Byt, v ktorom som prežil detstvo, bol plný kníh tak isto ako všetky byty, v ktorých som kedy býval. Slovo plný sa však ani zďaleka nepribližuje pravde; tú nevystihujú ani slová napchatý či preplnený; nielenže všetky steny boli pokryté regálmi (na každom z nich boli natlačené zväzky zo všetkých možných storočí), no knihy občas slúžili aj ako koberce, stoly, gauče, stoličky, ba občas aj ako postele. Nechcem tým povedať, že sme v byte nemali nábytok a že sme sedávali na kopách kníh či jedli z ešte vyšších kôp – a následne žili v znepokojujúcom pocite neustálej lability – ale že […]

Lysley Tenorio sa v Oknách do sveta pozerá na New York. Z izby číslo 1006 v hoteli Standard v East Village môžete vidieť vyblednuté hodiny ako dohliadajú na malý trojuholníkový park. Azúrovo zelenú kupolu, obklopenú malými klenutými oknami, čiastočne zacláňa hranatá, obdĺžniková, bledá budova bez akýchkoľvek vzorov – s výnimkou kríža na južnej stene. Na streche visí jediná šnúra s bielizňou. Priamo oproti je široká a prázdna budova, pôsobí ako stena – nezdá sa, že by niekto vchádzal dnu či vychádzal von. Pokiaľ nežijete v New Yorku, asi nebudete poznať názvy týchto budov alebo ich význam, nebudete vedieť, ako fungujú […]

Lidija Dimkovská sa v Oknách do sveta pozerá na Skopje. Okno môjho neskorého detstva a celej mladosti. Pri takomto výhľade som začala s písaním, a vždy keď som tu tak aj stále píšem, pri nízkom, malom stolíku. Vtedy na písacom stroji, teraz na laptope, najradšej však píšem do malého riadkovaného zápisníka. Často pozerám von – tie obrazy sú mi dôverne známe. V budove zvykli žič dvaja bratia so svojimi rodinami a ich starou mamou, nízkou, drobunkou ženou v čiernom, ktorá vždy kričala na svoje vnúčatá, často im dávala výprask alebo ich naháňala. Ony kričali tiež, a ten hluk bol prítomný […]

Andri Snær Magnason sa v Oknách do sveta pozerá na Rejkjavík. Toto je moje okno. Respektíve okná a pohľad z obývačky, kde sedávam a píšem. Môže sa javiť ako neinšpirujúci. Rád by som ponúkol zelenú, machom obrastenú lávu, burácajúce vlny, či ľadovcové vrcholky horských štítov. A mám aj ďalšie miesta: opustenú elektráreň, obľúbenú rybársku kaviarničku pri prístave, letný dom na polárnom kruhu. Ale toto je môj poctivý výhľad, ktorý mám pred očami po väčšinu dní. Tento dom bol postavený v šesťdesiatych rokoch, keď už ľudia mali plné zuby lávy a hôr – presúvali sa do rozrastajúcich sa predmestí, aby pre […]

Tatiana Salem Levy sa v Oknách do sveta pozerá na Rio de Janeiro. V mojom byte síce je pracovňa, ale vždy keď sa ráno zobudím, sadám si s laptopom ku stolu v jedálni. Výhľad z jedálne má šírku záberu, ktorá mi dáva rozlet a ja pri písaní potrebujem mať pocit, že čas a priestor je nekonečný. Nedokážem pracovať v uzavretých miestnostiach, ani keď mám na prácu iba hodinu. Keď si sadám ku stolu, ráno je ešte tiché; sem-tam začujem ako dáke dieťa odchádza do školy alebo vtáky, ktoré ma často prichádzajú navštíviť pri okne. Vtedy sa mi píše najlepšie, inšpiruje […]

Etgar Keret sa v Oknách do sveta pozerá na Tel Aviv. Najkrajšie miesto, aké som kedy mal na písanie bola kolónia MacDowell*. Mal som tam izbu, obkolesenú nádherným zasneženým lesom a z okna som často videl srnky. Počas môjho pobytu ma raz prišiel navštíviť priateľ. Po jednom pive povedal: Si tu obklopený takou krásou, ale podľa uhlu, v akom stojí tvoj počítač vidím, že pri písaní vidíš len na záchod. Prečo? Odpoveď bola jednoduchá. Keď píšem, vidím okolo seba len krajinu svojho príbehu. Pohľad na skutočnú krajinu vychutnávam, až dopíšem. Doma mám vždy na písanie vyhradené jedno z najmenej žiadúcich […]

Alejandro Zambra sa v Oknách do sveta pozerá na Santiago de Chile. Neviem, či môj malý ateliér je najlepšie miesto na písanie v tomto dome. V lete je tu priveľmi horúco a v zime priveľká zima. Ale ja mám toto okno rád. Mám rád tieto stromy, preťaté elektrickým vedením a ten kúsok neba, ktorý odtiaľto vidieť. Nikdy tu nevládne absolútne ticho, alebo možnože aj áno, možno sa už súčasťou mojej predstavy ticha stal aj neustály brechot psov a nerovnomerné hučanie motorov. Obrovský pôžitok čerpám z pohľadu na okoloidúcich, na autá, sem-tam na dákeho cyklistu. Keď mi písanie nejde, len si […]

Luljeta Lleshanaku sa v Oknách do sveta pozerá na albánsku Kruju. Najradšej píšem v spálni domu v Kruji, kde som vyrástla. Vo dvore za oknom sa zachovali stopy starého spôsobu života: plachty, zavesené na sušenie, hlinené nádoby, zvané ormagrip, šesťdesiatročné predmety, ktoré môj otec kedysi používal ako nádoby na olej a teraz, s odrezanými hrdlami, slúžia ako vázy na kvety; poničené múry, ktoré kedysi od dvora oddeľovali rajčinovú záhradu; alambik, ktorý v časoch pred tečúcou vodou slúžil na umývanie rúk po práci. No rovnako prítomné sú veci neviditeľné, nevidené: vygumované predmety a stratení ľudia; vyrúbaná slivka, na ktorú som ako […]

Tim Parks sa v Oknách do sveta pozerá na Miláno. Mám vytiahnuť žalúzie predtým, než si pôjdem na cappuccino alebo až potom? To je prvé rozhodnutie na začiatku každého nového dňa. Musím zistiť, či prší. Šnúra je vyšúchaná a latky na žalúziách sa spriečia, ak ju potiahnem priprudko. Pomaly sa otvára výhľad. ‚Výhľad‘ je trochu prehnaný výraz. Je to obyčajný dvor v činžiaku z šesťdesiatych rokov v robotníckej časti Milána; môj balkónik visí nad hlavným vchodom budovy, oproti ďalším podobným balkónikom nad ním a vpravo. V niektorých pulzuje život v podobe rastlín, psov, mačiek a kanárikov, v iných sú uskladnené staré bicykle, detské kočíky, nábytok. Uprostred priestranstva je […]

Harris Khalique sa v Oknách do sveta pozerá na Islamabád. Popoludní, keď je slnko rozžeravené a podvečer, keď jeho žiara vybledne do oranžova a dovolí mi zadívať sa na horizont, vyzerám z okna vo svojej pracovni. Okno vedie na terasu, ale je odtiaľ výhľad do väčšej diaľky. Vidím honosné paláce a predstavujem si privilegovanú menšinu, ktorá si v luxuse nažíva. Potom mi na myseľ zídu tí, ktorí im slúžia – čo im hádžu zrolované noviny na prah, dovážajú potraviny, šoférujú autá, zametajú dlážku, drú v rozhorúčených kuchyniach. Sami bývajú v chatrčiach, zastrčených v hĺbke bohatých štvrtí alebo natlačení v zadných dvoroch víl. […]