Alejandro Zambra sa v Oknách do sveta pozerá na Santiago de Chile.
Kresba: Matteo Pericoli
Neviem, či môj malý ateliér je najlepšie miesto na písanie v tomto dome. V lete je tu priveľmi horúco a v zime priveľká zima. Ale ja mám toto okno rád. Mám rád tieto stromy, preťaté elektrickým vedením a ten kúsok neba, ktorý odtiaľto vidieť. Nikdy tu nevládne absolútne ticho, alebo možnože aj áno, možno sa už súčasťou mojej predstavy ticha stal aj neustály brechot psov a nerovnomerné hučanie motorov. Obrovský pôžitok čerpám z pohľadu na okoloidúcich, na autá, sem-tam na dákeho cyklistu.
Keď mi písanie nejde, len si tu tak sedím, teším sa z výhľadu, kochám sa ním. Som presvedčený, že tieto minúty, tieto zdanlivo stratené hodiny, sú istým spôsobom užitočné, že sú nevyhnutné pre písanie a že moje knihy by boli celkom iné, keby som ich napísal v inej izbe, s výhľadom z iného okna.