Strach zo smrti za diktátora Nicolaea.
Foto: Orasisfoto
MÁŠ VRECKOVKU, pýtala sa matka vo dverách každé ráno, než som vyšla na ulicu. Nemala som vreckovku. A pretože som ju nemala, vrátila som sa zakaždým do izby, pretože každé ráno som tú otázku čakala. Vreckovka bola dôkaz, že mama má ráno o mňa starosť. Neskôr v priebehu dňa som už bola odkázaná na seba. Otázka MÁŠ VRECKOVKU bola nepriama nežnosť. Priama by bola trápna, niečo také u dedinčanov neexistovalo. Láska bola prezlečená za otázku. Len takto sa dala povedať sucho, ako príkaz, ako pracovná inštrukcia. To, že hlas bol strohý, dokonca podčiarkovalo nežnosť. Každé ráno som vo dverách raz mala vreckovku, a druhý raz nie. Až potom som vyšla na ulicu, ako keby tam s vreckovkou bola aj matka.
A po dvadsiatich rokoch som bola dávno v meste sama za seba, prekladateľka v strojárskej fabrike. O piatej ráno som vstávala, o pol siedmej sa začala práca. Každé ráno znela dvorom fabriky z ampliónu hudba. Ale robotníci, ktorí sedeli a jedli, mali prázdne oči ako biely plech, zaolejované ruky, desiatu mali zabalenú do novinového papiera. Než začali jesť svoj kúsok slaniny, nožíkom z nej zoškrabali tlačiarenskú čerň. Dva roky prešli v pokluse všednosti, jeden deň ako druhý.
V treťom roku sa rovnakosť dní skončila. Trikrát v jednom týždni prišiel skoro ráno za mnou do kancelárie obrovský kostnatý muž s iskrivými modrými očami, kolos z tajnej služby.
Prvýkrát mi postojačky vynadal a odišiel.
Druhýkrát si vyzliekol vetrovku, zavesil ju na kľučku skrine a posadil sa. V to ráno som si priniesla z domu tulipány a naaranžovala som ich do vázy. Pozrel sa na mňa a pochválil ma za neobvyklú znalosť ľudí. Mal klzký hlas. Bolo mi čudne. Odmietla som chválu a ubezpečila som ho, že v tulipánoch sa vyznám, ale v ľuďoch nie. Odpovedal mi škodoradostne, že ma pozná lepšie, ako ja tulipány. Potom si prehodil vetrovku prehodil cez rameno a odišiel.
Na tretí raz sa posadil a ja som stála, pretože mal na mojej stoličke aktovku. Neodvážila som sa položiť ju na zem. Nadával mi, že som hlúpa, lenivá, povrchná, skazená ako túlavá suka. Tulipány odtisol úplne až na kraj stola, do stredu stola dal prázdny papier a pero. Vrieskal: písať! Postojačky som písala, čo mi diktoval – moje meno a dátum narodenia a adresu. Ale potom, že bez ohľadu na blízkosť či príbuzenský vzťah nikomu nepoviem, že… teraz prišlo to hrozné slovo: colaborez, že spolupracujem. Toto slovo som už nenapísala. Položila som pero a šla som k oknu, dívala sa na prašnú cestu. Nebola vyasfaltovaná, výfuky a hrbaté domy. Táto zničená ulička sa ešte k tomu volala Strada Gloriei, Ulica Slávy. Na Ulici Slávy sedela v holom morušovníku mačka. Bola to továrenská mačka s jedným potrhaným uchom. Nad ňou ranné slnko ako žltý bubon. Povedala som: N-am caracterul, nemám takú povahu. Povedala som to tej ulici vonku. Slovo POVAHA spôsobilo tajnému policajtovi hysterický záchvat. Roztrhal papier a zdrapy šmaril na dlážku. Asi si uvedomil, že pokus o naverbovanie na spoluprácu musí ukázať šéfovi, pretože sa zohol, pozbieral všetky zdrapy a vložil do aktovky. Potom zhlboka vzdychol a porazený hodil vázu s tulipánmi o stenu. Rozbila sa s praskotom, ako boli vo vzduchu zuby. S aktovkou pod pazuchou povedal ticho: ty to ešte oľutuješ, utopíme ťa v rieke. Povedala som si: keď to podpíšem, už nebudem môcť so sebou žiť, potom to budem musieť spraviť sama. Radšej to urobte vy. Dvere kancelárie boli už boli otvorené a on bol preč. A vonku na Strada Gloriei továrenská mačka vyskočila zo stromu na strechu domu. Konár švihal vo vzduchu ako trampolína.
Nasledujúci deň sa začalo lámanie. Mala som zmiznúť z fabriky. Každé ráno o pol siedmej som sa musela hlásiť u riaditeľa. Každé ráno tam s ním sedel šéf odborov a stranícky tajomník. Tak ako sa kedysi pýtal moja mama – máš vreckovku – sa teraz riaditeľ pýtal každé ráno: našla si si inú prácu. Odpovedala som vždy to isté: žiadnu si nehľadám, tu vo fabrike sa mi páči, chcela by som tu zostať až do dôchodku.
Raz ráno som prišla do práce a moje hrubé slovníky ležali na chodbe na zemi vedľa dverí. Otvorila som, za mojím stolom sedel jeden inžinier. Povedal: tu sa klope, keď chce niekto vojsť. Tu sedím ja, ty tu nemáš čo hľadať. Nemohla som ísť domov, lebo by mali zámienku prepustiť ma kvôli neospravedlnenej absencii. Nemala som kanceláriu, a teraz som len musela prísť každé ráno normálne do práce, v žiadnom prípade som nesmela chýbať.
Moja priateľka, ktorej som každý deň všetko rozprávala cestou domov chatrnou Strada Gloriei, mi spočiatku uvoľnila roh na svojom písacom stole. Ale raz ráno stále pred dverami: nesmiem ťa pustiť. Všetci hovoria, že si fízel. Šikanovanie bolo posunuté nadol, medzi mojich kolegov vypustili chýr. To bolo to najhoršie. Útokom sa môžete brániť, proti ohováraniu ste bezmocní. Každý deň som počítala so všetkým, aj so smrťou. Ale s touto zákernosťou som sa nevyrovnala. Žiadne výpočty ju nerobili znesiteľnejšou. V očiach kolegov som bola presne to, čo som odmietla. Keby som na nich donášala, tak by mi nič netušiac dôverovali. V podstate ma trestali za to, že som ich chránila.
Keďže teraz som už vôbec nesmela chýbať, ale nemala som kanceláriu, a moja priateľka ma už do svojej nesmela pustiť, nerozhodne som postávala na schodoch. Prešla som párkrát po schodoch hore dolu – a naraz bola zo mňa znovu dcéra svojej mamy, pretože SOM MALA VRECKOVKU. Rozprestrela som ju medzi na jeden schod medzi prvým a druhým poschodím, vyrovnala som si ju a posadila som sa na ňu. Hrubé slovníky som si položila na kolená a prekladala popisy hydraulických strojov.
Bola som – nemčina má také slovo – vtip na schodoch. Nemiestny žart. Moja kancelária bola vreckovka.
Moja kamarátka si cez obedňajšiu prestávku prisadla ku mne. Jedli sme spolu ako predtým v jej a ešte predtým v mojej kancelárii. Z ampliónu ako vždy zneli robotnícke zbory o šťastí ľudu. Jedla a plakala nado mnou. Ja nie. Musela som ostať tvrdá. Nie dlho. Len pár nekonečných týždňov, než ma prepustili. V čase, keď som bola schodový žart, som si v lexikóne nalistovala schody. Prvý stupeň schodu sa volá NÁSTUPNICA, posledný VÝSTUPNICA. Schodiská sa skladajú z RAMIEN a ODPOČÍVADIEL. Ramená a odpočívadlá musia byť ohradené zábradlím. Zábradlie má držadlo a držadlo má LÍCE DRŽADLA. Točité schodiská stoja na nosnom stĺpe, a ten zasa na PäTE. Zo súčiastok hydraulických, zaolejovaných strojoch som poznala krásne slová ako LABUTÍ CHVOST, LABUTÍ KRK, no a šrouby s MATKAMI. A rovnako ma ohurovali poetické názvy častí schodov, krása technického jazyka. RAMENÁ a LÍCA a PäTY – ako keby mali ľudské telo. Či z dreva, betónu alebo železa – ako to, že si vkladáme svoje telo si aj tých najtuhších vecí na svete, mŕtvemu materiálu dávame mená zo seba, personifikujeme ich na časti tela. Že expertom na techniku sa strohá práca stáva znesiteľnou až cez skrytú nežnosť. Každá práca, v každom povolaní, funguje na tom istom princípe ako ako otázka mojej mamy o vreckovke.
Keď som bola malá, mali sme doma zásuvku s vreckovkami. Boli v nej za sebou dva rady, každý s tromi komínikmi: naľavo pánske vreckovky pre otca a starého otca. Vpravo dámske vreckovky pre mamu a starú mamu.
V strede detské vreckovky pre mňa.
Zásuvka bola náš rodinný portrét vo vreckovkovom formáte. Mužské vreckovky boli najväčšie, mali tmavé okraje v hnedej, sivej alebo bordovej. Ženské boli menšie, okraje bledomodré, červené alebo zelené. Detské vreckovky boli najmenšie, bez okraja, ale v bielom štvoruholníku pomaľovanom kvetinami alebo zvieratami.
Zo všetkých troch druhov vreckoviek sme mali vreckovky na všedné dni, tie v prednom rade, a nedeľné vreckovky, v zadnom rade. V nedeľu musela vreckovka, aj keď ju nebolo vidno, ladiť s farbou šiat.
Žiadny iný predmet v dome, ani my sami, sme si nikdy neboli takí dôležití ako vreckovka. Mala univerzálne použitie na: nádchu, krvácanie z nosa, poranenú ruku, lakeť alebo koleno, plač alebo zahryznutie a potláčanie plaču. Mokrá, studená vreckovka na čelo bola proti boleniu hlavy. S štyrmi uzlami v rohoch to bola pokrývka hlavy proti úpalu alebo dažďu.
Keď si človek chcel niečo zapamätať, urobil si na vreckovke uzol ako pamäťovú pomôcku. Pri nosení ťažkých tašiek ste si ňou obviazali ruku. Mávalo sa ňou na rozlúčku, keď zo stanice mizol vlak. A pretože vlak je po rumunsky TREN slzy v banátskom dialekte sú TRÄN, kvičanie vlakov na koľajniciach sa mi v ušiach vždy podobalo na plač. Keď v dedine niekto umrel doma, hneď mu zviazali bradu vreckovkou, aby ústa ostali zatvorené. Keď v meste niekto spadol na obrubník, vždy sa našiel chodec, čo mŕtvemu prikryl tvár vreckovkou – takže vreckovka bola jeho prvý rubáš.
V horúce dni rodiča posielali deti večer na cintorín polievať kvety. Vo dvojici alebo trojici, od hrobu k hrobu sme boli stále spolu, rýchlo sme polievali. Potom sme si posadali tesne vedľa seba na schody kaplnky a dívali sa, ako z niektorých hrobov stúpajú útržky bielej pary. Trošku preleteli čiernym vzduchom a zmizli. Pre nás to boli duše mŕtvych: v tvare zvierat, okuliaroch, fľaštičiek a šálok, rukavíc a pančúch. A pomedzi to sem a tam biela vreckovka s čiernym okrajom noci.
Neskôr, keď som viedla rozhovory s Oskarom Pastiorom, pretože som chcela písať o tom, ako bol deportovaný do sovietskeho pracovného tábora, mi porozprával, ako dostal od jednej starej ruskej mamy vreckovku z bieleho batistu. Možnože budete mať šťastie, ty a môj syn, a čoskoro vás pustia domov, povedala Ruska. Jej syn bol rovnako starý ako Oskar Pastior a bol rovnako ďaleko z domu ako on, iným smerom, povedala, v trestnom batalióne. Oskar Pastior jej zaklopal na dvere ako vyhladovaný žobrák, chcel vymeniť kus uhlia za jedlo. Ona ho pustila do domu, dala mu horúcu polievku. A keď mu do taniera kvapkalo z nosa – bielu batistovú vreckovku, ktorú ešte nikto nikdy nepoužil. Tá vreckovka s čipkovaným okrajom, hodvábnou niťou precízne povyšívanými paličkami a rozetami bola pre žobráka nádhera, ktorá ho objala a zranila. Zmes, na jednej strane útechy z batistu, na druhej, so svojimi hodvábnymi paličkami, bielymi čiarkami, meradlom jeho spustnutosti. Oskar Pastior bol sám pre túto ženu zmiešania: cudzí žobrák v dome a stratené dieťa vo svete. V týchto dvoch osobách ho gesto tej ženy obšťastnilo a zranilo: aj ona preňho bola dvojjedinná: cudzia Ruska a ustaraná matka s otázkou: MÁŠ VRECKOVKU.
Aj ja, odkedy ten príbeh poznám, mám otázku: Platí MÁŠ VRECKOVKU všade a rozprestiera sa v blyšťaní snehu medzi mrazom a odmäkom cez polsveta. Prekračuje medzi horami a stepou všetky hranice až do obrovského impéria posiateho trestnými a pracovnými tábormi. Je MÁŠ VRECKOVKU nezničiteľné ani kladivom a kosákom, ani stalinizmom prevýchovy tými všetkými tábormi?
Už desaťročia viem rumunsky, ale pri rozhovore s Oskarom Pastiorom mi to napadlo po poprvýkrát: Vreckovka je po rumunsky BATISTA. Zasa tá zmyselná rumunčina, čo svoje slová núti a ženie jednoducho do srdca vecí. Materiál neurobí obchádzku, označuje sa ako hotová vreckov, ako BATISTA. Ako keby bola každá vreckovka zakaždým a všade z batistu.
Oskar Pastior si tú vreckovku od svojej zdvojenej matky držal v kufri ako relikviu. A potom po piatich rokoch v lágri si ju priniesol domov. Prečo – biela batistová vreckovka bola nádej a strach. Keď dáte z ruky nádej a strach, umriete.
Po rozhovore o bielej vreckovke som Oskarovi Pastiorovi celú noc lepila na bielu kartičku koláž:
Tu tancujú biele bodky hovorí Bea pôjdeš do vysokého pohára mlieka
Bielizeň v bielom šedozelená cínová vaňa
Pri dobierke si zodpovedajú
Skoro všetky materiály
Pozri
Som príjazd vlaku
Čerešňa v mydle na holenie
Nikdy nehovor s cudzími mužmi a
O centrále
Keď som o týždeň prišla za ním a chcela mu koláž darovať, povedal: tu ešte musíš nalepiť: PRE OSKARA. Povedala som: to, čo ti darujem, ti patrí. Veď to vieš. Povedal: musíš to nalepiť, tá karta to možno nevie.
Vzala som si zasa domov a nalepila som na ňu: Pre Oskara. A na ďalší týždeň som mu ju znovu darovala, ako keby som sa prvý raz vrátila bez vreckovky a teraz na druhý raz som vo dverách s vreckovkou.
Vreckovkou sa končí ešte iný príbeh: Syn mojich starých rodičov sa volal Matz. V tridsiatych rokoch ho poslali do obchodnej školy do Temešváru, mal prebrať rodinný obchod s obilím a koloniál. Na škole učili učitelia z Nemeckej ríše, normálni nacisti. Matz sa na tej škole možno popritom naozaj trochu vyučil obchodovaniu, ale hlavne sa vyučil za nacistu – bolo to vymývanie mozgov podľa plánu. Keď skončil školu, bol z Matza zanietený nacista, ako keby ho vymenili. Brechal antisemitské heslá, na nič nereagoval, ako slabomyseľný. Môj starý otec ho niekoľkokrát uzemňoval: že celý svoj majetok nadobudol vďaka úverom židovských priateľov. A keď to nepomohlo, niekoľkokrát ho vyfackal. Ale Matzovi umorili rozum. Hral sa na dedinského ideológa, okrikoval rovesníkov. Mal kancelárske miesto v rumunskej armáde, ale keď sa mu teória stala praxou, dobrovoľne sa prihlásil k SS, chcel ísť na front. O pár mesiacov na to prišiel domov, oženiť sa. Poučný zločinmi na fronte, využil platné zázračné slovo, aby mohol na pár dní ujsť vojne. To slovo bolo: svadobná dovolenka.
Moja stará mama mala v zadnom šuplíku dve fotografie svojho syna: svadobnú a úmrtnú. Na svadobnom portréte stojí jeho nevesta v bielom, jednu ruku má väčšiu ako on, tenká a vážna, sadrová madona. Na hlave veniec ako zasnežené lístie. Vedľa nej Matz v nacistickej uniforme. Namiesto aby bol ženích je vojak. Svadobný vojak a svoj vlastný posledný vojak vlasti. Len čo sa vrátil na front, prišla úmrtná fotografia. Je na nej úplne posledný vojak roztrhaný mínou. Úmrtná fotografia je čierny štvorček, uprostred je kus bielej látky so sivou kôpkou človeka. V černi je biela plachta ako detská vreckovka, biely štvoruholník v strede je pomaľovaný bizarnou kresbou. Aj pre moju starú mamu bola táto fotografia zmiešaninou: na bielej vreckovke bol mŕtvy nacista, v jej pamäti živý syn. Stará mama mala ten dvojobrázok v modlitebnej knižke. Každý deň sa modlila. Asi boli aj jej modlitby boli dvojité, s dvomi dnami. Asi sledovali odtrhnutie milovaného syna k posadnutému nacistovi a prosili pánaboha o špagát – aby znovu miloval tohto syna a nacistovi odpustil.
Môj starý otec slúžil v prvej svetovej vojne. Vedel, o čom hovorí, keď v súvislosti so svojím synom často a trpko vravel: veru, keď vejú zástavy, rozum skĺzne do trúbky. Toto varovanie sa hodilo aj do nasledujúcej diktatúry, v ktorej žil on sám. Denno-denne sme videli, ako sa rozum malých a veľkých prospechárov kĺže do trúbky. Rozhodla som sa, že nebudem trúbiť na trúbku.
Ale ako dieťa som musela proti svojej vôli hrať na harmoniku. Pretože v dome ležala červená harmonika mŕtveho vojaka Matza. Remene harmoniky mi boli dlhé. Aby sa mi neskĺzla z pleca, zviazal mi ich učiteľ harmoniky na chrbte vreckovkou.
Dalo by sa povedať, že práve tie najmenšie predmety, či je to trúbka, harmonika alebo vreckovka, zväzujú to, čo najviac v živote uniká. Že predmety krúžia a vo svojich odchýlkach majú čosi, čo poslúcha opakovanie – bludný kruh. Dá sa tomu veriť, ale nedá sa to povedať. Ale to, čo sa nedá povedať, sa dá napísať. Pretože písanie je nemá práca, práca hlavy, ktorá ide do ruky. Ústa obchádzame. Veľa som v diktatúre hovorila, väčšinou pretože som sa rozhodla, že nebudem trúbiť na trúbku. Hovorenie malo väčšinou neznesiteľné dôsledky. Ale písanie sa začalo v mlčaní, tam na schodoch fabriky, kde som si musela sama vysvetliť viac, než sa dalo povedať. Dianie sa už nedalo artikulovať hovorením. Nanajvýš vonkajšie dodatky, ale nie ich rozsah. Ten som si mohla len nemo hláskovať v hlave, v bludnom kruhu slov pri písaní. Na strach zo smrti som reagovala hladom po živote. Bol to hlad po slovách. Len chvat slov mohol zachytiť môj stav. Hláskoval, čo sa nedalo povedať ústami. Bežala som za tým, čo som žila, v bludnom kruhu slov, než sa vynorilo čosi také, čo som dovtedy nepoznala. Paralelne so skutočnosťou vstúpila na scénu pantomíma slov.
Neuznáva reálne dimenzie, podstatné veci scvrkáva a rozpína vedľajšie. Bludný kruh slov prináša prežitému hlava nehlava želanú logiku. Pantomíma je drsná a zostáva bojazlivá, a rovnako je aj nenásytná a znechutená. Téma diktatúry je tam sama od seba, pretože samozrejmosť sa už nevráti, keď vás o ňu raz celkom oberú. Téma je nevyslovene prítomná, ale mňa si okupujú slová. Vlákajú si tému, kam ony chcú. Už nič neplatí a všetko je pravda.
Ako schodiskovký žart som bola osamelá ako dávno, keď som ako dieťa pásavala pri rieke kravy. Jedla som listy a kvetiny, aby som patrila medzi ne, pretože ony vedeli žiť, a aj nie. Oslovovala som ich po mene. Pastierska kapsička je naozaj kapsička, ale tá rastlina na to meno nepočúvala.
Skúšala som to s vymyslenými menami: CHLPATÝ LIST, STRAPČEKY, v ktorých neboli ani pastieri, ani kapsička. V tom podvode všetkých falošných mien voči ozajstnej byline sa otvárala diera do prázdna. Tá blamáž, že nahlas hovorím sama so sebou a nie s rastlinou. Ale tá blamáž mi robila dobre. Pásla som kravy a zvuk slov strážil mňa. Cítila som:
Každé slovo v tvári
vie niečo o bludnom kruhu a nepovie
Zvuk slova vie, že ma musí klamať, pretože predmety so svojím materiálom klamú, pocity so svojimi gestami. Na rozhraní, kde sa podvod materiálov schádza s podvodom gest, hniezdi zvuk slov so svojou vymyslenou pravdou. Pri písaní nemôže byť ani reči o dôvere, skôr s poctivosti podvodu.
Vtedy vo fabrike, keď som bola schodiskový vtip a vreckovka bola moja kancelária, som si v lexikóne našla aj pekné slovo SCHODOVÝ ÚROK. Znamená to stupňovito stúpajúce úroky pri pôžičke. Narastajúce úrokové sadzby sú pre niekoho náklad, pre iného príjmy.
Pri písaní je to oboje, čím som v texte hlbšie. Čím viac si zo mňa napísané berie, tým viac to ukazuje prežívanému, čo pri prežívaní nebolo. Len slová to odkrývajú, pretože to predtým nevedeli. Kde to prežité prekvapia, tam ho odzrkadľujú najlepšie. Naraz sa tak vnútia, že prežité sa ich musí držať, aby sa nerozpadlo. Zdá sa mi, že predmety nepoznajú svoj materiál, gestá nepoznajú svoje pocity a slová nepoznajú ústa, ktoré hovoria. Ale aby sme sa ubezpečili o vlastnej existencii, potrebujeme predmety, gestá a slová. Veď čím viac slov si smieme vziať, tým sme slobodnejší. Keď nám zakážu ústa, hľadáme gestá, dokonca predmety, aby sme sa uhájili. Ťažšie sa vykladajú, sú na chvíľu mimo podozrenia. Vedia nám pomôcť preklopiť poníženie do dôstojnosti, ktorá je na chvíľu mimo podozrenia.
Tesne predtým, ako som sa vysťahovala z Rumunska, prišiel raz skoro ráno pre moju mamu dedinský policajt. Bola už vo dverách, keď jej napadlo MÁŠ VRECKOVKU. Nemala. Policajt bol netrpezlivý, ale ona sa vrátila do domu a vzala si vreckovku. Policajt na strážnici zúril. Mama nevedela tak rumunsky, aby rozumela, čo reve. Potom z kancelárie odišiel a zamkol dvere zvonku. Mama tam presedela zatvorená celý deň. Prvé hodiny sedela za jeho stolom a plakala. Potom vstala a začala zaslzenou vreckovkou utierať na nábytku prach. Potom vzala z kúta vedro a z klina zvesila uterák a poumývala dlážku. Keď mi to rozprávala, bola som zdesená. Ako im môžeš pucovať kanceláriu, pýtala som sa. Povedala mi bez škrupúľ, hľadala som si nejakú prácu, aby mi prešiel čas. A tá kancelária bola taká zasvinená. Dobre, že som si vzala jednu z tých veľkých pánskych vreckoviek. Až teraz som pochopila, že nadbytočným, ale dobrovoľným ponížením si vytvorila dôstojnosť v tejto base.
Hľadala som na to slová v jednej koláži:
Myslela som na ráznu ružu v srdci
a neužitočnú dušu ako sito
ale majiteľ sa spýtal:
kto bude mať navrch
povedala som: záchrana kože
zakričal: koža je
len kus urazeného batistu
bez rozumu
Chcela som vedieť povedať vetu pre všetkých, ktorým v diktatúrach všetkých dní, podnes, berú dôstojnosť – aj keby to mala byť veta so slovom vreckovka. Aj keby to mala byť otázka MÁTE VRECKOVKU. Je možní, že v tej otázke odjakživa nešlo o vreckovku, ale o akútnu osamelosť človeka.