And the winner is… Herta Müller! Úžasné! Nemecká autorka, banátska Nemka, z nemeckej menšiny v Rumunsku. Nobelovu cenu dostáva tentoraz literatúra našej časti sveta, skúsenosť života s totalitným režimom, prepojenie dvoch polovíc Európy.
Foto: Steffen Roth
Švédska akadémia vyznamenáva päťdesiatšesťročnú Nemku z Rumunska, ktorá zhustením poézie a vecnosti prózy načrtáva scenérie krajín bez domova.
Nobelovu cenu teda po tretíkrát v priebehu desiatich rokov získava nemecky píšuci autor. Naposledy to boli roku 1999 Günter Grass a roku 2004 Elfriede Jelinek.Herta Müller sa narodila v rumunskom Banáte roku 1953, kde žila prevažne nemecká menšina. Po maturite študovala v Temešvári germanistiku a rumunskú literatúru. Od roku 1976 pracovala ako prekladateľka v strojárskom podniku, no roku 1979, keď odmietla spolupracovať s rumunskou tajnou službou Securitate, ju z tohto miesta prepustili. Zarábala si príležitostne v školách a škôlkach ako učiteľka nemčiny.
Jej prvá kniha – Niederungen – mohla roku 1982, tak ako všetko, čo tu v tom čase vychádzalo, vyjsť len v cenzurovanom vydaní.
Roku 1987 sa Herta Müller so svojím vtedajším manželom spisovateľom Richardom Wagnerom vysťahovala do Nemeckej spolkovej republiky. V nasledujúcich rokoch získala viacero ponúk prednášať, napríklad, ako Writer in residence na univerzitách v Nemecku aj v zahraničí. Roku 2005 bola hosťujúcou profesorkouHeiner-Müller-Gastprofessorin na Slobodnej univerzite v Berlíne, kde dnes žije (tu je úryvok z jej najnovšieho románu Atemschaukel / Húpačka dychu).
Foto: Steffen Roth
V rozhovore s Nicole Henneberg vo Frankfurter Rundschau hovorí Herta Müller o románe (úryvok) Atemschaukel / Húpačka dychu o svojej práci s Oskarom Pastiorom (rumunský Nemec zo Sibiu, básnik a prekladateľ, zomrel v Nemecku roku 2006) a o deportáciách dospelých rumunských Nemcov do Sovietskeho zväzu: Rumunsko bolo istý čas na strane Hitlera, tesne pred koncom vojny prešlo na druhú stranu. Po vojne sa dejiny Rumunska falšovali: hovorilo sa len o víťaznej Sovietskej armáde, akoby nič iné ani nebolo. Sovieti žiadali od Rumunska za odstránenie vojnových škôd nemeckú menšinu, hoci rumunská armáda bola aj v Stalingrade. Keďže táto téma pripomínala, že Rumunsko sa zaplietlo s Hitlerom, Rumuni o nej nechceli nič vedieť. Na Ukrajine ľudia ani nevedeli, že tieto pracovné tábory existovali. Sovieti odstránili všetky stopy, ešte aj cintoríny.
Foto: Steffen Roth
Jazyk má byť krásny
Prečo boli deportácie nemeckej menšiny v Rumunsku tabu?
Vychádza to z Druhej svetovej vojny. Rumunsko bolo nejaký čas na strane Hitlera, až tesne pred koncom vojny prešlo na druhú stranu. Po vojne sa dejiny Rumunska falšovali: hovorilo sa len o víťaznej Sovietskej armáde, ako keby nič iné nebolo. Sovieti od Rumunska žiadali za odstránenie vojnových škôd nemeckú menšinu, hoci pri Stalingrade bola aj rumunská armáda. Keďže táto téma pripomínala, že Rumunsko sa zaplietlo s Hitlerom, Rumuni nechceli o nej nič vedieť. Na Ukrajine ľudia ani nevedeli, že takéto tábory existovali. Sovieti odstránili všetky stopy, aj cintoríny.
Ako vyzerala vaša spolupráca? Mali ste na všetko ten istý názor?
Oskar Pastior rozprával, ja som zapisovala. Chcela som vedieť, čo človek v takejto situácii cíti a pýtala som sa na tie najmenšie podrobnosti. Oskar Pastior mi tábor a koksovču aj nakreslil. Spomenul si na všetky detaily, už vtedy musela byť jeho vnímavosť veľmi presná, pretože človek si nespomenie na nič, čo by ho v čase, keď to zažíval, nezamestnávalo. Jeho fantázia ho v tábore zachránila. Na jednej strane videl viac, neznesiteľné sa tým zosilňovalo, ale ako jednotlivec sa dokázal uchovať. Bolo to šťastie, že si pamätal tak podrobne, pretože iní bývalí väzni, ktorým som kládla otázky, nevedeli hovoriť o sebe, nemali jazyk na svoje pocity. Vždy prichádzalo len klišé: trpeli sme, čo sme si prežili… Klišé, s ktorými si nemôžete nič počať.
Pravdaže mal Oskar Pastior iný slovník ako ja, a bol v inej situácii: on musel pri rozprávaní z tábora vychádzať, ja som doňho vchádzala. Často sa zdráhal opisovať veci tak, aby sa do textu hodili, pretože on mal osoby, o ktoré šlo, predsa pred očami.
Prvá osoba, rozprávať, tak nebola na tom lepšie, ako iné, a on to vlastne ani nechcel, ale nakoniec trochu predsa len. Nevedel som, že próza je taká ťažká, hovoril mi často.
O svojej homosexualite nikdy veľmi otvorene nehovoril. Prekážalo mu, že hlavná postava je homosexuálna?
Keď sa to malo objaviť, Oskar Pastior povedal: stačí trochu. Dúfam, že som to dodržala. V tábore to nesmel ukázať, spoludeportovaní by ho zlynčovali. Samozrejme, že to napriek tomu malo svoj význam, predtým aj potom. V Rumunsku bolo za to väzenie. Po piatich rokoch v tábore sa z tejto hraničnej situácie vracia domov a to najsúkromnejšie musí znovu skrývať. Aj to bol dôvod, prečo deportáciu spočiatku bral ako dobrodružstva: chcel sa dostať preč z domu a z malomesta.
Roku 2004 ste boli kvôli tejto téme na Ukrajine. Aké to bolo?
Bála som sa, že Oskar Pastior to nevydrží, ale bol ako človek, čo sa vráti domov, čo hovorí našom tábore, dokonca mojom. Všetko nám poukazoval, dokonca aj Zeppelin, skrýša lásky, tam ešte bola. Ale všetko bolo zničené, moja práca bola zbytočná, povedal Oskar Pastior smutne. Bol s tým miestom intenzívne stotožnený a neuveriteľne veľa tam napriek cukrovke zjedol. Na trhu si nakúpil obrovskú kopu sladkostí, pretože musel vzdať poctu jedeniu. “Nakŕmil som svoju dušu,” tvrdil. Neúnavne chodil celý deň, a nevedel sa dočkať, že ráno vyrazí ďalej, napríklad do Jasinovatoj, odkiaľ je jeho obľúbené uhlie. Bol to nepokoj, horúčkovité očakávanie. Len preto, že som tú krajinu poznala, som mohla vymýšľať situácie. Oskar nemal vzťah k rastlinám, všetko boli preňho levandule. A v opisovaní používal horský slovník – hoci tam nie sú žiadne hory, len haldy odpadu.
Aký bol pocit pri písaní teraz?
Smrť Oskara Pastiora bola stále prítomná, on stále písal so mnou. Dlho som sa nemohla na svoje poznámky ani pozrieť, lebo tá blízkosť k nemu bola neznesiteľná. Keď som sa po trištvrte roku pozbierala, bolo mi jasné, že sa musím dostať preň z toho MY, inak už nič nepôjde. Neviem, aké by to bolo, keby Oskar Pastior nezomrel, – neboli by sme napísali román, v dvojici by to nešlo. Väčšina vecí, ktoré som teraz urobila, sú nedeliteľné, aj pre Oskara Pastiora by boli nedeliteľné. Niekedy hovoril, teraz ty – a potom sme to aj tak písali spolu.
Tento román je oveľa lyrickejší, prísnejší a kratší než vaše predchádzajúce. Súvisí to, okrem hlasu Oskara Pastiora, aj s kolážovou prácou?
Rozhodne. Vystrihovaním som získala bezprostredný kontakt k jednotlivému slovu. Tým, že si kreslím texty na malé kartotékové lístky, je na ne len prísne obmedzený priestor. Je to škola najkratšieho možného písania, musím montovať niečo, čo je uzavreté v sebe. V knihe sa často vynárajú formulácie z koláží, tieto slová sedia v hlave a keď pracujem na väčšom texte, vracajú sa a spájajú s inými.
Domnienka a katastrofa, ktoré znamenajú tábor, sa mali ukázať v jazyku; a vnútorné zjemnenie osoby, ku ktorému dochádza vonkajšou drsnosťou faktov. Okrem toho, jazyk by mal byť krásny. Chcela som dať tomu Ja toľko, koľko len bolo možné, v texte sa malo prejaviť – aby snáď Oskar povedal: áno, tak to bolo. Alebo: to je mi príjemné.
Foto: Steffen Roth