Pred sedemdesiatimi rokmi, 27. januára 1945, keď bol oslobodený Osvienčim, svet šokovala správa o jeho existencii. V priestoroch jedného z hlavných táborov, Auschwitz-Birkenau, ktorého vyvražďovacia centrála naplno fungovala od roku 1942, sa nachádzal najväčší a najviac neslávne známy vyhladzovací tábor Nemecka. Nemci tu vyvraždili približne 1,1 milióna ľudí, z toho jeden milión Židov. Jeho názov okamžite vyvoláva predstavu zla a hrôzy. Osvienčim bol fabrikou na smrť – tento oxymoron by pred holokaustom pôsobil nezmyselne, no dnes ho bez problémov pochopí každý. Plynové komory, ktoré sa stali symbolom Auschwitzu, boli len súčasťou sústavy vyše štyridsiatich osvienčimských táborov a podtáborov. Súčasne však Auschwitz ostáva nepochopený a toto nepochopenie skresľuje […]

Nedávno som videl cudzieho človeka plakať na verejnosti. Stalo sa to v Brooklyne, vo štvrti Fort Green, kde som sa dohovoril s kamarátom na raňajky. Prišiel som do o pár minút skôr a vonku na lavičke som si prezeral adresy v mobile. Na lavičke oproti sedela asi 15-ročná dievčina a plakala do telefónu. Počul som, ako opakuje dookola: „Ja viem, ja viem, ja viem“. Čo vedela? Previnila sa niečím? Utešoval ju niekto? A potom povedala, „Ja viem, mama“ a slzy sa poliali prúdom. Žijeme vo svete, ktorý sa skladá z príbehov, nie z vecí. Sme stvorenia pamäti, nielen pripomienky, milujeme viac než len ‘lajkujeme’. Čo jej hovorila mama? Aby už […]

V týchto zmätených časoch obdivujeme skôr fyzickú udatnosť než morálnu odvahu – odvahu duchovného života či odvahu verejných činiteľov. Odvahu chlapíka v kovbojskom klobúku, ktorý preskočil cez plot a dal sa pomáhať obetiam atentátu v Bostone, zatiaľ čo ostatní utiekli z miesta výbuchu, oslavujeme rovnako ako odvahu vojakov, ktorí sa vrátili z frontu, či mužov a žien, ktorí bojujú s ťažkými chorobami či zraneniami. Nedokážeme sa už zhodnúť na tom, čo znamená byť dobrý, charakterný či odvážny. Dnes si už menej vieme vážiť odvahu politikov, s výnimkou Nelsona Mandelu či Aung San Su Ťij. Možno sme toho zažili priveľa a […]

Jeden chlapík tu váži len 35 kg. Ďalší 44.  Keď som sa naposledy vážil, mal som 60 kg, ale to bolo pred mesiacom. Od 10. februára držím hladovku a schudol som vyše 13 kíl. Odmietam jesť, kým mi nevrátia ľudskú dôstojnosť. V Guantáname som zatvorený už 11 rokov a tri mesiace. Doteraz som nebol obvinený zo žiadneho zločinu. Nikdy som nestál pred súdom. Mohol som byť doma už pred rokmi – nikto si skutočne nemyslí, že predstavujem hrozbu – ale naďalej som tu. Pred rokmi americká armáda tvrdila, že som bol strážnikom Usámu bin Ládina, ale to bol nezmysel, ako […]

Môj otec pochádzal z Írska a mal podrezaný jazyk. Íri majú podrezaný jazyk z jedného jednoduchého dôvodu. Sú ostrovným národom. Museli sa navzájom znášať. Nie žeby sa vždy znášali. Ale museli sa aspoň snažiť. A tak sa vyvinul spôsob rozprávania, ktorý im umožnil hovoriť strašné veci. A hovoriť ich šarmantne. Nie som Ír. Som Američan írskeho pôvodu. Podaktorí vravia, že aj ja mám podrezaný jazyk. Ak je to pravda, je to len preto, lebo som počúval, svojho otca, strýkovia a niektoré tety prekárať v našej obývačke v Bronxe. Pamätám si sobotné večery, keď sa pila žitná a zázvorové pivo, fajčilo sa, rozprávalo, spievalo a tancovalo a ja som tiež spieval a tancoval […]

Zavraždenie štyroch Američanov v Líbyi a davy, útočiace na veľvyslanectvá Spojených štátov v celom moslimskom svete, ku ktorým došlo v posledných týždňoch v mnohých ľuďoch vyvolalo spomienky na rok 1979, keď radikálni islamisti obsadili americkú misiu v Teheráne. Pre rozvášnených extrémistov to vtedy bola tiež najlacnejšia cesta k posilneniu svojej pozície. Ak sa však priveľmi sústredíme na radikálny Islám, unikne nám iná analógia, podstatne lepšie vystihujúca súčasný stav obliehania na Blízkom Východe a Afghanistane: helikoptéry, ktoré sa vznášali nad strechou amerického veľvyslanectva v Saigone, keď sa do mesta valili tanky severovietnamskej armády. Týmto unáhleným odchodom sa skončilo dlhé a nákladné americké pôsobenie v Indočíne, ktorú […]

Bol to snáď najslávnejší brífing pre prezidenta v dejinách. Šiesteho augusta 2001 ráno prezidenta Georga W. Busha čakala tajná správa o hrozbe, akú predstavuje Usáma bin Ládin a jeho teroristická sieť al-Kájda. Dnes už neslávne známy titulok tejto Dennej správy pre prezidenta – dokument najvyššieho stupňa utajenia, ktorý denne pripravujú americké tajné služby znel: Bin Ladín pripravuje útok na USA. O niekoľko týždňov neskôr, 11. septembra 2001 al-Kájda tento cieľ dosiahla. Pod tlakom Komisie 11. 9. pre vyšetrenie udalostí, ktoré k teroristickému útoku viedli, Biely dom 10. apríla 2004 túto dennú správu odtajnil – ale len tú jedinú. Vládni predstavitelia […]

Európa má šancu prežiť vzostup nových ekonomických mocností len ak prehĺbi svoju integráciu, radí Timothy Garton Ash. Kto získal najviac medailí na Olympiáde? Európa. Kto má najväčšiu ekonomiku na svete? Zas Európa. A kam sa najviac ľudí túži vybrať na dovolenku? Prirodzene, do Európy. Z hľadiska mnohých mocenských ukazovateľov tvorí Európska Únia spolu so Spojenými štátmi a Čínou svetovú Veľkú Trojku. No ak to dnes poviete vládnym predstaviteľom v Pekingu, Washingtone alebo v inom svetovom hlavnom meste, najskôr sa vám nahlas vysmejú. V týchto dňoch, keď európski predstavitelia rozkrúcajú ďalšie kolo krízových rokovaní na najvyššej úrovni je táto potenciálna veľmoc poväčšine vnímaná […]

Moby-Dick vám všetko vysvetlí. Včera večer v mojej záhrade pristáli Marťania. Boli oválni a žiarivo ružoví, na hlavách mali pár parohovitých antén a na ich konci oči orámované sasankovitými mihalnicami. Povedali, že prišli spoznávať Ameriku. „Prečo práve u mňa?“ povedala som. „Amerika je ďalej na juh.“ „Ste pozorovateľka,“ povedali. „Povedzte nám, prosím: ‘chutí’ Amerika inak ako ostatné krajiny? Je to stredisko kultúrneho sveta? Ako ju vidia iní?“ „Amerika sa vždy líšila od Európy,“ povedala som, „už od svojich začiatkov ako utopické náboženské spoločenstvo. Pre niektorých to bola krajina snov, kde sa každý môže stať tým,z kým chce, pre iných zas fatamorgána, čo láka, […]

Tento rok sa hemží prezidentskými voľbami. Francúzsko a v Spojené štáty čaká napínavý boj o prezidentské kreslo, zatiaľ čo v mojom rodnom Rusku takmer nikto nepochybuje o výsledku. No hoci je výsledok takmer istý, neznamená to, že nejde o veľa. Plynulá výmena titulu z premiéra na prezidenta Putina – ktorou sa mu podarilo obísť zákonom predpísaný maximálny počet dvoch následných prezidentských období – sa západným očiam môže javiť ako samozrejmosť v zatvorenom svete kremeľskej politiky. Inak to však vidia mnohí Rusi, ktorých urazila arogantná proklamácia perspektívy nepohnuteľnej prezidentskej moci do ďalšieho desaťročia alebo aj dlhšie. Chudobní ľudia, stredné vrstvy i tí bohatí vyšli do […]