Foto: Richard Kalvar / Magnum Photos
Raz, dvakrát za rok sa tam musím vybrať. Do rodnej dediny môjho otca. Leží na východe Poľska, blízko bieloruskej hranice. V rodnom dome vo výslužbe ešte žije moja teta, otcova sestra. Je vdova a žije sama. Má dvoch synov a každý z nich by si ju rád zobral k sebe do mesta. Ale teta nechce. Radšej žije sama v dome vo výslužbe, vo vlastnom hospodárstve s výhľadom na borovicové háje, opustené a chátrajúce statky a na náprotivný breh rieky Bug. Tetino hospodárstvo sa skladá z niekoľkých budov, usporiadaných do štvoruholníka.
V dávnych časoch, ktoré sa mi čoraz lepšie a jasnejšie vynárajú z pamäti, vrel na piesčitom nádvorí dedinský život. Ryšavé kravy vychádzali z chlieva na pastvu, sliepky sa hrabali v zemi, svine si užívali slnečný kúpeľ, a kôň, tešiaci sa osobitným privilégiám a slobode, sa rozvážne prechádzal a postojačky podriemkaval v tieni vysokých topoľov. Vedľa dvora bola paseka a záhrada a spomínam si aj na záhon s tabakom. Trávil som celé dni pozorovaním meniacich sa konštelácií zvierat a tieňov, ktoré vrhali. Kurence, psy, ovce, mačky sediace v slnečných škvrnách. Zápach rozohriateho piesku, sena a stajne. Bol som dieťaťom mesta, ale práve tieto obrazy a zápachy ma poznačil intenzívnejšie než varšavské výjavy. Preto sa tam vraciam, ako často len môžem.
Nádvorie zarástlo trávou. Už tu nie sú žiadne zvieratá okrem jedného psa a niekoľkých sliepok. Tetini synovia a vnuci privážajú z mesta sadenice kvetov a sadia ich na všetkých voľných miestach. Hospodárstvo pripomína záhradu, ale život z nej vyprchal. Stratil sa zápach zvierat. Všetko je nehybné. Nad celým okolím sa rozlieha absolútne ticho. Piesčitou cestou za celý deň neprejde žiadne auto.
Bol som tam začiatkom augusta na deň Premenenia Pána. Je to sviatok miestnej farnosti, čiže deň zmilovania, najväčší dedinský sviatok v roku. Odjakživa prebiehal rovnako: slávnostná omša, potom jarmok pred kostolom, stánky s farebným brakom, strelnice, kde bolo možné vyhrať kvety z farbených pier, tombola, obchodíky so sladkosťami a zmrzlinou, raj pre decká. Jarmok zázrakov. Plebejský sviatok, kde sa náboženstvo v náležitom pomere miešalo s mágiou a komerciou. A večer zábava na požiarnickej stanici: hrala muzika, mladí tancovali a pod stenami sedeli staré ženy v šatkách a dohliadali na to, aby sa všetko odohrávalo v súlade so zvyklosťami. Sedeli, komentovali a napomínali ako zbor z gréckej tragédie. Chlapci z času na čas vychádzali do tmy okúsiť dievčenské telo či alkohol alebo sa jednoducho pobiť.
Tentoraz tam neboli strelnice ani lotéria. V niekoľkých stánkoch sa predávali čínske umelohmotné hlúposti: nemecké pištole MP, americké ingram a talianske franchi SPAS. Takmer nikto nič nekupoval. Naša dcéra, ktorej som o tomto zvláštnom svete a o súkromnej mytológii detstva toľko rozprával, okamžite v tráve odhalila takzvaný dealpack, čiže obal z amfetamínu. Na pravé poludnie sme priamo pred kostolom zazreli po pás nahého zakrvavaveného chlapca. Odbehol po kamarátov. O chvílu prišla posila, štyria v starom aute. Svalnatí, s vyholenými lebkami a tvárami, v ktorých sa zrkadlila zmes dedinskej dobrodušnosti a chemicky čistej nenávisti. Zaparkovali medzi stromami pri rieke, nechali dvere otvorené a išli sa pomstiť.
Pred kostolom sa zopár starších chlapov nervózne a neisto radilo, snažili sa dospieť k nejakému rozhodnutiu, ale jediné, na čo sa zmohli, bolo zatelefonovať na políciu. Pri stenách nesedeli staré ženy v čiernych šatkách a chlapci sa neukrývali v súmraku. Snažil som sa toto všetko vysvetliť dcére, porozprávať, že kedysi tu naozaj bolo inak a že som si svoje rozprávanie o dávnych časoch nevymyslel. Ale Antonina opakovala len: “Tati, poďme už odtiaľto preč.” A tak sme sa vrátili k tete do hospodárstva, kde kvitli červené, žlté a belasé kvety privezené z mesta.