Foto: Maciek Nabrdalik/VII
Pred sedemdesiatimi rokmi, 27. januára 1945, keď bol oslobodený Osvienčim, svet šokovala správa o jeho existencii. V priestoroch jedného z hlavných táborov, Auschwitz-Birkenau, ktorého vyvražďovacia centrála naplno fungovala od roku 1942, sa nachádzal najväčší a najviac neslávne známy vyhladzovací tábor Nemecka. Nemci tu vyvraždili približne 1,1 milióna ľudí, z toho jeden milión Židov. Jeho názov okamžite vyvoláva predstavu zla a hrôzy. Osvienčim bol fabrikou na smrť – tento oxymoron by pred holokaustom pôsobil nezmyselne, no dnes ho bez problémov pochopí každý.
Plynové komory, ktoré sa stali symbolom Auschwitzu, boli len súčasťou sústavy vyše štyridsiatich osvienčimských táborov a podtáborov.
Súčasne však Auschwitz ostáva nepochopený a toto nepochopenie skresľuje našu predstavu o holokauste a o nacistickom režime ako takom.
V historiografických i všeobecných opisoch holokaustu sa obvykle kladie dôraz na brutálnu byrokratickú efektívnosť, ktorej technologickým vyvrcholením bol Osvienčim a masový priemyselný charakter tábora sa uvádza nielen ako jeho typická črta, ale ako základný predpoklad jeho úspechu. No napriek tomu, že Auschwitz bol a ostáva existenciálne znepokojujúcim úkazom a napriek smrteľnej hrozbe, akú mohol predstavovať, keby fašistické Nemecko bolo vyhralo Druhú svetovú vojnu, Osvienčim nebol technicky nutným predpokladom uskutočnenia holokaustu.
Keby nacisti neboli postavili plynové pece v Osvienčime, Treblinke, Sobibore a iných táboroch, aj tak by boli zabili rovnaké množstvo Židov a Nežidov. Väčšina z približne šiestich miliónov Židov a takmer všetky milióny Nežidov, ktorých Nemci a ich európski kolaboranti vyvraždili, nebola zabitých priemyselným spôsobom, ale zastrelením alebo vyhladovaním.
Otrepaná fráza „vraždenie na bežiacom páse“ je v rozpore s faktom, že zatýkať Židov a odvážať ich do tovární na smrť vzdialených niekedy stovky kilometrov, bolo oveľa neefektívnejšie, ako ich zabíjať priamo na mieste. Nacistickí vodcovia nepostavili továrne na smrť preto, aby zvýšili efektívnosť, ale aby vrahov dištancovali od ich obetí.
Aj genocídy, ktoré sa odohrali predtým i potom, vyvracajú zautomatizovanú predstavu o tom, že holokaust umožnila moderná technológia. Po celom svete sa objavujú režimy a kati, ktorí masovo útočia na vybrané skupiny ľudí s cieľom zlikvidovať ich, a ktorých páchatelia využívajú najrozličnejšie prostriedky, od masových vrážd, odsunov, núteného prestupu na inú vieru a prevencie rozmnožovania, aby sa nenávidených či neželaných skupín ľudí zbavili. Napríklad v Rwande roku 1994 Hutuovia zavraždili 800 000 Tutsiov oveľa rýchlejším denným tempom, než akým Nemci vraždili Židov, napriek tomu, že používali oveľa primitívnejšie technické prostriedky: mačety, nože a palice.
Ak sa sústredíme čisto na mechanickú povahu Osvienčimu ako na základný predpoklad nesmiernej ničivosti Holokaustu, môžeme tvrdiť, že nacistická eliminačná politika bola čímsi jedinečným a typickým pre modernú éru a nahovárať si, že takejto miery násilia je schopný len technicky zdatný a byrokraticky vyspelý štát. A hoci si všetci uvedomujeme, že genocídu možno rozpútať aj bez dômyselných systémov, ešte stále je veľmi rozšírená predstava, že pravá eliminačná politika, ktorej cieľom je úplná likvidácia inej skupiny ľudí, sa nezaobíde bez pomerne zriedkavej konštelácie štátneho aparátu a technologických prostriedkov.
To však nie je pravda. Ak chceme pochopiť politiku masových vrážd a eliminácie, musíme si uvedomiť, že technické prostriedky na uskutočnenie tohto plánu takmer nikdy nehrajú kľúčovú úlohu. Rozhodujúcim faktorom je takmer vždy rozhodnutie politických predstaviteľov spáchať genocídu, ochotná spoluúčasť veľkého množstva páchateľov a ešte širšia pasívna podpora civilného obyvateľstva – v prípade holokaustu išlo predovšetkým o obyčajných Nemcov, ale aj mnohých iných Európanov – a predovšetkým ideológia, vďaka ktorej všetci veria, že zlikvidovať vybranú skupinu ľudí je potrebné a správne.
Preto je Osvienčim taký dôležitý, a nie pre svoje technické parametre. Osvienčim je symbolom rozsiahlejšej a nedostatočne pochopenej rasistickej revolúcie, ktorú Nemci uskutočňovali v Európe a ktorej cieľom bolo vyvrátiť základy západnej civilizácie vrátane základnej koncepcie príslušnosti k ľudskému rodu.
Plynové komory, ktoré sa stali symbolom Auschwitzu, boli len súčasťou sústavy vyše štyridsiatich osvienčimských táborov a podtáborov. Riadili ich tisícky Nemcov, absolútnych vládcov, ktorí tyranizovali tisíce Židov, Rusov a iných „podľudí“ a nútili ich do otrockej práce za údesných podmienkok v množstve rozličných výrobných zariadení v rámci táborov, kde sa vyrábalo všetko od poľnohospodárskeho tovaru po chemikálie a zbrane.
Osvienčim bol preto oveľa viac než len plynové komory a krematóriá – svojím spôsobom to bol mikrokozmos, ani nie natoľko konkrétnych mechanizmov holokaustu ako nacistickej ideologickej predstavy sveta pod vládou nadradenej rasy, postavenej na masových hroboch židovského národa a desiatok miliónov ďalších obetí, ktoré Nemci pokladali za demograficky zbytočné, a na práci miliónov otrokov. Učí nás, že masové vyhladzovanie, akým je každá genocída, bolo počas holokaustu súčasťou širšej eliminačnej politiky a ako také bolo aj prostriedkom spoločenskej a politickej transformácie.
Napriek týmto vlastnostiam, ktoré ho spájajú s inými genocídami, sa Osvienčim vyznačoval aj čímsi jedinečným: prejavila sa tu bezpríkladná nacistická ideológia, ktorá popierala spoločnú príslušnosť k ľudskému rodu všade na svete a sledovala globálny cieľ zlikvidovať alebo si podrobiť všetkých tých, čo nie sú príslušníkmi „nadradenej rasy“. Heinrich Himmler, hlavný veliteľ SS, ktorý nesie hlavnú zodpovednosť za realizáciu nemeckého plánu, roku 1943 hrdo prehlásil: „ Či iné národy žijú v blahobyte alebo umrú od hladu, ma zaujíma len potiaľ, pokiaľ sú potrebné ako otroci pre našu kultúru.“
Vyjadril tým v kocke morálnu a mentálnu mutáciu nacistov, najďalekosiahlejšiu v dejinách Európy, na ktorej bol Osvienčim postavený a ktorej je najvýraznejším symbolom.
Keď sa vedúci predstavitelia Európy stretnú v Osvienčime, aby si pripomenuli 70. výročie oslobodenia, mali by si, samozrejme, uctiť pamiatku a smútiť za židovskými a nežidovskými obeťami. No mali by si tiež uvedomiť, že stoja na mieste priepasti, ktorá len-len že nepohltila Európu a s ňou celý svet.