Keď som po vojne uvidel pohorie diel o Slovenskom národnom povstaní 1848 – 1849, veril som, že v prípade Slovenského národného povstania roku 1944 to bude jednoduchšie. Netušil som, akú intelektuálnu a spisovateľskú námahu si vynúti história druhého povstania, že jej doterajšie výsledky zaplnia takmer celú knižnicu a že bude rovnako náročná a zložitá ako analýza povstania spred sto rokov v poschodovom, mnohonárodnostnom rakúskom cisárstve.
Prvé povstanie som poznával zhora, cez diela, cez protichodné názory našich, maďarských a rakúskych historikov, hoci sa mnohí z nich hlásili k tej istej marxistickej metóde, k historickému materializmu, cez memoáre a svedecké výpovede súčasníkov, cez dobovú literatúru, korešpondenciu a cez impozantné dielo Daniela Rapanta.
Pešiak na šachovnici
Druhé povstanie sa mi videlo priehľadné aj na základe osobnej skúsenosti od jeho začiatkov až po skončenie vojny. Taká skúsenosť pravdaže zvádza k povyšovaniu osobnej skúsenosti na všeobecnú, k ohraničenému a zjednodušenému pohľadu, k pochybnému sebavedomiu svedka bez ohľadu na širšie súvislosti, na inú skúsenosť iných.
Udalosti som videl a vnímal zdola ako pešiak na šachovnici. ?osi viac som mohol dovidieť iba ak na najbližšom štábe roty, oddielu alebo brigády. Povstalci, ktorí zachytili prvé útoky Nemcov pri Baťovanoch, nemohli vedieť, že sú vlastne obetovaní, že majú stáť v ceste k nepriateľovi ako prekážka pokým sa na strategicky výhodnejšom mieste kdesi vzadu nevybuduje silnejšia obrana. Inak vidí udalosti vojak, inak veliaci dôstojník a generál a potom inak historik a rôzni historici zasa inak.
Tam, kde sa vysoko a ďaleko medzi Berlínom, Moskvou, Londýnom a Washingtonom rozhodovalo o stratégii vojny, o pohyboch státisícových armád, kde sa konali už predvídavé konferencie o povojnovom usporiadaní sveta, preteky tajných služieb a tajné dohovory, nikto z nás nedovidel. Ak sa čosi zhora, hoci len z Banskej Bystrice dostalo dolu, bolo to precedené cez zbožné želanie alebo zlovestné predpovede.
Udalosti a interpretácie
Udalosti sú jedno a ich interpretácie čosi celkom iné. Keď som neskôr čítal analýzy povstaleckých udalostí a publicisticky som sa do nich zaplietol vlastnými patetickými výpoveďami, zistil som, že čo sa mi videlo prosté, je inak, že aj to inak je inak, takže som stratil istotu, či to vôbec bolo alebo malo byť. Za všetky príklady stačí uviesť vari dosť podstatný: Povstanie riadili vždy tie osoby a osobnosti, ktoré boli práve pri moci. Ktorákoľvek brožúra umožní dosadiť si ich mená. Do udalostí sa dodatočne vnášali pod titulom odkazu povstania rôzne protichodné aktuálne záujmy rôznych politických zoskupení v rôznych stranách alebo v tej istej. Pojem odkaz sa tak rozšíril, že pozvoľna stratil obsah.
Publicistov tých čias, vrátane mňa, nie je ťažké usvedčiť citovaním z ľahkomyseľných a nezodpovedných konklúzií v rozpore s osobnou skúsenosťou, z ospravedlňovania škvŕn na slnku alebo sekery, vyrábajúcej ívery, ke’d sa rúbe les.
Nádej ako národná atmosféra
Jednako si aj teraz myslím, že povstanie bolo veľkou národnou udalosťou, že akékoľvek jeho nihilizovanie a relativizovanie nemôže zrušiť národnú atmosféru – nádej, aká sa môže zrodiť len raz alebo dvakrát v jednom storočí, zrušiť povstaleckú solidaritu, obetavosť ľudí, ktorí za cenu straty majetku a života pomáhali povstaniu a prenasledovaným, ani obete masových hrobov ako trest za odvahu povstať, čo bolo bežnou pracovnou metódou veľkého projektu sociálneho inžinierstva, osnovaného zločincami za písacím stolom, ako vytvori? tisícročnú ríšu vyvolených, ke? dominuje iba živočíšna nenávisť a násilie a ľahostajnosť a skleslá tendencia zatvára pred dôkazmi oči.
A sme zase v cviku
Smútok z dejín vyplýva asi z toho, že sa zbytočne opakuje to, čo by sa nemuselo a nemalo.
Permanentné prehodnocovanie a relativizovanie udalostí konajúcich postáv viedlo k vypestovaniu vzájomného podozrievania, k pestovanou obviňovania a nepriateľstva s tragickými následkami, ktoré postihovali rad za radom, jedného skôr, iného neskoršie, viac alebo menej všetkých účastníkov odboja potom už v záujme vytvorenia homogénnej totalitnej ríše.
Zase sa raz ukázalo, že sa rozhodovalo kdesi ďaleko a vysoko, kam nedovidieť.
Podobné javy sa odohrali aj pred sto rokmi. Keď sa hurbanovskí povstalci vracali porazení z kopaníc, dorúbali ich cisárski kyrysníci, hoci išlo o spojencov. Porovnávam, pravdaže iba javy, nie ich rozmery. Kdesi v archíve mám odpis Hurbanovho listu, napísaného krátko po revolúcii, že …sme zase v cviku, ako sme boli. Slovensko bolo ?asto v cviku: V čase protitureckých vojen bola krvavá horúca hranica v Hornom Uhorsku – na Slovensku. Jej pohyblivosť určoval stav vecí inde: na európskych bojiskách armád, bojujúcich o španielske dedičstvo, ich úspechy a neúspechy, mocenské relácie v trojuholníku Viedeň, Paríž, Carihrad. Thököly písal pápežovi, že sa nachádza medzi tureckou nákovou a cisárskym kladivom.
Po víťazstve revolúcie vo Francúzsku bývalých spojencov, neskôr znepriatelených, spojila opäť gilotína, po revolúcii v Rusku salvy, po druhej vojne gulagy, po víťaznom februári v Československu šibenica, Ruzyň a Jáchymov. A tí, čo prežili a uvažujú, majú pocity hanby a viny, uvedomujúc si nástojčivý tragický zmysel antického príslovia: Kto sa chce vyhnúť Charybde, strhne ho Scylla, Aj Hitler a Stalin boli ako zhubné morské bralá a víry. “Hitler hovoril pravdu a ľudia mu neverili. Stalin klamal a ľudia mu verili. A potom už bolo neskoro.” (S. Wiesenthal)
Mučivé problémy
Zoznámil som s o čosi mladším nemeckým básnikom a spisovateľom. Pochádzal zo Sudet a ako 18 – 19 ročný bol presveděeným národným socialistom. Dobrovoľne narukoval, bojoval v Grécku, vo Francúzsku a v Sovietskom zväze padol do zajatia, kde sa dostal do preškoľovacieho zariadenia. O niekoľko rokov sa vrátil do NDR ako presvedčený socialista. Napísal rad antifašistických a sebaspytujúcich diel, ktoré mu vyniesli uznanie a tituly. Mal skvelý talent a bol neobyčajne citlivý.
Blúdili sme skoro celú noc po prázdnom Berlíne a vymieňali si životné skúsenosti. Bolo to koncom päťdesiatych rokov po Chruščovovom prejave o Stalinových zločinoch. Druhýkrát sa dostal do rozporov so sebou samým a neskrýval to. Nebolo mu ľahko pretrpieť sa na socialistického spisovateľa v socialistickom nemeckom štáte a opäť sa vyrovnávať s faktami, ktoré sa dostali na svet z utajovaného a chráneného zázemia socialistickej ríše, ktoré do značnej miery poznal a namáhavo ich vytesňoval z vedomia. Odlišovala nás rozdielna skúsenosť s nacizmom, socialistickú sme mali vtedy spoločnú. Prepadol údajne alkoholu. Asi si mučivé problémy riešil sebadeštrukciou.
Hrubá čiara za všetkým, čo bolo, čosi ako odpustená bilancia má dať – dal, môže mať praktický význam. Či sa však ňou zlikviduje aj dialóg so sebou samým, je otázne. Možno je odvaha dívať sa na seba za sebou užitočnejšia, aby sa minulosť nepociťovala ako väzenská guľa, hoci neviditeľná, lebo zmysel možno dať len súčasnosti, minulosti už nie.
Dal si porozprávať o povstaní a pozorne počúval, mal som vtedy pocit, že mi závidí.
Prelomiť kruh mlčania
Zoznámil som sa s historikom Wolfgangom Venohrom, šéfredaktorom vysielania Stern v Hamburgu, autorom mnohých ocenených historických kníh. Zamiloval sa do Slovenska a napísal o povstaní rozsiahli knihu. Vyšla v Nemecku vo dvoch vydaniach. Veľmi rýchlo nás zblížili príbuzné pocity, vyplývajúce z obdobnej frontovej skúsenosti a podobných strát. O povstaní písal s úctou, hoci mnohé javy videl inak než ja, historický diletant. Vedel spájať pohľad zhora s pohľadom zdola bez zaujatosti, bez zaťaženosti socialistickou skúsenosťou. Listujem si ?asto v jeho knihe, údaje sú v nej presné a takmer vždy sa pristavím pri poslednej vete autorského predslovu: Táto kniha chce prelomiť kruh mlčania. Chce vyrozprávať dejiny piatich dramatických rokov v živote slovenského národa 1939 – 1944, keď bolo Slovensko samostatným európskym štátom, ale predovšetkým, keď sa slovenský národ odhodlal na najodvážnejšie antifašistické povstanie v Európe. Svoje názory nezmenil podnes.
Krátko po vojne mal som možnosť zúčastniť sa na zjazde francúzskych účastníkov odboja doma a v zahraničí. Keď jeden z Francúzov rozprával o účasti francúzskych partizánov v Slovenskom národnom povstaní a o Slovensku, plná sála vstávala a spievala refrén z Marsellaisy, ako bývalo zvykom, keď sa identifikovala s rečníkom.
Narúšanie kontinuity nemusí znamenať zrušenie
Viem, že sa historická veda nerobí z dojímavých anekdot, z pocitov a moralít, ale z faktov. Niektorí publicisti teraz uvažujú, že sa Slováci a Česi pomýlili, ak bojovali za spoločné ciele, za československú vzájomnosť a republiku. Ale v tomto omyle padali spolu už v rokoch 1848 – 1849 a na desaťtisíce na domácich a zahraničných frontoch obidvoch vojen. To nie je len moralita alebo omyl.
Narúšanie kontinuity nemusí znamenať zrušenie. Ak sa historická veda obohatí o nové fakty a poznanie, prehodnocuje. Vyčnievajúca udalosti a osobnosti priťahujú vždy nanovo záujem historikov. Predpokladá sa, že časový odstup umožňuje oslobodiť sa od zaťaženosti blízkosťou k udalosti. Dôkazom môže byť napríklad kniha P. Johnsona Dějiny 20. století (Praha 1991), ktorá prináša na obidve vojny, na ich príčiny a dôsledky nezvyčajné pohľady, korigujúce mnohé ustrnulé patetické konvencie. Aj táto kniha privoláva smútok z histórie a oživuje poznanie z Goetheho Fausta: “Myslíme si, že hýbeme udalosťami, zatiaľ čo udalosti hýbu nami.” Autor diela je bezohľadný, nič neodpúšťa ani cudzím ani svojim. Nezaujatý historik by mu mohol vyčítať, že neutrálne objektívne líčenie nahrádza zaujatým vzrušeným esejistickým podaním, že viac filozofuje, ako historizuje. Ale aj nezaujatého historika možno usvedči? z cynizmu, ak mu chýba zaujatosť a za zaokrúhlenými štatistikami o stratách ľudských životov vidí iba čísla a nie tragické ľudské osudy. Niektoré nezaujaté exkurzie do dejín pripomínajú neraz žiadosti o zamestnanie, keď žiadate? vyzdvihuje v životopisnej prílohe tie fakty, ktoré mu dávajú právo, aby sa žiadosť prednostne vybavila.
Hviezdna hodina Slovenska
Filozofovanie nad faktami a ich relativizácia má akiste svoje hranice – nihilizáciu udalostí. Možno uvažovať o tom, či mal generál Grouchy prenasledovať Blüchera alebo ísť na pomoc cisárovi v bitke proti Wellingtonovi, či bolo treba rozrúca? Rakúsko – Uhorsko alebo nie. A všeličo iné: “čo by sa bolo stalo alebo nestalo, čo sa malo urobiť alebo nemalo, a naopak.” S. Zweig nazýval naliehavosť rozhodnúť sa v hraničnej situácii, od ktorej závisia ľudské osudy a smer histórie “hviezdnymi hodinami ľudstva”. Slovensko roku 1944 nepremárnilo svoju hviezdnu hodinu.
Slovenské národné povstanie rokov 1848 – 49 malo protifeudálny charakter, Slovenské národné povstanie roku 1944 malo antifašistický charakter. Ich spoločným menovateľom bol impozantný vstup Slovenska do moderných a pokrokových európskych dejín. Možno bol vojensko-strategický charakter tohto vstupu zanedbateľný v pohybe státisícových armád veľkých národov. Duchovne bol určite rovnocenný. Ale to už dávno a presnejšie formuloval Alexander Matuška.
Podoby histórie pripomínajú členený útvar pohoria, napríklad Tatier. S dávkou metaforickej licencie možno azda jedno povstanie prirovnať k Lomnickému štítu alebo po štúrovsky ku Kráľovej holi – na výškovom rozdiele nezáleží – a druhé povstanie ku Gerlachu.
Pohoria vraj stvoril Hospodin, aby mal človek trvalú úctu k stvoriteľovmu dielu, rieky, aby si uvedomoval svoju dočasnosť a vedel, ako plynie čas. Voda v riekach odteká, podoba žulových štítov sa nemení. Sviatok v kalendári možno zrušiť hlasovaním alebo škrtom pera – štíty v pohorí nie.
Text vznikol roku 1992.