Vo vo svojej knihe Je to človek? Primo Levi označuje slovom musulman (moslim) pravdivého a dokonalého svedka nacistických koncentračných táborov. Musulman bol výraz, ktorým označovali väzňa, ktorý stratil aj posledný zbytok vôle žiť, človeka, ktorý sa ocitol na najnižšej priečke rasového poníženia a čakal už len na smrť, bol “potácajúcou sa mŕtvolou”, ako napísal Jean Améry, “balíkom telesných funkcií, ktorý sa zmieta v posledných kŕčoch”. Alebo, slovami Prima Leviho: “keby som mal zhrnúť všetko zlo našich čias do jedného obrazu, zvolil by som tento obraz, ktorý som videl na vlastné oči: vychudnutý a zhrbený človek so sklonenou hlavou, ktorému sa […]

Hrôzostrašnú masakru novinárov Charlie Hebdo a bezdôvodnú vraždu francúzskych Židov v parížskom supermarkete má na svedomí ten typ mladých ľudí, z akých by za inej éry vyrástli obyčajní drobní delikventi. V dnešných časoch sa takíto nespokojní stratenci dávajú zvábiť sirénou džihádu. Hoci sa vo svojich propagandistických videoklipoch tvária veľmi zbožne, nezaprú, že praktizujú výsostne modernú odrodu zločinnosti. Parížske vraždy mali údajne očistiť pošpinené meno proroka Muhamada, miesto toho však najuctievanejšia postava islamského náboženstva vyznela ako šéf miestnej mafie. Napriek tomu sa v mnohých komentárov znovu objavili zmienky o konflikte civilizácií. Z tohto postoja sa po atentáte z 11. septembra 2001 stal osudný a katastrofálne nepresný nástroj na […]

Čína je autoritársky štát, zatiaľ čo India je stabilná demokracia, a to najväčšia na svete. Toto zaužívané hodnotenie do určitej miery stále platí. No tieto dve krajiny sa však čoraz viac začínajú podobať jedna na druhú. Pred desiatimi rokmi sa vravelo, že vďaka Číne a Indii sa zemeguľa začína „splošťovať“, že ťažisko moci sa nezadržateľne presúva zo Západu na Východ a že politické inštitúcie a ideológie, na ktorých boli tieto dve krajiny založené, prechádzajú hlbokou krízou legitimity. V oboch krajinách vládnu dynastické elity a kapitalisti, ktorí si navzájom preukazujú službičky a obe krajiny majú problém s realizáciou pôvodného ideálu, sľubujúceho blahobyt pre masy. […]

Zavraždenie štyroch Američanov v Líbyi a davy, útočiace na veľvyslanectvá Spojených štátov v celom moslimskom svete, ku ktorým došlo v posledných týždňoch v mnohých ľuďoch vyvolalo spomienky na rok 1979, keď radikálni islamisti obsadili americkú misiu v Teheráne. Pre rozvášnených extrémistov to vtedy bola tiež najlacnejšia cesta k posilneniu svojej pozície. Ak sa však priveľmi sústredíme na radikálny Islám, unikne nám iná analógia, podstatne lepšie vystihujúca súčasný stav obliehania na Blízkom Východe a Afghanistane: helikoptéry, ktoré sa vznášali nad strechou amerického veľvyslanectva v Saigone, keď sa do mesta valili tanky severovietnamskej armády. Týmto unáhleným odchodom sa skončilo dlhé a nákladné americké pôsobenie v Indočíne, ktorú […]

Našu literárnu výchovu majú do značnej miery na svedomí spisovatelia, ktorí často žili v nezmieriteľnom rozpore s hlavnými trendmi svojej doby a svojej krajiny. Ale prečo sa spisovatelia, čo prežili väzenie a exil – z Indonézie, Iraku či Pakistanu, netešia takýmto sympatiám slobodného sveta? Pri čítaní nekrológov za Alexandrom Solženicynom som si spomenul na Philipa Rotha, ktorý sa kedysi priznal, že tak trochu závidí spisovateľom žijúcim v socialistických krajinách. Keď sa rozprával s Ivanom Klímom, Roth si uvedomil „ten strašný tlak, pod ktorým ste písali a aké jednoznačné bolo poslanie, ktoré z toho pre vás vyplývalo: vo vašej spoločnosti ste […]