Lidija Dimkovská sa v Oknách do sveta pozerá na Skopje.
Kresba: Matteo Pericoli
Okno môjho neskorého detstva a celej mladosti. Pri takomto výhľade som začala s písaním, a vždy keď som tu tak aj stále píšem, pri nízkom, malom stolíku. Vtedy na písacom stroji, teraz na laptope, najradšej však píšem do malého riadkovaného zápisníka.
Často pozerám von – tie obrazy sú mi dôverne známe. V budove zvykli žič dvaja bratia so svojimi rodinami a ich starou mamou, nízkou, drobunkou ženou v čiernom, ktorá vždy kričala na svoje vnúčatá, často im dávala výprask alebo ich naháňala. Ony kričali tiež, a ten hluk bol prítomný vo vzduchu až dokým neprišli rodičia domov z práce. Neskôr som zistila, že starú mamu presťahovali z prvého poschodia na prízemie, kde napokon aj zomrela. Jedna z jej neviest bola Srbka. Raz ma poslala s kamarátmi do obchodu, aby sme jej kúpili špeciálny pomarančový džús Fructal. Otvorila ho, a ja som po prvý krát v živote ochutnala tento džús, ktorý si moja rodina nemohla dovoliť.
Vždy som mala vo výhľade strechu tohto domu. Ráno tam chodieval bocian, pristál na komíne a obzeral si ma cez okno. So vzájomným porozumením sme si hľadeli do očí. On bol mojím priateľom z oblakov, ja som bola jeho priateľkou zo zeme. Nedalo sa nepísať.