Šiesteho decembra zomrela po dlhej chorobe zomrela skvelá prekladateľka z maďarčiny, ruštiny a poľštiny do slovenčiny Juliana Szolnokiová (23. 2. 1946 – 6. 12. 2009).
Foto: Archív rodiny
Ženy rodia rozkročené nad hrobom, napísal Samuel Beckett. Jeho konštatovanie nie je iba morbídnou metaforou nezmyselnej vojny, ale aj krátkosti ľudského života. Keďže viem, že v univerze flóry a fauny je na bytie mnohých jedincov vymeraný dlhší čas než na bytie človeka, mohol by som aj povedať, že čas vymeraný na ľudský život je smiešne krátky. Touto strašnou vetou nás Beckett vyzýva, aby sme neboli nenásytní a uznali, že sotva máme čas, preto si musíme správne naplniť každú minútu svojho života. Julka Szolnokiová dobre hospodárila so všetkým, čo mala k dispozícii. Vytvoril som si o nej predstavu, že svoje úlohy, intelektuálne a citové záväzky si plnila, akoby písala domáce úlohy z pilnosti. Závideniahodným spôsobom praktizovala podstatu ľudskej existencie, radostnú činorodosť.
To, čo sa nemožno naučiť inak, iba v toku času dlhých stáročí, o čom József Attila napísal – v prabunkách súhrn všetkých predkov mám. Atavistickou silou vo svojich génoch nosila naše najvýznamnejšie európske sociokultúrne dedičstvo – vieru v racionalitu našich činov, dôstojnosť a zmysel každodennej práce.
Nenosila v sebe kódy pohŕdania, ani kódy samoľúbosti. Tak ako gestami a postojmi dávala najavo, ako si váži sama seba, tak si vážila aj dôstojnosť druhého človeka. Žila bežným praktickým životom, vedela však, že za všednosťou existuje vyššia hodnota, svet morálnych princípov. Tieto princípy regulujú naše pôvodne bezhraničné ego, krotia normy ľudského spolužitia, a práve táto vec poukazuje na rozdiely medzi dobrom a zlom a ozrejmuje život ako najvyššiu hodnotu, ako i fakt, že človek je mierou všetkých hodnôt. Preto je osud človeka taký ťažký. Táto krotká duša vedela a bola presvedčená, že nad pragmatickou, rutinnou každodennosťou sa rozprestiera transcendentálne bytie, bez ktorého by ľudský život nebol úplný. Jej život bol naplnený, lebo verila v ľudskú činorodosť, verila, že umenie a veda nám pomáhajú pochopiť ľudskú existenciu, a zároveň nás chránia pred habitom nemilosrdných náboženských predsudkov, poverčivých dogiem a umelého vnucovania.
Láska v nej ustavične prepierala túžbu a cieľ. Nepoznala nezodpovednú lenivosť. Jej spôsob života ju oslobodzoval od tlaku monotónnej nevyhnutnosti.
Prekladala aj z ruštiny, no pre vydavateľstvo Kalligram prekladala výlučne maďarskú literatúru 20. storočia, eseje a spoločenskovedné štúdie. Autori týchto diel sú v Európe aj vo svete známi tvorcovia, ktorých próza neopisuje svet, ale myslí o svete a v epicko-filozofických konštrukciách vysvetľuje kritické chápanie sveta. Pre mňa Juliana Szolnokiová bola najspoľahlivejšou prekladateľkou z maďarčiny do slovenčiny, a nie je náhoda, že správu o jej smrti prijali aj spisovatelia, ktorých diela prekladala, s hlbokým smútkom a súcitom. Dlho som sa nazdával, že jej preto tak dôverujem, lebo sa so svojím druhým jazykom, slovenčinou, s láskou, vôľou a usilovnosťou dokázala natoľko identifikovať, že ju povýšila na svoj rovnako dominantný jazyk, akým bol jej materinský jazyk – maďarčina. Takto porozumieť logu, slovu, reči a rétorike – znalci jazyka vedia, že je to mimoriadny výkon.
Mala občiansku odvahu a civilnú guráž myslieť a konať európsky.
No neskôr som musel prísť na to, že moja odborná dôvera voči prekladom Juliany Szolnokiovej pramení ešte z jedného momentu, ktorý jej odbornosť presahuje – z hlboko ľudského rozmeru, z etickej dimenzie jej práce.
Julka bola stelesnením príslovia, že človek môže v živote viackrát prísť o svoj majetok, a predsa začať odznova, ale o dobré meno môže prísť len raz. V našom vydavateľstve sme nikdy nepochybovali o jej odbornej a ľudskej spoľahlivosti. Vždy dodržala sľúbené termíny a mimoriadnu úroveň, lebo ctila písane aj nepísané spoločenské zmluvy. Mala občiansku odvahu a civilnú guráž myslieť a konať európsky.
Preto sme si ju všetci vážili a mali ju tak radi. Vždy sme sa potešili, keď sa medzi nami zjavila. Vždy, ke? sa medzi nami objavila, bola tu s ňou aj slávnosť ľudskej dôstojnosti a integrálna žiara odbornej a intelektuálnej zvedavosti.
Julka už absolvovala prvé liečebné procedúry, keď som jej ponúkol na preklad 1800 stranovú trilógiu Pétera Nádasa. Neuplynulo ani desa? dní, keď mi so šibalským leskom v očiach povedala: Toto ešte musím preložiť. Opäť teda prijala výzvu hodnú človeka európskej racionality, s cieľom zvíťaziť nad osobným telesným i duševným utrpením. A zatiaľ čo jej preklad trilógie prechádzal redakčným spracovaním, stihla preložiť ešte aj román Pétera Esterházyho: Žiadne umenie. Prácou, činnosšou a dychtivým poznaním zahnala blížiaci sa koniec.
Vedomie smrti utvára našu existenciu rovnako ako umenie a právo: kým jedno vytvára túžbu po kráse a dobre, to druhé dotvára túžbu po spravodlivom a pokojnom živote. Zdá sa, akoby sa tieto invokatívne elementy nachádzali mimo nás, ale v skutočnosti sú v nás – a Julka nám to presvedčivo ukázala. Aj preto nevzdávala zápas s pominuteľnosťou. Vedela, že my sme aj nemoc, že nemoc nie je princípom mimo nás, býva v nás, v hĺbke našej duše, spolu s vedomím zodpovednosti a lásky.
Súcit pociťujeme vtedy, keď si niekoho aspoň trochu vážime. Ak si niekoho nevážime, cítime voči nemu nanajvýš ľútosť. Pociťujem hlbokú sústrasť s jej rodinou, s jej priateľmi, redaktormi, čitateľmi, ktorí sympatizujú s maďarskou, ruskou a slovenskou literatúrou a s umením vôbec, so všetkými, ktorých táto smrť na chvíľu zastavila a primäla k tomu, aby sme sa zamysleli, z akej svetonázorovej podstaty jej život rozkvitol a stal sa jedinečným.
Dovoľte, aby som chvíľu bol precitlivený, aby som sa priznal, že ja som už za súcitom a cítim bolesť. Veľkú bolesť. Ale tá už, našťastie, nie je jej bolesťou. Prevzal som ju. Prevzali sme ju všetci, ktorí sme mali radi jemnú priadzu ženských emócií a dychtivej detskej zvedavosti, ktorá bola základom jej mentálnej výbavy. Mohla zostať vo svojom vnútri stále mladá, lebo sa ako nevinné dieťa, túžiace poznať svet, usilovala o to, aby vyslovila nevysloviteľné. Robila to tak, že svoje preklady nasýtila elektrizujúcou energiou. Ako intelektuálka unikala pred konformizmom a nihilizmom tam, kde sa mohla postaviť do služieb myšlienok a nádejí. Teraz už viem, ako rozmýšľala, pochopil som tajomstvo jej majstrovstva: ona nesledovala významy slov, hľadala myšlienku, atmosféru zrodenia idey prekladaného diela. Precízne, logicky, ale aj s citom. Tak ako žila.
Odpočívaj v pokoji, drahá Julka.. Ég veled, Juli.