partnermi, ktorí sa o nich dojemne starajú. To je láska, ktorú nepoznám, možno posledná láska. Deti sú už dávno z domu, vnúčatá z času na čas telefonujú, lebo to cítia ako povinnosť, tak ako sa posielajú príspevky do Židovského národného fondu, na utíšenie svedomia, a čo zostalo starým, je už len ich vzájomná náklonnosť.
Teraz tu sedia v tej veľkej miestnosti, aby sa vyliečili, a ich partneri sa o nich starajú spôsobom, ktorý presahuje jednoduchý súcit, je to akoby biologický inštinkt nájsť náhradu za niekdajšiu lásku. Nakoniec, ľudia sa dostali vo vývoji ďalej ako opice a vedia sa navzájom identifikovať, s kým robia deti a s kým ich vychovávajú. A na starobu sa dívajú jeden na druhého, lebo nikto iný tu už nie je.
Keď už nemajú partnera, príde syn alebo dcéra, synom z nejakého dôvodu visia na opasku vždy dva mobily, netuším prečo, a všetci tu sedíme na jednej lodi a tečú nám transfúzie a chemoterapia. Sú tu štyri sestry, starajú sa o nás svedomito a s humorom, a po ôsmich hodinách ťažkej práce medzi utrpením a slzami sa ešte stále usmievajú. Za štyri roky ma napadli všetky možné druhy rakoviny, na ktoré ani nemôžem zúriť, lebo, koniec koncov, pochádzajú zo mňa.
Čítam v novinách články, tvrdo kritizujúce izraelské zdravotníctvo, a chcel by som byť televízny moderátor Dudu Topaz, ktorý dal zmlátiť svojich nadriadených, keď mu zrušili reláciu, aby sa trochu naľakali. V jednom článku sa písalo, že je to drzosť, že niektoré tabletky sú teraz inej farby ako boli predtým, lebo pacientov to mätie. Ale prečo? Generiká majú rovnakú účinnosť ako pôvodné preparáty a odlíšiť farby by zasa nemal byť až taký problém.
Bolí to
Okolo beží lekár pomáhať niekomu, kto má v kabíne zatiahnutý záves. Doktorka Peri musí urobiť biopsiu z hrudnej kosti, tak ako raz robila mne. Pri takýchto príležitostiach sa zaťahuje záves; bolí to, a chúďa pacientka plače. A keď lekár urobí chybu? V novinách je chyba, ktorá sa môže stať vždy a každému, kriminálny delikt.
V Izraeli máme nedostatok lekárov a tí, ktorých máme, pracujú priveľa, a na svete neexistuje lekár, ktorý by aspoň raz neurobil chybu. Sudca, ktorý nemá srdce, tu môže lekára, ktorý v práci zaspí a naozaj urobí chybu, strčiť do väzenia aj na osem rokov, ako keby pacienta zabil úmyselne. Takto môžete založiť aj politickú stranu, ktorá by si na svoju vlajku dala boj proti hrmeniu a bleskom.
S obdivom pozorujem tú poslednú lásku v dome rakovinových pacientov. Minulý týždeň som videl jednorukého muža, ktorý svojej žene láskyplne utieral z obočia kvapky potu a dával jej napiť, ona chuderka čoskoro zomrie. Žena s barlou nesie mužovi v roztrasenej ruke šálku kávy. To, ako sa tí dvaja na seba dívajú, je tisíckrát erotickejšie ako koncert Madonny a ani to toľko nestojí. To je láska až po hrob, v ich očiach vidíte bolesť, že jeden z nich musí tomu druhému umrieť a že už nebudú spolu.
Čosi vrátiť
Pred pár rokmi som sa dostal do nemocnice na intenzívne oddelenie, trikrát ma operovali. Vtedy som mával halucinácie, ale teraz sedím medzi transfúziami a chemoterapiou, a jasne vidím pred sebou iných pacientov, ktorí sa nevzdávajú a zachovali si čosi ako humor a bojujú ním proti zúfalstvu. Sestričky tancujú okolo nich, hrkocú so stojanmi na infúzie, usmievajú sa trpiacemu mužovi do tváre, pichajú kanyly, pripájajú vrecúška s infúziami a všetko to robia tak rýchlo a plynulo, že to vyzerá ako balet.
Jedna zo sestier, Miri, ktorá urobí za deň vyše dvesto vpichov, sa dokonca vydala – za ladiča klavírov, čo je najkrajšie povolanie na svete.
Predstavujem si, aké by to bolo, keby mi bolo odrazu lepšie – už dvakrát som za posledné roky nejakým medicínskym zázrakom ušiel hrobárovi z lopaty. Aký by bol môj život bez tejto nežnosti, bez poslednej lásky, ktorú tu pozorujem?
Pred pár týždňami prišla mladá, smutná a pekná žena, pôsobila trochu osamelo. Snažila sa usmiať na krásnu sestričku Ellu. Myslel som na to, čo všetko som v nemocnici dostal – ako dobre sa o mňa starali. Pochopil som, že medicíne musím niečo vrátiť, a tak som sa rozhodol, že svoje telo dám po smrti k dispozícii vede, aby sa študenti medicíny mohli na mne učiť to, čo budú pri svojom budúcom povolaní potrebovať. Takýmto spôsobom budem existovať ešte pár rokov po smrti, a presne ako Mojžiša – nepochovajú ma do hrobu, čo len prospeje mojim pozostalým.
Raz som čakal na výsledky jedného krvného testu, keď si vedľa mňa sadol mladý muž a porozprával mi, že má 24 rokov a má rakovinu kože, pretože na vražednom izraelskom slnku nenosil klobúk. Napísal som článok o márnivých mladíkoch tejto krajiny, ktorí chodia nakrátko ostrihaní a bez klobúka, ale neboli naň ani negatívne reakcie. Nikoho to nezaujímalo.
Myslel som si, že oslovím aspoň kožných lekárov, ktorí by mohli použiť môj článok ako varovanie pred rizikami letného izraelského slnka. Aj im je zrejme jedno, koľko ľudí je v Izraeli chorých na rakovinu kože. Po prvý raz som sa som sa rozzúril na izraelské zdravotníctvo, presnejšie povedané, na kožných lekárov. Ale to je, zdá sa, druh rakoviny, ktorý ešte nemám, a tak neprichádzam do styku s kožnými lekármi.
Text vyšiel v nemeckom preklade v denníku Frankfurter Rundschau.