Foto: TASR / AP
Sedemtisíc dvesto vojakov bundeswehru je na misiách: osemdesiati traja na nich zahynuli. O počte zabitých nemeckých vojakov sa nevedie žiadna štatistika, aspoň nie verejná.
Uprostred nemeckej každodennosti sme si za posledných štyridsať rokov takmer nevšimli, že bundeswehr vôbec existuje. Dokonca ani vtedy, keď za posledné roky takmer 200 000 mladých Nemcov zachytili víry desaťročia, v ktorom sa spustila transnacionálna mobilizácia proti svetovému riziku terorizmu.
Odvtedy niekoľko tisícok nemeckých vojakov putuje po Afganistane, Bosne, po Kosove či Kongu, po libanonskom pobreží či na africkom myse, ako pozorovatelia v Gruzínsku, Eritrei, Sudáne. Misie majú krkolomné názvy: Isaf, KFor, EUfor, Unifil, UNmee a tak ďalej, taká zložitá je svetová vnútorná politika so svojimi konfliktami, ktoré majú nemeckí vojaci ukončiť. Aj Nemecko sa učí slová ako „asymetrická vojna“, vojna teroristov proti štátom a štátov proti teroristom. Tak si Nemecku pomaličky znovu nachádza svoje miesto myšlienkový svet usmrcovania. A od náletu na Kundus aj cieleného zabíjania.
V Afganistane máme dočinenia s novým, svetovo-vnútornopolitickým typom „virtuálnej“ vojny, presnejšie povedané: so sociálne konštruovanou, selektívnou virtualitou vojny ponad hranice. Dalo by sa provokatívne povedať spolu s Baudrillardom, že v Afganistane žiadna vojna nie je. Slabina tejto tézy spočíva v tom, že tam vojna je.
Pointou však je: obe tvrdenia sú správne! Vojna bola donedávna pre iných, nie pre Nemecko. Súčasne vedľa seba existovali „pociťovaný mier“ a „vedená vojna“.
Relatívne stabilne je to možné iba dovtedy, kým sú pociťovaný mier a skutočná vojna navzájom oddelené v priestore a podľa určitého inscenačného a legitimačného vzorca sa spoja, a to podľa schém selektívnej virtuálnosti vojny. (Ostatne, v Baudrillardovom vyhrotení sa artikuluje západný pohľad, pohľad slepý voči obetiam tých druhých.)
Táto rozpolená virtuálnosť však musí byť vytvorená a udržiavaná výslovne spoločensky a politicky. Ona spečaťuje domácu neviditeľnosť toho, v vojaci vo svojej každodennosti v zahraničí robia, aké výkony podávajú, čo musia vydržať a odtrpieť. A vytvárať dovnútra virtuálnosť, navonok viesť vojnu na zabránenie vojny, to plodí rozpory, ktoré každého ministra obrany zdegradujú na ministra sebaobrany.
Darí sa to totiž len do tej miery, do ktorej je vojna niečím, čo sa odohráva „tam“, len kým obete vojny nie sú „naši“ mŕtvi; kým nemeckí vojaci nezabíjajú civilistov. Táto vyprodukovaná neskutočnosť vojny si žiada extrémnu hierarchiu, oddelenosť miesta a štátu, ktorý rozhoduje, od miesta a krajiny „vedľajších následkov“.
Táto stratégia minimalizácie rizika, ktoré by sa týkalo nás, kráča v stopách západnej averzie voči riziku. V spoločnostiach, v ktorých je zabíjanie na vojenské účely tabu a ľudské práva sú na rebríčku hodnôt vysoko, je prepuknutie vojnového násilia zvlášť veľkým šokom.
V predchádzajúcich „totálnych“ vojnách prenikol vojenský imperatív všetky sféry spoločnosti: vlády mohli znárodňovať firmy, kontrolovať výrobu, odkladať voľby a na spravodajstvo uvaliť cenzúru. Vo virtuálnej vojne platí pravý opak.
Prerozdelenie rizika môže nastať iba vtedy, keď sa podarí rozpory militarizmu zviesť a zredukovať na profesnú prax armády. To sa odzrkadľuje aj na pretrvávajúcom konflikte medzi prepusteným generálnym inšpektorom bundeswehru Schneiderhanom a ministrom obrany Guttenbergom. Pre toto všetko je virtuálnosť vojny neobyčajne krehká vec. Ústredným dejiskom vojny sú na základe svojej (de)legitimujúcej sily obrazy a príbehy masmédií. Západná stratégia mediálneho menedžmentu nie je zameraná ani tak na to, aby presadzovala oficiálnu líniu, ako skôr na to, aby zabezpečila, aby sa nestalo to, čo ohrozuje virtuálnosť týchto vojen v jej základoch.
Isteže, vo vojnách dochádza k mnohým veciam, ktoré novinári a verejnosť považujú za znepokojivé, takže vlády západných štátov s nepríjemnými otázkami počítajú. No čoho sa najviac boja, to je – čo len jeden – závažný incident, ako bol napríklad Kundus, ktorý môže rozbiť zabehnuté spravodajstvo, pretože ten novinárom, čitateľom novín a televíznym divákom predvedie, že sa treba dívať celkom inak. Potiaľ obrazy utrpenia iných nesabotujú základy oficiálnych vysvetlení vojny a neohrozujú pociťovaný mier. Túto hranicu zrejme prekročil cynizmus násilia a výsmech na obrazoch mučenia z americkej väznice v Iraku, a prekročili ju informácie a obrazy zo zajateckého tábora v Guantanáme.
Obidva tieto škandály rozbili oficiálnu legendu, pretože ukazujú, že ťaženie Spojených štátov proti terorizmu a za ľudské práva dramaticky pohŕda ľudskými právami.
Podobne je na tom Nemecko. Jedna vec je jasná: ani minister obrany Guttenber, ani kancelárka Merkelová doteraz nepovedali verejnosti celú pravdu. Znovu a znovu sa predierajú na svetlo nové navzájom si protirečiace verzie, a všetky nedobrovoľne podčiarkujú jedno posolstvo: rozbíjajú príbeh vysvetľujúci príčiny nemeckej účasti, čiže, že Nemci neprenasledujú Taliban, ale vychovávajú a zároveň budujú vojenskú pobočku Amnesty International. Rozbíja svetovo-vnútornopolitickú konštrukciu virtuálnosti vojny v Afganistane. Vojna sa vracia do Nemecka. A nielen minister sebaobrany je v úzkych.
Zo Spojených štátoch k nám dorazila správa, že prasací vírus už preskočil aj na kurence, a že teda treba rátať so spojením vírov prasacej a vtáčej chrípky. Vzniká otázka, kto prvý stratí hlavu: prasce, kurence alebo ľudia?
Prasaco-kuraco-ľudská chrípka sa už dávno neprehliadnuteľne stala fenoménom svetovej vnútornej politiky. Kto rozmýšľa v kategóriách utesnených kontejnerov národných štátov, nemôže tento jav pochopiť, ani si s ním nič počať.
Iste, kľúčovú rolu hrajú biologicko-medicínske problémy, ale nemenej dôležitá je aj celosvetová mobilita, pohyb tovarov, mediálne spravodajstvo, internetová komunikácia, ako aj národné zdravotnícke systémy a odlišná zraniteľnosť obyvateľstva v jednotlivých krajinách, skupín obyvateľstva, ako aj kultúrna perspektíva, ktorá vníma toto riziko raz ako hrozivého draka a inokedy len ako podenkový problém. Keď Amerika kýchne, zvyšok sveta sa vyzbrojuje na preventívne odvrátenie nebezpečenstva. Minimálne jeden z dvesto Američanov sa už vírusom nakazil, vo Veľkej Británii pripadne na tristo osôb jedno ochorenie na tento vírus.
Svetová zdravotnícka organizácia, ktorá koordinuje tak informácie, ako aj medicínske reakcie a prevenciu, konštatuje, že choroba sa medzitým už rozšírila do vyše sto osemdesiatich krajín a vyše štyrom tisícom ľudí spôsobila smrť. Keď to (s cynizmom vlastným dnešku) porovnáme s počtami mŕtvych v doprave, na ktoré sme si na celom svete zvykli, vznikne otázka, či sa tu nepestuje hystéria (a za ňou myšlienka na zisky a pracovné miesta vo farmakologickom priemysle). Množstvo ľudí sa – konečne! – dožaduje „racionálneho odhadu rizík“.
Ale pri tejto príležitosti musíme poodhaliť jedno špinavé tajomstvo. Keď sa sťažujeme na vedecké výpočty rizika, ktoré potom ešte dostaneme v obohatenej podobe v médiách ako informáciu pre vyplašených rodičov, mali by sme vedieť, že často nejde o nič iné ako o nepriznané, vedecky zakódované bodanie do hmly. Práve v prípade týchto globalizovaných rizikových fenoménov, s ktorými máme v poslednom čase dočinenia čoraz častejšie, prevažuje nevedenie nad vedením; upokojenie čoraz viac čerpáme z minulosti, nervózni sme z budúcnosti.
Či vírus prasacej chrípky H1N1, ktorá má zatiaľ relatívne neškodný priebeh, nezmutuje a nevyvolá pandémiu, ktorá si vyžiada milióny životov? To nevie nikto, nemôže to vedieť. Toto nevedenie nie je výsledkom zlej vedy, naopak, toho, že jej je stále viac a stále lepšej. No aby sme dokázali zodpovedne konať, musíme sa „tváriť“, že to vieme.
Rizikom je aj budúca spomienka, ktorá je v protiklade s minulou: veď práve neotrasiteľná viera matematických ekonómov, že riziko raz a navždy skrotili, podstatnou mierou prispela k finančnej katastrofe.
Riziko pandémie pozná vzhľadom na viac či menej vedomú a priznanú nevedomosť len dve (známe) rozhodnutia: buď sa budeme pripravovať, a bude to ľuďom pripadať ako hystéria; alebo nebudeme robiť nič, a tomu sa bude hovoriť do neba volajúca nezodpovednosť.
Je to príznačné. Svet vypočítateľného a ovládateľného rizika počíta – aj vďaka tomu, ako sme si osvojili požiadavku kontrolovateľného rizika – s momentom prekvapenia; či presnejšie povedané: manufactured uncertainties – neistoty a neurčitosti, ktoré boli stvorené pokusmi o ich prekonanie.
Keď sa John Maynard Keynes v tridsiatych rokoch po prvej svetovej ekonomickej kríze pokúšal rozlúštiť záhady hospodárenia, v konečnom dôsledku sa jeho myslenie točilo okolo nezvratnosti neurčitosti, vyplývajúcej z matematických modelov na jej prekonanie. Najskôr je tu rozdiel medzi modelovým platonizmom a skutočnosťou. Modelové predpoklady ekonomických vied, načisto nezhodné so skutočnými rozhodnutiami, s ich dôsledkami a nezamýšľanými následkami v realite ekonomiky, spoločnosti a politiky. Keynes z toho vyvodzuje záver, že ekonomické vedy a ich jednotlivé učenia sú zavádzajúce a môžu vyústiť do katastrof, ak ich budeme aplikovať na svet faktov.
V idealizovanom svete matematických ekonomických vied bola všeobecne prijímaná predstava, že pri otrasoch ekonomických cyklov ide o poľutovaniahodné, prechodné javy, a nie o fenomény, imanentné ekonomickému systému, ktorý je postavený na riziku. Takže stačí zmeniť zopár zlých rámcových podmienok, a obšťastňujúca moc rizika sa naplno rozvinie.
Ekonomické blaho všetkých čaká takpovediac za najbližším rohom. Riziko uplatňuje svoju vnútornú logiku neistotou, a to nielen v negatívnej podobe ako katastrofy (kolaps svetovej ekonomiky atď.), ale aj pozitívne: skúsenosť každodenného „vlastného sveta“ zostáva mimo obzor tejto vedy o modelovaní rizika.
Proti tomu namietal už Keynes: “Pod pojmom ‘neistá’ vedomosť by som chcel viac ako len rozlišovať nielen medzi tým, čo je nám známe ako isté, a tým, čo je len pravdepodobné. V tomto zmysle nie je hra na rulete podriadená neistému. Význam, v ktorom tento pojem používam, je ten istý, ako vo výroku, že je neistá perspektíva európskej vojny alebo cena medi a úroková miera o dvadsať rokov. (…) Pri takýchto veciach neexistuje vedecký základ, na ktorom by sa dala budovať nejaká vypočítaná pravdepodobnosť. Jednoducho to nevieme!” (1937).
V tomto prostom, prastarom a alarmujúco novom pohľade – jednoducho to nevieme, možno to vôbec nemôžeme vedieť – sa odráža nepokoj, ktorý sa zmocňuje všetkého a všetkých a všetkým preniká.